znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 619/1996, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008 doručená   sťažnosť   T.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/1996.

Sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti) uviedla, že namieta porušenie svojho práva „na prerokovanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR i podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ postupom okresného súdu v označenom konaní. Ústavný súd pri vymedzení predmetu sťažnosti vychádzal aj z jej odôvodnenia a v nadväznosti na to ho vymedzil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, s tým, že pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal   sa   sťažnosťou   z hľadiska   možného   porušenie   práva   sťažovateľky   na nezávislý a nestranný súd a osobitne práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 619/1996   rozhodoval   o žalobe o ochranu   osobnosti,   v ktorom   sťažovateľka   vystupovala   ako   žalovaná.   Rozsudkom okresného   súdu   z 22.   januára   1998   bolo   sťažovateľke   uložené „zdržať   sa   v budúcnosti hanlivých, nevhodných a nepravdivých výrokov na adresu žalobcu, ktoré urazili jeho česť, vážnosť   a dôstojnosť“.   Ďalej   jej   bolo   uložené   zaslať žalobcovi   písomné   ospravedlnenie v súdom   určenom   znení, zaplatiť mu   nemajetkovú   ujmu   5 000   Sk   a tiež   nahradiť   trovy konania.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   zákonný   sudca   nepostupoval   v jej   právnej   veci nestranne a nezávisle, a podrobne opisuje, v čom vidí jeho zaujatosť (napr. spor zámerne naťahoval, „poskytol na nahliadnutie spis agentovi ŠtB“). Sťažovateľka ďalej poukázala na závažnosť nezákonného konania zo strany prvostupňového súdu, resp. priamo sudcu, a uviedla, že sa jej ho „ani po viacerých pokusoch nepodarilo z konania vylúčiť“.

Proti rozsudku okresného súdu z 22. januára 1998 sa sťažovateľka odvolala, taktiež sa odvolala aj proti uzneseniu okresného súdu z 10. marca 1997, ktorým nebolo vyhovené jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 z 10. decembra 1999 napadnutý rozsudok a uznesenie okresného súdu potvrdil a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Následne po tom, ako krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu, sťažovateľka podala dovolanie, v ktorom žiadala zrušiť rozsudok prvostupňového aj odvolacieho súdu a vec   vrátiť   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   pričom   argumentovala   nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom a nedostatkami konania spočívajúcimi v odňatí možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka podala dovolanie aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Nc 38/99 z 21. októbra 1999 a proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Co 155/2000 z 25. mája 2000. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok z 29. apríla 2008“) rozsudok krajského súdu sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti dovolanie odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v uvedenej veci nemôže rozhodovať na území SR   žiadny   iný   súd,   preto...   nemá   možnosť   iného   opravného   prostriedku.   Iba ÚS SR   je oprávnený vysloviť porušenie práv vydaním rozsudku v rozpore so zákonom. Ani odvolacie konania, ktoré by malo prebehnúť na KS Bratislava nemôže vysloviť porušenie zákona v tom   zmysle   ako   ho   namieta.“. Sťažovateľka   taktiež   namieta   vydanie   rozsudku prvostupňového   súdu   v rozpore   s vtedy   platným   § 200i   ods. 4   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd bol povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby.

Sťažovateľka je presvedčená, že uvedeným postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené „jej právo na prejednanie veci nestranným súdom ako podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   SR,   tak   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru“,   a pretože „ani   NS   SR   nemôže nezákonný rozsudok zrušiť, ani zamietnuť žalobný návrh – t. j. zmeniť rozhodnutie“, žiada, aby ústavný súd po preskúmaní veci vydal tento nález:

„1. Okresný   súd   Bratislava   IV   v   konaní   6 C 619/96   porušil   základné   právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   nestranným   a   nezávislým   súdom   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy SR i podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. ÚS SR   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť porušovateľ na adresu sťažovateľky do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu,

3. porušovateľ   je   povinný   nahradiť   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia sťažovateľky na adresu právneho zástupcu do 15 dni od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha   v petite   svojej   sťažnosti   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označila za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy), napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05], keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie sťažovateľky ústavný súd nemá dôvod spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľky.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti nezávislým   a   nestranným   súdom   a v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/1996. Zároveň namieta, že v označenom konaní okresný súd porušil aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany základného   práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 302/08).

Podľa § 201 OSP účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V danom prípade svoju nespokojnosť s postupom okresného   súdu   mohla   sťažovateľka   prejaviť   a   namietať   v   konaní   vedenom   krajským (odvolacím)   súdom,   čo   aj   urobila,   keď   1. apríla 1998   podala   odvolanie   proti prvostupňovému   rozsudku. Následne   po   tom,   ako   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie okresného   súdu,   sťažovateľka   podala   dovolanie,   v   ktorom   žiadala   zrušiť   rozsudok   ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. K tomu aj došlo, keď najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom z 29. apríla 2008 zrušil druhostupňový rozsudok a krajskému súdu bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a   mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02, IV. ÚS 302/08). Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v označenom   konaní, ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   pripomína,   že   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v   primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. júla 2008) sa vec už opätovne na základe rozsudku dovolacieho súdu z 29. apríla 2008 nachádzala na krajskom   súde   (5.   júna   2008).   Sťažovateľka   namieta   prieťahy   v konaní   vedenom okresným súdom, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už v merite veci nekonal. Z uvedeného dôvodu už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh   namietaného   konania ani spôsobovať prieťahy   v ňom,   a teda   ani odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008