znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2009 doručená   sťažnosť   Š.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004.

Sťažovateľ uviedol, že podal 10. novembra 2004 Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 2 a 5 Trestného zákona účinného   do   1.   januára   2006.   Na   základe   ním   podaného   trestného   oznámenia   bolo 27. decembra   2004   začaté „trestné   stíhanie   proti   obvinenému   Ing.   N.   T.   a spol. za spolupáchateľstvom   spáchaný   pokračujúci   trestný   čin   úverového   podvodu   podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 2, ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006, a to pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004...“.

Podľa sťažovateľa mu bolo 3. marca 2009 v rámci telefonickej žiadosti o poskytnutie informácie o stave vyšetrovania v predmetnej veci konajúcou vyšetrovateľkou oznámené, že jeho žiadosti nemožno vyhovieť a ani mu nemožno umožniť nahliadnuť do spisu, pretože uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Ndtš 1/2007 zo 6. decembra 2007 bolo rozhodnuté o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní (ďalej aj „uznesenie o nepripustení poškodených“). Nadväzne na to sa sťažovateľ 9. marca 2009 obrátil na najvyšší súd a požiadal ho o doručenie tohto uznesenia, ako aj o poučenie o jeho právach a povinnostiach. Dňa 26. marca 2009 mu bola poskytnutá informácia, že uznesenie o nepripustení účasti poškodených sa podľa § 47 ods. 3 Trestného poriadku poškodeným nedoručuje a že zverejnenie tohto uznesenia zabezpečuje vhodným spôsobom [napr. zverejnením na internetovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)] generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   sa   mu   nepodarilo   uznesenie   o nepripustení   poškodených na internetovej stránke generálnej prokuratúry nájsť, a preto požiadal generálnu prokuratúru o zaslanie jeho kópie. Generálna prokuratúra mu listom z 12. mája 2009 a 27. mája 2009 oznámila, že toto uznesenie bolo na jej stránke uverejnené 6. marca 2009 a poškodeným sa nedoručuje.

Zverejnenie   predmetného   uznesenia   iba   na   internetovej   stránke   generálnej prokuratúry   považuje   sťažovateľ   za   nedostatočné   a zastáva   názor,   že   sa   mal   použiť vhodnejší spôsob jeho zverejnenia, „pri ktorom by bola aspoň teoretická možnosť, že sa toto uznesenie dostane do dispozície jeho adresátov“. Zároveň poznamenal, že uznesenie o nepripustení   poškodených   vo   zverejnenej   podobe   obsahuje   iba   samotný   enunciát a dôvody, prečo tak bolo rozhodnuté, v ňom nie sú uvedené.

Vzhľadom   na   uvedené   označuje   sťažovateľ   postup   orgánov   činných   v trestnom konaní v tejto veci „za neštandardný aj z toho dôvodu, že k rozhodnutiu o nepripustení poškodených   do   trestného   konania   došlo   bez   toho,   aby   bol   týmto   poškodeným   vôbec ustanovený spoločný zástupca, ktorý by v konaní vykonával práva poškodených bez toho, aby   bol   ohrozený   účel   a rýchly   priebeh   trestného   konania“. Tento   názor   podopiera aj poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Ndt 6/2004 z 20. decembra 2004,   v   ktorom   bolo   poškodeným   ustanovených   až šesť   spoločných   zástupcov,   pričom v tomto   konaní   išlo   o neporovnateľne   vyšší   počet   poškodených.   Sťažovateľ   sa   preto domnieva, „že neustanovením spoločného zástupcu boli podstatným spôsobom dotknuté moje ústavné práva, konkrétne právo na súdnu ochranu“.

Keďže   namietaným   postupom   došlo   k   vylúčeniu   sťažovateľa   (a ďalších poškodených) z trestného konania, nemôže si už ďalej v rámci tohto konania uplatňovať práva, ktoré mu priznáva § 46 ods. 1 Trestného poriadku, čím je podľa neho aj jeho pozícia ako   poškodeného   v rámci   prípadného   vymáhania   škody   v občianskom   súdnom   konaní do značnej miery oslabená. V spojitosti s tým považuje sťažovateľ § 47 ods. 3 Trestného poriadku   za   diskriminačný,   pretože   znevýhodňuje   poškodených   tým,   že   umožňuje v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet prevyšuje sto.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu, sťažovateľ tvrdí,   že je v tejto veci daná, pretože o ochrane jeho základného práva nerozhoduje iný súd [§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)]   a tiež,   že   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky   alebo   iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje (§ 49 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v trestnom konaní proti obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin úverového   podvodu   podľa   § 9,   ods. 2,   § 250a   ods. 2,   ods. 5   písm. b)   Trestného   zákona účinného   do   01.   01.   2006,   vedenom   pod   sp. zn.:   ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004   porušil základné právo oznamovateľa trestného činu a zároveň poškodeného Š. M. domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nestrannom   a   nezávislom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   SR   v   zmysle   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR prikazuje v konaní pod spis. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004 ustanoviť poškodeným spoločného zástupcu v zmysle § 47 ods. 2 Trestného poriadku.

3. Š.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5 000 EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR je povinný nahradiť trovy konania vo výške 289,74 EUR na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   ako   oznamovateľa   podozrenia zo spáchania   trestného   činu   a zároveň   ako   poškodeného   s postupom   úradu   špeciálnej prokuratúry vo veci „vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“. Podľa sťažovateľa k porušeniu   jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   došlo „postupom   orgánov činných   v trestnom   konaní,   t. j.   neustanovením   spoločného   zástupcu“ poškodeným v trestnom konaní, v ktorom je jedným z poškodených.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil   právny   názor,   že   vynechanie   tohto   prostriedku nápravy (t. j. podnetu) v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre a opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov   (vrátane   tých   práv,   ktoré   uplatnil sťažovateľ, m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV.ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06).   Podnet   (opakovaný   podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora aj nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob   vybavenia   oznámiť podnecovateľovi.

Citované § 31 a § 34 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom   vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri   výkone   svojich   právomocí povinné   priamo   aplikovať   ústavu   ako   prameň   práva   vrátane   úpravy   základných   práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet podľa citovaných ustanovení zákona o prokuratúre na preskúmanie namietaného postupu úradu špeciálnej prokuratúry realizovaného jeho prokurátorom nadriadenému prokurátorovi, ktorým je podľa § 54 ods. 2 písm. a) a b) zákona o prokuratúre vo vzťahu k prokurátorovi úradu   špeciálnej   prokuratúry   špeciálny   prokurátor   a   vo   vzťahu   k nemu   generálny prokurátor.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého postupu úradu špeciálnej prokuratúry.   Tento   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu vzhľadom   na   právomoc   špeciálneho   prokurátora   (prípadne   následne   generálneho prokurátora), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že namietaný postup úradu špeciálnej prokuratúry bol v rozpore so zákonom.

Keďže sťažovateľ nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 34 zákona o prokuratúre, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, jeho sťažnosť bola podaná predčasne a pri predbežnom prerokovaní musela byť odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   skutkové   vymedzenie   zásahu   do   označeného základného   práva   spočívajúce   podľa   sťažovateľa „v neustanovení   spoločného   zástupcu poškodeným“ sa   vzťahuje na postup najvyššieho súdu   a nie na postup úradu   špeciálnej prokuratúry, pretože o neustanovení spoločného zástupcu v trestnej veci vedenej Prezídiom Policajného zboru,   Úradom   boja proti   korupcii,   odborom   boja proti   korupcii   Bratislava „proti obvinenému Ing. N. T. a spol. za spolupáchateľstvom spáchaný pokračujúci trestný čin úverového podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 2, ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného   do   01.   01.   2006,   a to   pod   sp. zn.   ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004“ nerozhodoval sťažovateľom   označený   porušovateľ   jeho   uvedeného   základného   práva,   ale   podľa   § 47 ods. 3 Trestného poriadku o tom rozhodol (na návrh generálneho prokurátora) najvyšší súd uznesením   sp. zn.   2 Ndtš 1/2007   zo   6. decembra   2007.   Navyše,   ústavný   súd   poukazuje aj na nedostatok v petite sťažnosti, podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na úrade špeciálnej prokuratúry pod sp. zn. ČVS: PPZ-116/BPK-B-2004. Ako vyplýva z príloh pripojených k sťažnosti, v skutočnosti je však pod touto spisovou značkou vec vedená vyšetrovacou súčasťou Prezídia Policajného zboru   a na   úrade   špeciálnej   prokuratúry   je   predmetná   vec   vedená   pod   sp. zn. VII Gv 262/2004.

Tieto skutočnosti by preto aj v prípade,   že by nebol daný dôvod   na odmietnutie sťažnosti   ako   neprípustnej,   neumožnili   ústavnému   súdu   s ohľadom   na   obsah   sťažnosti a navrhovaný   petit   dospieť   k záveru   o   existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným základným právom a namietaným postupom v sťažnosti označeného porušovateľa, čo je podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I. ÚS 38/09,   IV. ÚS 283/09)   dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľ namieta aj to, že § 47 ods. 3 Trestného poriadku je svojím spôsobom diskriminačný, pretože znevýhodňuje poškodených tým, že umožňuje v príslušnej trestnej veci vylúčiť ich z konania iba z toho dôvodu, že ich počet prevyšuje sto.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína,   že   pri   svojom   rozhodovaní vychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov (v tejto súvislosti aj zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov).   To   znamená,   že   v   rámci   konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nemôže skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať   z prezumpcie   ich   ústavnosti.   Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   v konaní   podľa čl. 127   ústavy   možno   námietky   sťažovateľa   označujúce   § 47   ods. 3   Trestného   poriadku za diskriminačné považovať za irelevantné.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie o   ďalších   nárokoch   v nej uplatnených   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody   (čl. 127   ods. 2 ústavy), ústavný súd sa už týmito časťami návrhu na rozhodnutie nemohol zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009