znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka o sťažnosti V. P., A.. P. a B. T., všetci bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M. K.,   K.,   vo veci   namietaného porušenia   ich   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94 (po spojení v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   V.   P.,   A.   P.   a B.   T.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94 (po spojení v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. V. P., A. P. a B. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je im Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť V. P., A. P. a B. T. trovy právneho zastúpenia   v sume   15   324 Sk   (slovom   pätnásťtisíctristodvadsaťštyri   slovenských   korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 319/07-8 z 13. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), A. P. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a B. T. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“ alebo všetci spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. K., doručenú ústavnému súdu   28.   septembra   2007,   v ktorej   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní o odstránenie neoprávnenej stavby vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94 (po spojení v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že žalobou zo 4. októbra 1994 sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 805/94 domáhali „odstránenia neoprávnenej stavby - tenisových kurtov, ktoré boli zriadené na pozemkoch, kde sú podielovými spoluvlastníkmi“. Okresný súd v predmetnej veci od roku 1994 nerozhodol, a to aj napriek „vykonanému siahodlhému dokazovaniu“. Sťažovateľka v 1. rade ako zákonná zástupkyňa svojich vtedy maloletých detí (sťažovateľov v 2. a 3. rade) „sa zaujímala, prečo sa vo veci nekoná avšak neurobila to písomnou formou“. Zároveň sa s jej súhlasom konania a rozhodnutia v tejto veci domáhali aj „jej švagriné J. T. - žalobkyňa v 7. rade aj A. K. žalobkyňa v 4. rade“ (ďalej aj „sťažovateľky“). Zo strany okresného súdu dostali sťažovateľky na svoje osobné urgencie   odpoveď,   že   predmetná   vec   je   zložitá   a okresný   súd   je   veľmi   zaťažený. Sťažovateľky „tlmočili“ svoju požiadavku na urgovanie konania a rozhodnutie vo veci aj právnemu   zástupcovi,   avšak „nemajú   k dispozícii   prípadné   písomné   podanie   a reakciu konajúceho súdu“.

Okresný súd začal podľa sťažovateliek konať až po pridelení veci „sudkyni JUDr. B.“, ktorá v tejto veci nariadila znalecké dokazovanie. K znaleckému posudku č. 43/2006 vypracovanému   znalkyňou   Ing.   Ľ.   L.   následne   zaujal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateliek podaním doručeným 27. marca 2007 a od tohto dátumu okresný súd v tejto veci opäť nekoná.

Sťažovatelia   poukázali   na   skutočnosť,   že   prieťahmi   v konaní „sú   poškodení nemožnosťou   užívať   nehnuteľnosti,   kde   sú   spoluvlastníkmi,   a inflácia   znehodnocuje prípadné priznanie peňažného ekvivalentu za zriadené vecné bremeno. Rovnako poukazujú, že sťažovatelia 2. a 3 sú už medzičasom dospelí“.

V konaní došlo podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „zrejmými prieťahmi v konaní, keď súd vo veci nekonal a nerozhodol za 13 rokov od podania žaloby. Takáto nečinnosť konajúceho   súdu   spôsobuje   právnu   neistotu   sťažovateľov   tým,   že   konajúci   súd   vo   veci nekoná a do dnes nie je vo veci rozhodnuté napriek tomu, že konanie bolo začaté v októbri 1994.   Sťažovatelia   majú   za   to,   že   nemajú   podiel   na   prieťahoch,   pretože   ak   jej   boli povinnosti   ukladané   v priebehu   konania   si   plnili   riadne   v stanovenej   lehote a prostredníctvom svojho právneho zástupcu“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   v   Košice   I. v občianskoprávnej veci sťažovateľov V. P..., bytom K., A. P..., bytom K. a B. T..., bytom K. vedenej   pred   OS   Košice   I.   pod   sp.   zn.   15C   805/94   kde   sú   účastníkmi   konania,   došlo k porušeniu   ich   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   prieťahov,   zaručeného   im ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu Košice I., aby vo veci riadne konal.“

Sťažovatelia zároveň požadovali priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk pre každého z nich a náhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2364/05 z 18. januára 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„mal. B. T., A. T., V. P... podali na tunajšom súde dňa 5. 10. 1994 žalobu proti žalovanému T. V. K., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku... Po zaplatení súdneho poplatku za návrh dňa 26. 4. 1995, súd zabezpečil prípravu pojednávania...

Uznesením č. k. 15C 805/94-11 zo dňa 27. 7. 2000 súd pripustil do konania na strane žalovaného M. K.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. 10. 2000, ďalšie 7. 12. 2000, 23. 9. 2003, 20. 4. 2004.

Uznesením   č. k.   15C 805/94-87   zo   dňa   17.   6. 2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. - Š. v. K. s. r. o. K.

Od   11.   11.   2004   sa   táto   vec   na   základe   uznesenia   15C 289/94-150   prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie...

Znalec spis 15C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005.

Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4.   7.   2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predlženie lehoty o ďalších 60 dní.

Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005.

Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15C   289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou... na ocenenie vecného bremena...

K predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené   za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne...

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 3. 5. 2007, ktoré bolo odročené na 3. 7. 2007 za účelom doplnenia dokazovania.

Toto času je vytýčený termín pojednávania na 25. 1. 2008. Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd. Zároveň zistil, že vo veci sa uskutočnili ďalšie pojednávania 25. januára 2007 a tiež 29. februára 2008, ktoré bolo odročené na neurčito.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 13. decembra 2007 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   okresného   súdu   je   nárok   sťažovateľov   na   odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť (na ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   18.   januára   2008   aj   predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania a nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľov v podstate nečinný. Jeho nečinnosť charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 (pred   spojením   veci   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   805/94)   ako   celok,   a preto   ústavný   súd nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu   (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého   dokazovania a na zmenu   zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali prispieť   k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz trvá viac ako 13 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pred spojením veci vedené pod sp. zn. 15 C 805/94) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/04 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk pre každého z nich z dôvodov uvedených v ich sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   každému   sťažovateľovi   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. K. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   v   sume   2 376   Sk   (2 970 Sk za jeden úkon právnej služby po znížení o 20 %) x dva úkony a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v sume   5 108   Sk   za   zastupovanie jedného sťažovateľa a za zastupovanie troch sťažovateľov v celkovej sume 15 324 Sk.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 29. januára 2008 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008