znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   JUDr.   A.   D.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/150/2010 a jeho rozsudkom z 20. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/150/2010 a jeho rozsudkom z 20. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym nástupcom pôvodného odporcu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), v ktorom Ing. M. B. a M. B. (ďalej len „navrhovatelia“) návrhom na určenie žiadali okresný súd, aby rozhodol, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v návrhu špecifikovaných nehnuteľností. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 19 C/124/2008-219 zo 16. februára 2010 tak, že návrhu vyhovel a určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie právni predchodcovia sťažovateľa, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co/150/2010-287 z 20. júla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

K namietanému rozsudku krajského súdu sťažovateľ uvádza:„Sťažovateľ nadobudol výlučné vlastníctvo k vyššie citovanej nehnuteľnosti - bytu č. 81 - kúpnou zmluvou pod V-21076/2012 zo dňa 30. 8. 2010 a svoje výlučné vlastníctvo stratil titulom vyššie citovaných súdnych rozhodnutí. Názor krajského súdu zásadne popiera garantované právo na vlastníctvo tak ako je uvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Listiny, či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ak zákonodarca vytvoril v Občianskom zákonníku ustanovenie § 553 /účinné do 31. 12. 2007/ kde v ods. 1 splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa a v ods. 2 zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne, tak jeho účelom bolo, že nevýhoda z dočasnej straty prevedeného práva pôsobila na dlžníka tak, aby riadne splnil svoj záväzok a splnením záväzku opäť získal predchádzajúce právne postavenie.

Krajský súd však v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa správne ako predbežnú otázku riešil platnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá v čl. II obsahovala aj zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 81 a konštatoval jej neplatnosť.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C/124/2008 a následnom odvolacom konaní existovala prekážka právoplatnej rozsúdenej   veci   (res iudicata) vzhľadom   na to,   že všeobecné súdy   už skôr   rozhodovali o návrhu   navrhovateľov   na   určenie   neplatnosti   zmluvy   o   pôžičke.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ uvádza:

«Na objasnenie skutkového stavu uvádzam, že v súdnom konaní na OS BA II... medzi navrhovateľmi manželmi B. a pôvodným odporcom L. O. bola prejednávaná vec, ktorej skutkovým základom bol zmluvný vzťah z pred notárom uzavretej zmluvy o pôžičke dňa 6. 7. 2005,   z   ktorej   bola   manželom   B.   vyplatená   pôžička   300.000,-   SKK   s   termínom vrátenia/splatnosti dňa 6. 9. 2005. Súčasne so zmluvou o pôžičke zmluvné strany uzavreli na tom istom notárskom úrade zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva dňa 6. 7. 2005, ktorá bola zavkladovaná na príslušnej správe katastra dňa 10. 8. 2005 pod V4845/05. Zmluvou sa zabezpečil prevod vlastníckeho práva k bytu č. 81 na 8. posch. Bytového domu na   ul...   v B.   a   to   do   doby   splnenia   záväzku   manželov   B.   ako   dlžníkov   vrátiť   pôžičku 300.000,- SKK veriteľovi do 6. 9. 2005. Manželia B. sumu 300.000,- SKK v zmysle zmluvy nikdy nevrátili a svoj záväzok vedome porušili. Namiesto vrátenia peňazí podali žalobu o neplatnosť zmluvy dňa 12. 9. 2005. Konanie sa viedlo na OS BA II pod č. k. 16C 193/05, kde   konajúci   súd   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   žaloba   je   nedôvodná a nemá oporu v zákone a návrh zamietol. Odvolací súd č. k. 8Co144/2007 navrhovateľmi B. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Nedôvodnosť žaloby videl v tom, že mal rovnako ako prvostupňový súd preukázané, že zmluva bola uzavretá slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatoval,   že   žaloba   nemohla   mať   úspech   už   len   z   toho   dôvodu,   že   na   nebol   daný naliehavý právny záujem. Vykonaným dokazovaním (súd prvého stupňa aj odvolací mali k dispozícii všetky zmluvné dokumenty) konajúce súdy nezistili porušenie ani jednej zákonnej podmienky. Na absolútnu neplatnosť je pritom súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Súd považoval uzavretie zmluvy o pôžičke so zabezpečovacím záväzkom za legitímny právny úkon. V tejto súvislosti máme za to, že v prípade, že by súd v konaní začatom 12. 9. 2005 určil,   že   zmluva   o   pôžičke   je   neplatným   právnym   úkonom,   zanikol   by   zo zákona   aj zabezpečovací záväzok na riadne a včasné plnenie záväzku na vrátenie peňazí ako záväzok akcesorický   vyplývajúci   zo   zmluvy   o   zabezpečovacom   prevode   práva   uzavretej   medzi manželmi B. a L. O. L. O. preto nadobudol vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti legitímne, výkonom   jeho   práva   a   následne   znovu   legitímne   previedol   vlastníctvo   na   nového nadobúdateľa. K uvedeným úkonom mal L. O. zmluvné aj zákonné oprávnenie, ako aj súdne rozhodnutie   /16C   193/05   v   spojení   s   8Co144/2007/,   ktoré   dodatočne   a   dostatočne potvrdzovalo správnosť jeho postupu ako veriteľa....

Napriek právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej /č. k. 16C 193/2005 OS BA II/ sa manželia B. novou žalobou č. k. 19C 124/2008 domáhali identického rozhodnutia/ rovnaký predmet   sporu,   rovnaké   zmluvné   dokumenty/,   na   čo   odporca   v   tomto   „novom“   konaní poukazoval,   ale   jeho   námietku   na   prekážku   rozsúdenej   veci   súd   prehliadal   a   vo   veci konal....

Súd nezastavil konanie pre res iudicata príp. nezamietol žalobu pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, tak ako to konštatoval ten istý súd v konaní 16C 193/2005 v spojení s 8Co 144/2007 KS v BA alebo že sa nepreukázalo vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnosti.»

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo/240/2011 z 31. mája 2012 tak, že dovolanie odmietol s tým, že nezistil dovolacie dôvody podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom vecnou stránkou   sa   najvyšší   súd   nezaoberal   z   dôvodu,   že   dovolanie   nebolo   podľa   §   238   OSP prípustné. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza:

„Dovolací súd však musí vždy skúmať či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Prekážka res iudicata v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých   istých   osôb.   Ten   istý   predmet   konania   je   daný   vtedy,   ak   ten   istý   nárok   vyplýva z rovnakého skutku /16C 193/2005 v spojení s 8Co 144/2007 KS v BA vs 19C 124/2008 OS BA II v spojení s 15Co150/2010 KS v BA/.“

K namietanému porušeniu jeho vlastníckeho práva sťažovateľ uvádza:«V tejto súvislosti treba uviesť, že nielen vlastnícke právo žalobcov - manželov B. (manželia B. zmluvný záväzok vrátiť pôžičku nikdy nesplnili! a ich nedobromyseľnosť ani nevyvrátili), ale aj vlastnícke právo sťažovateľa požíva ústavnú ochranu. Predpokladom poskytnutia   takejto   ochrany   s   pozitívnym   výsledkom   pre   sťažovateľa   je   v   prvom   rade existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného sťažovateľom. Vo veci   sťažovateľa   sa   však   všeobecné   súdy   otázke   nadobudnutia   vlastníckeho   práva sťažovateľom   nevenovali   dostatočne   s   ohľadom   na   právny   názor,   na   ktorom   svoje rozhodnutie založili. Súdy by nemali poskytovať ochranu jednej zmluvnej strane (manželom B.) cez inštitút dobých mravov, ak si „chránená“ zmluvná strana nesplní svoju zmluvnú povinnosť vrátiť požičané peniaze ani po uplynutí niekoľkých rokov (dodnes) a neposkytnúť cez   rovnaký   inštitút   ochranu   účastníkovi,   ktorí   v   dobrej   viere   uzavrel   kúpnu   zmluvu   k nehnuteľnosti a nebol v pôvodnom zmluvnom vzťahu vôbec zainteresovaný....

Poukazujeme   na   rozhodnutia   v   skutkovo   takmer   totožnej   veci:   OS   Trenčín 11C/39/2004, OS Prievidza 6C/45/2005.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co 150/2010 porušil základné právo sťažovateľa...

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 7. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co 150/2010 sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,- EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR vrátane DPH na bankový účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:„Pre hľadanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého individuálneho   prípadu,   vždy   s   ohľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   a   citovaný zmysel a účel zákonov.

Ústavný súd by preto mal zvážiť za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie...,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   možno   považovať   za   primerané,   a   to   vo   výške 15 000,- EUR (pätnásťtisíc eur) pre sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným rozsudkom okresného súdu 4. októbra 2011, pričom sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 31. augusta 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že aj keby mal ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011) pri posudzovaní otázky dodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musel   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv,   avšak   najvyšší   súd   ho   následne odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii,   že   ústavný   súd   pochybenie   v   postupe   a   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nezistí a porušenie   práv   sťažovateľa   nevysloví,   mohol   by   aj   napriek   tomu   preskúmať   súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012).

Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti   Českej   republike),   v zmysle   ktorej   musia   súdy   (vrátane   ústavného   súdu)   pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý by bol v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale   na   druhej   strane   aj   prílišnej benevolencii,   ktorá   by   vo   svojich   dôsledkoch   mohla   znamenať   až   negáciu   zákonom ustanovených   procesných   náležitostí,   resp.   predpokladov   na   konanie   (m.   m. IV. ÚS 406/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013