znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., vo veci namietaného nesúladu § 63 ods. 1 písm. g) a § 179a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. júla 2011 doručené podanie Ing.   J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Vec: Nesúlad ust. §§ 63, ods. 1) písm. g) 179a) Zákona č. 233/2005 Exekučného poriadku s čl. 50 Ústavy SR“, ktoré je následne uvedené slovným spojením: „Týmto podávam sťažnosť na zákonodarcu pre nesúlad ustanovenia §§ 63, ods. 1) písm. g) a 179a Zákona č. 233/1995 Exekučného poriadku   s čl. 50   Ústavy   SR.“ Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že úmyslom   sťažovateľa   bolo   v danej   veci   podať   sťažnosť   podľa   § 127   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd rešpektoval vôľu sťažovateľa a jeho podanie posudzoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti smerujúcej proti Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) okrem iného uviedol:

«Novelou citovaného Zákona bola do Exekučného poriadku pridaná ďalšia možnosť vykonania exekúcie podľa § 179a. Zákon sa podrobne venuje úprave všetkých ustanovení § 179, ale nijako neupresňuje ust. § 179a. Príkaz na zadržanie vodičského preukazu (ďalej len   „VP“)   ale   sám   o   sebe   nerieši   vymoženie   pohľadávky,   práve   naopak,   obmedzí povinného, ktorý si prácu alebo podnikanie nemôže nájsť bez VP, čím sa len oddiali ako vyplatenie   dlžného   výživného,   tak   aj   jeho   opätovné   pravidelné   vyplácanie   zo   strany povinného. Zákon tu nemyslí na prípady, keď skutočne kvôli zmene pomerov na strane povinného tento nemôže platiť výživné vo výške stanovenej súdom. Dochádza tým k situácii, že aj pri včasnom a odôvodnenom podaní návrhu povinného na úpravu výživného a pri súčasnom   zdĺhavom   rozhodovaní   prvostupňového   súdu,   nemôže   povinný   v   podstate   nič robiť. Pritom podľa ust. § 62 ods. (3) Zákona o rodine je minimálna vyživovacia povinnosť bez ohľadu na príjem a majetkové pomery povinného stanovená vo výške 30 % zo sumy životného   minima   nezaopatreného   neplnoletého   dieťaťa   alebo   nezaopatreného   dieťaťa. Exekútor   príkazom   na zadržanie   nedosiahne   ten   účinok,   aký   by   dosiahol   pri   výkone exekúcie podľa ust. § 63 ods. 1) písm. a) až f). Zadržanie VP, resp. vydanie príkazu na jeho zadržanie sa síce formálne nazýva spôsob vykonania exekúcie, v skutočnosti je to trestajúci prostriedok, ktorého cieľom je prinútiť povinnú osobu, aby si v budúcnosti dobrovoľne plnila svoju vyživovaciu povinnosť. Základným rozporom napadnutého ustanovenia teda je, že   zadržanie   VP   exekútorom   nie   je   spôsobom   vykonania   exekúcie,   ale   trestom.   Podľa trestného zákona č. 300/2005 trestom je ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže páchateľovi v prípade dokázania viny uložiť len súd. Zákon umožňuje uloženie trestu napr. aj zadržaním VP na konkrétny čas. Rovnako v prípade sankcie v podobe odobratia VP na základe Zákona č. 372/1990 o priestupkoch. Podstatou   týchto   trestov   však   je,   na   rozdiel   od   napadnutého   ustanovenia   Exekučného poriadku, ohraničenosť doby, po ktorú odsúdený alebo osoba, ktorá bola uznaná ako vinná zo   spáchania   priestupku,   nemôže   riadiť   motorové   vozidlo.   Postup   exekútora   je   preto nezákonný, pretože exekútor nemá ľudí trestať, ale má vymáhať pohľadávky. Len príkazom na zadržanie VP povinného nedôjde automaticky k žiadnemu plneniu zo strany povinného. Trestným činom podľa ust. § 207 trestného zákona je zanedbanie povinnej výživy. Trestný čin   podľa   tohto   ustanovenia   spácha   ten,   kto   si   aj   z   nedbanlivosti   počas   dvoch   rokov minimálne   tri   krát   neplní   zákonnú   vyživovaciu   povinnosť   vyživovať   alebo   zaopatrovať iného. Ak si povinný neplní z dôvodu zmeny pomerov na jeho strane vyživovaciu povinnosť vo výške, v akej ju v minulosti stanovil súd, a súčasne nedošlo z jeho strany k neplneniu povinnosti, to ešte samo o sebe neznamená, že sa dopustil trestného činu. Trestným činom by   bolo,   keby   si,   hoci   pravidelne,   povinný   neplnil   svoju   vyživovaciu   povinnosť   aspoň v rozsahu, ktorý definuje § 63 ods. (2) Zákona o rodine, čiže v rozsahu minimálne 30 % zo životného minima dieťaťa podľa osobitného predpisu. Už zo samotného výrazu „zákonnú povinnosť“   vyplýva,   že   až   pri   splnení   podmienok   podľa   § 207   a/alebo   súčasne aj vyživovaním   vo   výške   nižšej,   než   hovorí   zákon,   sa   povinný   dopúšťa   trestného   činu a nielen preto, že si túto vyživovaciu povinnosť neplní vo výške stanovenej súdom. Súd pri stanovení   výšky   výživného   vychádza   hlavne   z   príjmových   a   majetkových   pomerov a schopností   a   možností   povinného,   ako   aj   z   odôvodnených   potrieb   dieťaťa.   Napriek preukázanej zmene pomerov na strane povinného, ako aj v dôsledku konania, ktoré v tak dôležitej veci súd rieši takmer tri roky, exekútor vychádza z rozsudku, ktorý síce právne platí, ale v skutočnosti už nedochádza k plneniu si vyživovacej povinnosti v tejto výške práve kvôli zmene pomerov na strane povinného rodiča. Podľa Ústavy SR platí prezumcia neviny až   do   právoplatného   rozhodnutia   súdu   alebo   príslušného   orgánu.   Exekútor   je   týmto ustanovením postavený do pozície sudcu, resp. senátu súdu a čo je najhoršie, odobratie VP je tým pádom časovo neohraničené, resp. je ohraničené na neurčito až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene výšky výživného, čo môže trvať roky. Teoreticky môže exekútor v zmysle napadnutých ustanovení exekučného poriadku vydať príkaz na zadržanie VP aj pri dlhu   na   výživnom   vo   výške   1   €!   Aj   pri   trestnom   čine,   za   ktorý   je   páchateľ   odsúdený, spravidla vznikne aj nejaká majetková alebo nemajetková ujma a trest sa odvíja od výšky takto spáchanej škody. Škoda sa spravidla udáva v násobkoch minimálnej mzdy. Podľa čl. 50 Ústavy SR len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Povinný napriek tomu, že sa nedopustil trestného činu, je aj tak prostredníctvom exekútora potrestaný, ako keby ho spáchal. V právnom štáte, za ktorý sa SR považuje, však len súd môže rozhodnúť o tom, či bol spáchaný trestný čin a uložiť páchateľovi trest. Je to v príkrom rozpore s ústavou SR.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Ustanovenie § 63 ods. 1) písm. g) a § 179a Zákona č. 233/1995 – Exekučného poriadku je v rozpore s článkom 50 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, a preto prikazujem Národnej rade SR, aby novelou Zákona tento nesúlad odstránila a vyškrtla § 63 ods. 1) písm. g) a § 179a zo znenia zákona alebo aby bol § 179a upravený a doplnený v nasledovnom znení: § 179a Exekútor môže vydať príkaz na zadržanie vodičského preukazu tomu, kto nesplní výživné v jeho minimálnom rozsahu podľa osobitného predpisu, alebo až potom, čo bude povinný právoplatne odsúdený za trestný čin zanedbania povinnej výživy pod2a § 207 Trestného zákona.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

„Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv   individuálnymi,   a nie   normatívnymi   právnymi   aktmi.   Preto   nemožno   v konaní o sťažnosti   vysloviť,   že   k   porušeniu   základného   práva   došlo   priamo   ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“ (m. m. III. ÚS 18/02).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta nesúlad   § 63   ods. 1   písm. g) a § 179a Exekučného poriadku s čl. 50 ods. 1 ústavy, pričom jeho sťažnosť smeruje proti národnej rade. Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde však môže sťažovateľ napadnúť len taký zásah do svojich základných práv a slobôd, ktorý vyplýva   z konkrétneho právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   to znamená z individuálneho právneho aktu.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že podľa jeho doterajšej judikatúry   vzťahujúcej   sa   na   konania   o podnete   podľa   znenia   ústavy   (čl. 130   ods. 3) platného   a účinného   do   nadobudnutia   účinnosti   novelizácie   ústavy   vykonanej   ústavným zákonom č. 90/2001   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“) ústavný   súd   pri posudzovaní   otázky   zjavnej   neopodstatnenosti   podnetu   zisťoval,   či prekážkou jeho prijatia na ďalšie konanie nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov   konaní   pred   ústavným   súdom   (m. m.   I. ÚS 23/99   až   I. ÚS 29/99),   pričom zdôrazňoval,   že   každé   z týchto   konaní pred   ústavným   súdom   sa   vyznačuje   tým,   že   ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb) považuje   len   tie,   o   ktorých   možno   konať   a aj rozhodnúť   v niektorom   z ústavou ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

V nadväznosti   na uvedený   právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo   veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 96/93 uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, nemožno uskutočniť a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie takého konania.

V prípade, že ustanovenia zákona môžu porušovať práva jednotlivca garantované mu ústavou,   ústavnými   zákonmi   či   medzinárodnými   zmluvami, ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, nápravu možno dosiahnuť vyslovením nesúladu jednotlivých ustanovení právnych predpisov alebo celých právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi i uvedenými medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom. O súlade   zákonov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi   i   kvalifikovanými   medzinárodnými zmluvami   a o   súlade   ďalších   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s ústavou, ústavnými zákonmi, kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami a so zákonmi rozhoduje ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy.

Zmenu   ustanovení   zákona   teda   nemožno   dosiahnuť   inštitútom   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach).

Judikatúru, ktorá sa stabilizovala v konaniach o podnetoch, ústavný súd konštantne uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti   novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 96/93,   I. ÚS 106/93,   IV.   ÚS   54/08),   pričom   zdôrazňuje,   že   účel   konania o súlade právnych   predpisov   nemožno   dosiahnuť   v inom   type   konania   (napr.   III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).

Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu   aplikácie   práva   alebo   iného   individuálneho   zásahu   do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   (m. m.   IV. ÚS 54/08).   Ústavný   súd   preto   ani   na   základe   argumentácie sťažovateľa   obsiahnutej   v jeho   podaní   nevidí   dôvod   na   odklonenie   sa   od   svojej stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy jeho kompetencií.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,   v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti   vychádza pri výkone svojej   jurisdikcie   dôsledne   z   ústavného   princípu   vyjadreného   v citovanom   čl. 2   ods. 2 ústavy,   a preto   môže   uplatňovať   štátnu   moc   iba   v zákonnom   a ústavnom   rámci,   čo   sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť   jeho   orgánov.   Za tohto   stavu   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   meritórnymi argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (IV. ÚS 306/08).

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podania   konštatoval,   že   podanie sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia,   ktoré   je   ústavný   súd   oprávnený   vydať   len   v   konaní   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie konanie,   a preto   ho   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné dodať, že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený záujem   na   podaní   návrhu   na   začatie   konanie   o súlade   právnych   predpisov   osobitne v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných práv a slobôd. Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s ústavou podľa čl. 125 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až   f)   zákona   o   ústavnom   súde   najmenej   pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda   Slovenskej republiky, súd,   v súvislosti so svojou   rozhodovacou   činnosťou,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   alebo verejný ochranca práv (ak ich ďalšie uplatňovanie namietaných právnych predpisov môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a   ktorá   bola   vyhlásená spôsobom   ustanoveným   zákonom).   Tento   výpočet   je   taxatívny   a   neumožňuje   žiaden rozširujúci výklad.

Nedostatok   aktívnej   procesnej   legitimácie   fyzickej   osoby   na   podanie   návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy prichádza najmä podanie podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov,   v ktorom   môžu   fyzické   osoby,   ako   aj   právnické   osoby iniciovať   u generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podanie   návrhu   na   začatie konania o súlade právnych predpisov, alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv podľa   § 13   zákona   č. 564/2001   Z. z.   o   verejnom   ochrancovi   práv   v znení   neskorších predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy [čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy].

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   ak by posudzoval   návrh   sťažovateľa   len z hľadiska   petitu   navrhovaného   rozhodnutia,   ktorý   by   podľa   svojho   obsahu   mohol   byť aj návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy, musel by tento návrh   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   ako   návrh   podaný   zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohoto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa,   najmä o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011