znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   8   Co   282/2010 z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. P. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2010 doručená sťažnosť MUDr. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 282/2010 z 30. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   27.   apríla   2009   domáhal   určenia   neplatnosti mandátnej   zmluvy   č.   01/2009/Ro   z   20.   februára   2009   (ďalej   len   „mandátna   zmluva“) uzavretej medzi správcom bytového domu M. 36 – 38 v B. M. Ch. – M., B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a V. J. – R., Ž. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“). Domáhal sa tiež určenia   neplatnosti «výberového   konania   na   zhotoviteľa   prác   na   stavbe   „Zateplenie bytového domu LB spôsobom tepelnej ochrany 80 b. j.“, súťaž číslo 01AB/09/01, týkajúceho sa   zateplenia   bytového   domu   M.   36   -   38   v B.   (ďalej   len   „bytový   dom“)»,   ktorej vyhlasovateľom bola v zmysle mandátnej zmluvy žalovaná v 2. rade (ďalej len „výberové konanie“).   Spolu   s   návrhom   na   určenie   neplatnosti   mandátnej   zmluvy   a   na   určenie neplatnosti   výberového   konania   sťažovateľ   podal   aj   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 98/2009.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   9   C   98/2009   z   28.   apríla   2010   vyhovel   návrhu sťažovateľa a predbežným opatrením uložil žalovaným povinnosť zdržať sa plnenia práv a povinností z mandátnej zmluvy, ako aj uskutočňovania akýchkoľvek úkonov na základe predmetnej   zmluvy,   najmä   zdržať   sa   uskutočňovania   výberového   konania,   a   to   až do rozhodnutia vo veci samej.

Na   základe odvolania   žalovaných   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   8 Co   282/2010 z 30. júla 2010 zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Krajský súd podľa sťažovateľa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol s odôvodnením, že:

„... - za stavu, keď značná časť mandátnej zmluvy už mala byť realizovaná, vrátane samotného výberového konania, nemožno usudzovať na pravdepodobnú úspešnosť návrhu navrhovateľa   vo   veci   z   hľadiska   existencie   dôvodov   naliehavého   právneho   záujmu   na požadovanom určení neplatnosti mandátnej zmluvy...,

-  ...   v   návrhu   navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   absentuje vymedzenie rozsahu v akom sa majú odporcovia v 1. a 2. rade zdržať konkrétnych práv a povinností, ktoré im vyplývajú z mandátnej zmluvy...,

-  ...   predbežné   opatrenie   bez   bližšieho   vymedzenia   práv   a   povinností,   ktorých realizácie sa majú odporcovia zdržať, je tiež neprimeraným zásahom do ich záväzkového vzťahu, nad mieru nevyhnutne potrebnú pre dosiahnutie účelnosti a efektívnosti dočasnej úpravy vzťahov účastníkov konania...,

-... nenariadením predbežného opatrenia preto nemôže dôjsť k zhoršeniu právneho postavenia navrhovateľa v základnom konaní vo veci samej Navrhovanú dočasnú úpravu nevyžaduje   ani   naliehavá   potreba   zabezpečenia   nerušeného   ďalšieho   postupu   vo   veci samej...“

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia z 30. júla 2010 a predovšetkým namieta, že „potreba dočasne upraviť pomery medzi   účastníkmi   je   naliehavá   z   toho   dôvodu,   aby   sa   zamedzilo   rozširovaniu   ujmy   už spôsobenej   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi   bytu   v   Bytovom   dome   konaním   Správcu a podnikateľa R. K zamedzeniu rozširovania už spôsobenej škody tak môže pomôcť iba nariadenie predbežného opatrenia súdom.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na čl. III mandátnej zmluvy, na základe ktorého sa žalovaná v 2. rade ako mandatár zaviazala zariadiť pre žalovaného v 1. rade ako mandanta „... investorské činnosti v štádiu projektovej výstavby, zabezpečenia dodávok a prác pre stavbu výberovým konaním a účasť pri riešení financovania prác komerčnou bankou, počas realizácie   stavby   a   po   dokončení...“,   ktoré   sa   mali   týkať   obnovy   bytového   domu. Investorom uvedenej obnovy bytového domu mali byť vlastníci bytov v bytovom dome.V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že „v mesiaci apríl 2009 prebehlo výberové konanie, na základe ktorého bol vybratý dodávateľ stavebných prác – spoločnosť U. s. r. o., so   sídlom   Z...,   s   ktorým   bola   následne   dňa   22.   10.   2009   uzavretá   Zmluva   o   dielo   č. 6711451... bez toho, aby bola daná vlastníkom k dispozícii na preštudovanie“.

Podľa sťažovateľa „... celý postup vzbudzoval podozrenie o nezákonnom postupe zo strany Správcu ako aj podnikateľa R...“.

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že „... osvedčil, že Mandátna zmluva, ako aj Výberové konanie trpí viacerými zásadnými vadami, pre ktoré je Mandátna zmluva, ako aj Výberové   konanie   neplatné...,   a   že   jeho   práva   vlastníka   bytu   môžu   byť   (a   už   aj   boli) konaním Správcu a podnikateľa R. závažným spôsobom porušené a prípadné ďalšie aktivity Správcu a podnikateľa R. by viedli k ďalšej eskalácii protiprávneho stavu...“, krajský súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Závery   krajského   súdu   v   uvedenej   veci   však   podľa   sťažovateľa „postrádajú akékoľvek   vecné   odôvodnenie,   odôvodnenie   Rozhodnutia   je   nepresvedčivé,   ničím nepodložené a podľa sťažovateľa neakceptovateľné a vo viacerých ohľadoch je v rozpore so zákonom.   Podľa   sťažovateľa   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   tak   možno   považovať   za nezákonné, dokonca za arbitrárne porušujúce ústavné práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Rozhodnutím „vydaným   bez splnenia podmienok stanovených v príslušných právnych predpisoch Slovenskej republiky“ sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 Dohovoru; a právo vlastniť   majetok   garantované   článkom   20   ods.   1   Ústavy,   právo   na   ochranu   majetku garantované článkom čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 8 Co/282/2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 8 Co/282/2010 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave pokračovať v ďalšom porušovaní základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 35.000,- EUR (slovom: tridsaťpäťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,- Euro /19 % DPH, t. j. 63,27 Euro + režijný paušál 6,95 Euro, t. j. spolu 403,22 Euro na účet jeho právneho zástupcu Mgr. J. P., advokátka, č. ú.:... Náhradu trov konania je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 282/2010 z 30. júla 2010, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 98/2009 z 28. apríla 2010, ktorým tento súd v konaní o určenie neplatnosti mandátnej zmluvy a výberového konania nariadil predbežné opatrenie tak, že na základe odvolania návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, ktorým na základe odvolania zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   je potrebné v prvom   rade zdôrazniť,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané   príslušným   orgánom   a   nemôže   byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a prerokoval vec bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a zistil, že odvolanie žalovaných je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver zmenil tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní odôvodnenia   namietaného   uznesenia   krajského   súdu dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné a udržateľné z hľadiska dodržania   základných   ústavnoprocesných   princípov.   Krajský   súd   v   odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol, že «základnými predpokladmi pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i preukázanie naliehavej   potreby   dočasnej   úpravy   vzťahu   medzi   účastníkmi   a   to   osvedčením bezprostrednosti   ohrozenia   nároku,   resp.   existencia   súdneho   rozhodnutia   alebo   stav v súdnom konaní, ktorý osvedčuje, že reálne dôjde k vyneseniu rozhodnutia, ktoré môže byť exekučným titulom.

Predbežné opatrenie nie je možné vydať len na základe tvrdení navrhovateľa bez toho,   aby   boli   osvedčené   aspoň   také   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   umožňujú   záver o opodstatnenosti   návrhu   vo   veci   samej.   Z   hľadiska   skutkového   je   preto   nevyhnutným predpokladom   úspešnosti   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   taký   stupeň spoľahlivého osvedčenia základných skutkových okolností tvrdených v návrhu, pri ktorom možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a na ich základe usudzovať s väčšou mierou pravdepodobnosti na vydanie priaznivého rozhodnutia vo vecí samej. Pre potreby rozhodovania súdu o nariadení predbežného opatrenia nie je potrebné vykonávať   dokazovanie   na   opodstatnenosť   návrhu   vo   veci   samej,   súd   vychádza z rozhodujúcich   skutkových   tvrdení   uvádzaných   navrhovateľom   v   návrhu,   ktorými odôvodňuje existenciu svojho nároku, s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, pokiaľ sa začalo vo veci samej konať, inak sa posudzuje hodnovernosť a pravdivosť tvrdení navrhovateľa,   ktorými   odôvodňuje   opodstatnenosť   návrhu   vo   veci   samej,   až   následne dokazovaním   vo   veci   samej,   a   pre   účely   predbežného   opatrenia   nie   je   potrebné   ich pravdivosť   zisťovať   a   vyhodnocovať   v   konfrontácii   s   inými   relevantnými   skutočnosťami týkajúcimi sa samotnej podstaty veci.

Z   hľadiska   predpokladov   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   tiež   potrebné zisťovať   právny   záujem   navrhovateľa   na   jeho   vydaní   vo   vzťahu   k   predmetu   konania. Povinnosťou navrhovateľa je preto osvedčiť potrebu úpravy takých pomerov účastníkov, ktoré majú bezprostredný vzťah k prejednávanej veci a ktorej konanie si takúto dočasnú úpravu až do právoplatného skončenia konania, najmä z hľadiska nerušeného ďalšieho postupu   konania,   vyžaduje.   Navrhovateľ   musí   osvedčiť,   že   nariadením   predbežného opatrenia sa dosiahne účel efektívnej ochrany poskytovanej v základnom konaní tak, aby v priebehu ďalšieho konania vo veci samej, nedošlo k zhoršovaniu právneho postavenia navrhovateľa vzhľadom na ním uplatňovaný nárok. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalším predpokladom   pre   vydanie   predbežného   opatrenia   je   vecná   a   obsahová   súvislosť navrhovaného predbežného opatrenia so základným konaním vo veci samej.

Navrhovateľ v danom štádiu postupu konania preukázal listinnými dokladmi jeho vlastnícke právo k bytu č. 11 na 3 poschodí na M. ulici č. 36 v B., vrátane spoluvlastníckeho podielu   na   spoločných   častiach   a   zariadeniach   bytového   domu   súp.   č.   792   v   podiele 5409/463526, ktorého správu, na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 1. 5. 2007 v znení dodatku č. 1 zo dňa 27. 12. 2007, vykonáva odporca v 1. rade.

Navrhovateľ   však   dostatočne   spoľahlivo   neosvedčil   existenciu   základných rozhodujúcich skutočnosti potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť   predbežná   ochrana   v   základom   konaní   vo   veci   samej.   Za   stavu,   keď značná časť mandátnej zmluvy už mala byť zrealizovaná, vrátane samotného výberového konania, nemožno usudzovať na pravdepodobnú úspešnosť návrhu navrhovateľa vo veci z hľadiska   existencie   jeho   naliehavého   právneho   záujmu   na   ním   požadovanom   určení neplatnosti mandátnej zmluvy č. 01/2009/Ro zo dňa 20. 2. 2009 uzavretej medzi odporcami v 1. a 2. rade   a   určení   neplatnosti   výberového   konania   na   zhotoviteľa   prác   na   stavbe „Zateplenie   bytového   domu   LB   spôsobom   tepelnej   ochrany   80   b.   j.“,   súťaž   číslo 01AB//09/01 na bytovom dome M. 36 - 38 v B.

Okrem toho v návrhu navrhovateľa na nariadenia predbežného opatrenia absentuje vymedzenie rozsahu v akom sa majú odporcovia v1 a 2. rade zdržať plnenia konkrétnych práv a povinností. ktoré im vyplývajú z mandátnej zmluvy. Možno prisvedčiť argumentácii odporcov v1. a 2. rade, že takéto všeobecné vymedzenie zdržania sa plnenia všetkých práv a povinností z mandátnej zmluvy je neurčité a vzhľadom aj na čiastočné plnenie zo zmluvy, pozastavenie   čerpania   úveru   a   návrh   na   prerušenie   prác   na   obnove   bytového   domu nezodpovedá   súčasnému   skutkovému   stavu,   a   teda   je   aj   nevykonateľné.   V   konečnom dôsledku odvolací súci uznal aj opodstatnenosť obrany odporcov v tom, že práve neplnením záväzkov   vyplývajúcich   z   mandátnej   zmluvy   a   na   jej   základe   ďalších   nadväzujúcich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo či zmluvy o úvere, hrozí vlastníkom bytov značnú škoda na ich majetku.

Navrhované   predbežné   opatrenie   bez   bližšieho   konkrétneho   vymedzenia   práv a povinností, ktorých realizácie sa majú odporcovia zdržať, je tiež neprimeraným zásahom do ich záväzkoprávneho vzťahu, nad mieru nevyhnutne potrebnú pre dosiahnutie účelnosti a efektívnosti dočasnej úpravy vzťahov účastníkov konania.

Nenariadením   predbežného   opatrenia   preto   nemôže   dôjsť   k   zhoršeniu   právneho postavenia navrhovateľa v základom konaní vo veci samej. Navrhovanú dočasnú úpravu vzťahov   účastníkov   konania   až   do   právoplatného   skončenia   konania   vo   veci   samej, nevyžaduje ani naliehavá potreba zabezpečenia nerušeného ďalšieho postupu konania vo veci samej.

Po   vecnom   a   právnom   zhodnotením relevantných skutočnosti   na   základe   obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal v danom   štádiu   konania   základné   predpoklady   opodstatňujúce   nariadením   predbežného opatrenia   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   konania   obmedzením   výkonu   práv a povinností vyplývajúcich odporcom v 1. 2. rade z mandátnej zmluvy, a preto napadnuté uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol (§ 220 O. s. p.).».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd svoje rozhodnutie primeraným   spôsobom   odôvodnil   a v okolnostiach   posudzovanej   veci   ho   nemožno považovať v žiadnom prípade za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné. Námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   jedným   z   predpokladov   pre   jeho   rozhodnutie o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojení s predbežnými opatreniami.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku   a   Správneho   poriadku)   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v   zostávajúcej   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V   nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011