znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. L. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 To 38/12 z 25. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. L. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Bc.   L.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 38/12 z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ bol 29. júna 2012 o 03.26 h pri cestnej kontrole zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou a bol podrobený dychovej skúške, ktorou mu bola nameraná hladina alkoholu   v krvi   0,61   mg/l.   Následne   bol   zadržaný   a umiestnený   do   cely   policajného zaistenia,   z ktorej   bol   prepustený   až   po   viac   ako   troch   dňoch   2.   júla   2013   o 11.40   h. Vzhľadom   na   dovtedajšiu   bezúhonnosť   uvedená   situácia   znamenala   pre   neho   značný psychický   tlak.   Nepriaznivo   na   neho   vyplývali   aj   podmienky   v   cele,   kde   nebol klimatizovaný   priestor   a   teplota   presahovala   32   °C.   Sťažovateľ   už   počas   prvého   dňa zadržania urobil   vyhlásenie   o svojej   vine   a v tejto súvislosti   v sťažnosti   tvrdí,   že   v jeho prípade neboli dané žiadne dôvody väzby, a teda dôvody jeho zadržania pominuli už počas prvého   dňa.   Sťažovateľ   preto   namieta,   že   zadržaním   na   dobu   viac   ako   76   hodín   bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy.

Sťažovateľ bol 2. júla 2012 predvedený pred sudcu, ktorý po jeho vypočutí rozhodol o obžalobe   trestným   rozkazom   sp.   zn.   0   T   115/2012   z 2.   júla   2012,   ktorým   uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

Na výsluchu nebol prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý sa ospravedlnil, pretože sa v tom čase zúčastnil na pojednávaní v inej trestnej veci na Okresnom súde Košice I a z toho dôvodu žiadal o odročenie výsluchu. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) mu nevyhovel. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu konal na výsluchu ako s obhajcom s advokátskymi   koncipientkami,   ktoré   sťažovateľ   nikdy   predtým   nevidel   ani   s nimi nekomunikoval, a to bez toho, aby sa opýtal na súhlas sťažovateľa s takýmto zastúpením. Sťažovateľ sa po vyhlásení trestného rozkazu vzdal práva podať odpor a rovnaké vyjadrenie mala urobiť aj advokátska koncipientka, ktorá podpísala zápisnicu.

Sťažovateľ   namieta,   že   vyhlásenie   urobil   v strese   a pod   tlakom   vyvolaným neprimerane   dlhou   dobou   zadržania   v neprimeraných   podmienkach   ovplyvnených mimoriadne vysokými teplotami, a teda v stave, v ktorom si neuvedomoval dôsledky svojho konania. Namieta tiež, že vyjadrenie advokátskej koncipientky, ktorej účasť ani nemala byť pripustená,   je   irelevantné.   Obhajca   sa   objektívne   nemohol   zúčastniť   na   výsluchu a sťažovateľ   sa   nemohol   s ním   poradiť.   Uvedeným   postupom   malo   byť   porušené   jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.  

V zákonom ustanovenej lehote sťažovateľ podal odpor proti trestnému rozkazu, ktorý okresný   súd   odmietol   uznesením   sp.   zn.   0   T   115/2012   z 8.   augusta   2012   ako   podaný neoprávnenou osobou. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k. 4 To 38/12-41 z 25. septembra 2012.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, ods. 3, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove 25. 09. 2012, sp. zn.: 4To/38/0/2012 porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 09. 2012, sp. zn.: 4To/38/0/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť L. P. trovy konania v sume 269,60 € (1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia – 127,17 €, 2. písomné podanie – 127,17 € + režijný paušál – 7,63 x 2).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 38/12 z 25. septembra 2012

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Sťažovateľ bol zadržaný 29. júna 2012. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu ho podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku prepustil zo zadržania 2. júla 2012 o 11.49 h. Týmto okamihom skončilo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj zásah do jeho základného   práva   na osobnú   slobodu,   ktorým   namieta   porušenie   tohto   základného práva. Okresný súd bol v danom prípade tým všeobecným súdom, ktorý v prvom rade mal právomoc   preskúmať   splnenie   zákonných   podmienok   obmedzenia   osobnej   slobody sťažovateľa a poskytnúť mu ochranu prepustením na slobodu, keď zistil, že tieto podmienky už ďalej nie sú splnené. Okresný súd tak urobil, po prepustení na slobodu už zásah do osobnej slobody sťažovateľa netrval. Okresný súd nerozhodoval o väzbe, pretože návrh na vzatie   sťažovateľa   do   väzby   prokurátor   nepodal.   Krajský   súd   v sťažnostnom   konaní preskúmaval   uznesenie   okresného   súdu   o odmietnutí   odporu   sp.   zn.   0 T   115/2012 z 8. augusta 2012, a nie rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené nie je daná ani príčinná súvislosť medzi uznesením krajského súdu a označeným základným právom, ktorého porušenie sťažovateľ namieta v súvislosti s neprimerane dlhou   dobou   zdržania,   z čoho   vyplýva zjavná neopodstatnenosť   sťažnosti v tejto časti, čo bol dôvod na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 38/12 z 25. septembra 2012

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu tým, že okresný súd neodročil   termín   jeho   výsluchu   na   čas   po   odpadnutí   prekážky   na   strane   jeho   obhajcu, v dôsledku čoho nebol obhajca prítomný pri jeho výsluchu a nemohol sa s ním radiť, čo v spojení s negatívnym vplyvom podmienok zadržania vyústilo do jeho vyhlásenia o vzdaní sa práva podať odpor. Sťažovateľ tvrdí, že pri vyhlásení o vzdaní sa práva podať odpor nebol spôsobilý uvedomiť si následky svojho vyhlásenia. Krajský súd preto podľa neho nepostupoval   správne,   keď   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu o odmietnutí odporu.

Ústavný súd zistil z uznesenia krajského súdu, že krajský súd sa v konaní o sťažnosti zaoberal   všetkými   námietkami,   ktorými   sťažovateľ   argumentuje   aj   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu. K rozhodujúcej námietke, že pri jeho výsluchu nebol prítomný obhajca, krajský   súd   uviedol,   že   sudca   okresného   súdu   pochybil,   keď   sa   neopýtal   na   súhlas so zastupovaním advokátskou koncipientkou, čo však znamená len to, že pri výsluchu sa na jej účasť neprihliada, a teda obhajca na výsluchu nebol prítomný. Aplikujúc na konanie okresného   súdu   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   keďže   konanie   podľa   348   Trestného poriadku je časovo limitované lehotami zadržania a jeho účelom je vypočutie zadržaného obvineného na okolnosti zadržania a skutočnosti odôvodňujúce návrh na vzatie do väzby, nie   na   otázku   viny,   krajský   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   bol   povinný   upovedomiť obhajcu   o termíne   výsluchu,   ak   bol   zastihnuteľný,   čo   aj   vykonal,   nebol   však   povinný odročiť výsluch na čas, keď sa obhajca dostaví. Krajský súd konštatoval, že pochybenie okresného   súdu   (nevyžiadanie   súhlasu   so   zastupovaním   advokátskou   koncipientkou)   by mohlo vyvolať pochybnosti nanajvýš vo vzťahu k zákonnosti väzby, pokiaľ by o nej bolo rozhodované, návrh na väzbu však nebol podaný.

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   svojej   argumentácie   snaží   dokázať,   že   bez kvalifikovanej pomoci obhajcu nebol za daných podmienok schopný pochopiť dôsledky svojho vyhlásenia o vzdaní sa práva podať odpor.

Krajský súd sa touto námietkou zaoberal a zistil, že sťažovateľ vyhlásil, že sa vzdáva práva podať odpor po riadnom poučení zo strany okresného súdu, dokonca vyhlásil, že si nepraje, aby odpor za neho podávali osoby, ktoré na to majú právo, a teda si musel byť vedomý,   čo   vyhlásenie   o vzdaní   sa   práva   znamená.   Vyhlásenie   urobil   ako   osoba   plne spôsobilá na právne úkony, bez toho, aby toto vyjadrenie podmienil poradou s obhajcom, resp. mu nič nebránilo „ponechať“ si zákonnú lehotu na podanie odporu. Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľ neupozornil sudcu, že by mal nejaké zdravotné problémy spôsobené zadržaním, ani sa nedožadoval jedenia alebo pitia na odstránenie diskomfortu v dôsledku zadržania, a preto dodatočné namietanie nespôsobilosti chápať význam a dôsledky svojho konania krajský   súd   vyhodnotil   ako   účelovú   snahu zvrátiť   pre   sťažovateľa   nepriaznivý výsledok konania. Na základe toho krajský súd považoval za správny postup okresného súdu, ktorý odmietol odpor sťažovateľa ako podaný neoprávnenou osobou (osobou, ktorej toto právo nepatrí, pretože sa ho vzdala).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dáva   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu sťažovateľovi zákonu zodpovedajúcu, zrozumiteľnú a logickú odpoveď na jeho rozhodujúci argument.   Keďže   okresný   súd   nevykonával   dokazovanie   týkajúce   sa   viny   sťažovateľa a o termíne výsluchu upovedomil obhajcu v súlade so zákonom, otázka prítomnosti alebo neprítomnosti obhajcu nevyvoláva žiadne pochybnosti o možnosti sťažovateľa využiť svoje právo   na   obhajobu.   Faktický   výkon   tohto   práva   nebol   v danom   prípade   obmedzený postupom   okresného   súdu,   a teda   ani   krajského   súdu,   ktorý   sa   zaoberal   námietkami sťažovateľa v sťažnostnom konaní.

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   uvádza,   že   postup a rozhodnutie   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil zo sťažnosti a z jej príloh také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   okresný   súd   konal   v prípade   sťažovateľa v súlade so zákonnou úpravou daného typu konania a umožnil sťažovateľovi uplatniť právo na obhajobu. Pochybnosti v súvislosti s uplatnením práva na obhajobu by mohlo vyvolávať zistenie, že sťažovateľovi nebolo umožnené hovoriť s obhajcom počas celej doby zadržania (ak by si toto právo uplatnil), čo však sťažovateľ netvrdil.  

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013