znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mariána Škoricu, bytom N., zastúpeného JUDr. S. S., N., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 157/02 z 11. júna 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 101/03 z 21. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mariána Škoricu   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004 doručená sťažnosť Ing. Mariána Škoricu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 7 Sž 157/02 z 11. júna 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 101/03 z 21. apríla 2004.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 101/03 z 21. apríla 2004 potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 157/02 z 11. júna 2003 vo veci   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Úradu   priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“).

Sťažovateľ uvádza, že rozhodnutiami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd mu neposkytol spravodlivú ochranu jeho práv v spore s úradom o právo prednosti, keď «potvrdil rozhodnutie svojho 1. stupňového orgánu vo veci prihlášky priemyselného vzoru „kontrolná nálepka“ zo dňa 30. 07. 2001, vedenej pod č. PVz 317/97», vychádzajúc z toho, že prihlášku priemyselného vzoru zaslal úradu poštou   5.   decembra   1997,   ktorému   bola   doručená   15.   decembra   1997.   Medzitým Ministerstvo   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky   vydalo   vyhlášku obsahujúcu   predmet   zhodný   s predmetom   prihlášky   priemyselného   vzoru   podanej sťažovateľom.

Sťažovateľ   považuje   závery   najvyššieho   súdu   za   nesprávne,   a   to   s poukazom na ustanovenie § 63 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/1990 Zb.“), podľa   ktorého pre konanie pred úradom   platia všeobecné predpisy o správnom konaní, a na ustanovenie § 27 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“), podľa ktorého je lehota zachovaná, ak sa „posledný deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mu   vzniklo   právo   prednosti   podaním   prihlášky priemyselného vzoru podľa § 48 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb., a nie až začatím konania podľa § 42 zákona č. 527/1990 Zb., ako to „účelovým výkladom s týmto ustanovením spája súd“.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), preto ústavný súd výzvou z 9. septembra 2004 vyzval sťažovateľa, aby odstránil nedostatky jeho podania a aby doplnenú sťažnosť zosúladil s jej odôvodnením a s petitom návrhu, a zároveň mu pripomenul, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde petitom viazaný.

Na základe tejto výzvy bolo ústavnému súdu 20. septembra 2004 doručené doplnenie podania, ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že:

Právoplatným   rozhodnutím   Najvyšieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn. 7 Sž 157/02   zo   dňa   11.   06   2003   v spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   spis.   zn.   Sž-o-NS   101/03   zo   dňa   21. 04.   2004   bolo   porušené   základné   právo žalobcu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Rozhodnutia   Najvyšieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   7   Sž   157/02   zo   dňa 11. 06.   2003   v spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn. Sž-o-NS 101/03 zo dňa 21. 04. 2004 sa zrušujú.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o najvyšší súd) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 101/03 vyplýva, že tento ako odvolací súd   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok,   ako   aj   konania, ktoré   mu   predchádzali, a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Z odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že nie   je   sporný   skutkový   stav   veci   a že   prihláška   sťažovateľa   bola   odoslaná   poštou 5. decembra 1997 a žalovanému bola doručená 15. decembra 1997. Z rozsudku najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že „v časovom úseku medzi 5. decembrom 1997 a 15. decembrom 1997 v predmetnej   veci   nastali   skutočnosti,   ktoré   mali   zásadný   vplyv   na   posúdenie   novosti prihlasovaného riešenia a na posúdenie práva prednosti (§ 36 ods. 1, § 48 a § 49 zákona č. 527/1990   Zb.).   Keďže   dňa   9.   decembra   1997   bolo   riešenie   zhodné   s prihláškou priemyselného   vzoru   podaného   žalobcom   uverejnená   v Zbierke   zákonov   vo   vyhláške Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky č. 327/1997 Z. z., tým sa stal predmet prihlášky priemyselného vzoru žalobcu verejne známym skôr, ako mohla byť prihláška   zaevidovaná   žalovaným“. Najvyšší   súd   v rozsudku   taktiež   uviedol,   že   „Súd prvého   stupňa   sa   v napadnutom   rozsudku   vyčerpávajúcim   spôsobom   vyporiadal s tvrdeniami žalobcu ako aj s tým, prečo nemá ustanovenie § 27 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. v správnom konaní (...) rozhodujúcu právnu relevanciu v danej veci“.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je ovládaná princípom subsidiarity, v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.  

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecných súdov   vo   veci   sťažovateľa,   t.   j.   prejednanie   a rozhodnutie   o   jeho   uplatnenom   nároku na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   sú   zlučiteľné   s citovaným článkom ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, resp. stotožnenie sa súdu s právnym názorom účastníka konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. Sž-o-NS 101/03 o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 157/02, alebo by sa tieto inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky   nezlučiteľné s označeným   článkom ústavy.

Z týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   postup   najvyššieho   súdu,   «ktorý v odôvodnení   rozhodnutia   odstraňoval   nedostatok   právnej   úpravy   platnej   v čase posudzovania   mojej   veci   účelovým   „logickým   a gramatickým“   výkladom   zákona č. 527/1990 Zb. v súlade so znením § 32 ods. 1 zákona č. 444/2002 Z. z.», ústavný súd odmietol pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pretože   napriek   výzve ústavného   súdu   a poučeniu   o možnosti   odmietnutia   sťažnosti   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   časti   svoje   podanie   nedoplnil   a   nedostatky podania neodstránil (§ 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004