znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   K.   ml.,   V.,   zastúpeného   JUDr.   R.   S.,   Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C/964/2008   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   III   pod sp. zn. 9 C/51/2002)   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co/195/2005 a sp. zn. 3 Co/248/2009 a takto

r o z h o d o l :

Stažnosť F. K. ml.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010 doručená   sťažnosť   F.   K.   ml.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   R.   S., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C/964/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 9 C/51/2002) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co/195/2005 a pod sp. zn. 3Co/248/2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Dňa 28.02.2000 sa sťažovateľ stal vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č.... k.ú. V. č...., garáž č...., hosp. objekt č.... a pozemky parc. č.... až 5 o celkovej výmere... m2. Na základe povolenia vkladu sťažovateľ rozšíril svoje podnikanie s liečivými rastlinami, pri ktorom mu pomáhal aj jeho otec. Nakoniec dňa 10.04.2002 bol podaný žalobný návrh na   Okresný   súd   Bratislava   III   navrhovateľom   F.   K.   st.   proti   sťažovateľovi   o   zrušenie darovacej zmluvy,   ktorý   sa viedol   pod   č.   k.   9C/51/2002.   Až   po   2   rokoch   Okresný   súd Bratislava III výzvou zo dňa 25.02.2004 žiadal sťažovateľa o vyjadrenie k žalobe, ktoré po doručení predmetnej výzvy sťažovateľ podal 26.03.2004. Okresný súd Bratislava III vytýčil pojednávanie na deň 13.10.2004,   teda až dva a pol roka od podania žaloby, ktoré po výsluchu   účastníkov   skončilo   vyhlásením   rozsudku,   ktorým   súd   žalobu   zamietol.   Voči rozsudku   sa   odvolal   navrhovateľ   dňa   21.12.2004.   Krajský   súd   Bratislava   o   odvolaní podanom   dňa   21.12.2007   (správne   má   byť   21.   decembra   2004,   pozn.)   rozhodol   bez pojednávania,   a   to   až   dňa   22.02.2007   uznesením,   ktorým   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava   III   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Toto   uznesenie   bolo   doručené prvostupňovému súdu až 25.05.2007. Krajský súd Bratislava tak rozhodol až po dva a pol roku. Okresný súd Bratislava III prejednal vec na pojednávaní dňa 03.12.2007 s tým, že na výsluch   svedkov   odročil   pojednávanie   na   28.01.2008,   čo   však   neskôr   zrušil   z   dôvodu postúpenia spisu Okresnému súdu Pezinok. Do tohto momentu trvalo konanie 6 rokov, a to len s dvoma pojednávaniami vo veci. Až Okresný súd Pezinok začal konať vo veci pod č. 4C 964/2008   v   zmysle   čl.   48.   ods.   2   Ústavy   SR.   Vytýčil   na   deň   12.09.2008   prvé pojednávanie   a   vo   veci   konal.   Napriek   prerozdeleniu   rozvrhu   práce   súdu   bolo   ďalšie pojednávanie s novou zákonnou sudkyňou už dňa 20.11.2008, 26.02.2009, kde boli vypočutí svedkovia. Na pojednávaní dňa 12.05.2009 boli prednesené záverečné reči, súd sa znova pokúsil   o   zmier   vo   veci   a   dňa   02.06.2009   vyhlásil   a   doručil   riadne   odôvodnený, zrozumiteľný a preskúmateľný rozsudok, ktorým návrh znova zamietol. Okresný súd Pezinok tak rozhodol vec behom 8 mesiacov od prvého jeho pojednávania v prospech sťažovateľa. Z uvedeného stručného prehľadu je jednoznačne zrejmé, že súdne konanie, ktorého doba   začala   plynúť   podaním   žaloby   na   Okresný   súd   Bratislava   III   dňa   10.04.2002 o zrušenie darovacej zmluvy (vrátenie daru), nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. Ku dňu podania sťažnosti toto celé súdne konanie trvá viac než 8 rokov, čo spôsobuje vznik právnej neistoty u sťažovateľa, čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ sťažnosť na prieťahy na predmetné súdy doteraz nepodal zo strachu pred zaujatosťou súdu a taktiež z dôvodu, že Okresný súd Pezinok už konal bez prieťahov, no postupom Krajského súdu Bratislava sa vec vrátila do starých koľají.   Týmto   z dôvodu psychickej depresie a straty dôvery v spravodlivé riešenie podáva sťažovateľ túto sťažnosť po tom, čo vo veci nastali znovu prieťahy.

V zmysle citovanej judikatúry [Európskeho súdu pre ľudské práva] navrhujeme, aby Ústavný súd posúdil prieťahy vzniknuté v konaní od podania návrhu vo veci, ktoré boli spôsobené tak prvostupňovým ako aj druhostupňovým súdom.

Ďalej   sme   toho   názoru,   že   podanie   sťažnosti   predsedovi   krajského   súdu   by v súčasnom štádiu konania neviedlo k urýchleniu konania a podotýkame, že je povinnosťou akéhokoľvek súdu v akejkoľvek veci, ktorú prejednáva, konať bez zbytočných prieťahov, vyplýva to ex lege z Ústavy.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požaduje   v   dôsledku neukončeného vyše 8 rokov trvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s čl. 127 ods. 3, Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000,- €, ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Túto sumu sťažovateľ požaduje tiež ako finančné zadosťučinenie za neustály stres a strach sťažovateľa, že sa nedomôže svojho majetku!“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo F. K. ml., nar...., bytom..., V., na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v Čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, postupom Krajského súdu Bratislava pod č. 3Co 195/2005 a 3Co/248/2009 a Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 9C/51/2002 (OS Pezinok 4C 964/2008), porušené bolo.

Príslušnému   súdu,   Krajskému   súdu   Bratislava,   sa   v   konaní   sťažovateľa   sp. zn. 3CO/248/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi, F. K. ml., nar...., bytom..., V., sa priznáva finančné zadosťučinenie vo   výške   15.000,-   €,   ktoré   sú   povinní   vyplatiť   Krajský   súd   Bratislava   a   Okresný   súd Bratislava III, a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   sú   povinní vyplatiť Krajský súd Bratislava a Okresný súd Bratislava III, a to na účet JUDr. R. S. č.... vedený v..., a.s. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd zistil, že 10. apríla 2002 bol Okresnému súdu Bratislava III doručený návrh navrhovateľa na zrušenie darovacej zmluvy. Dňa 23. apríla 2003 bol na základe opatrenia predsedu Okresného súdu Bratislava III spis prerozdelený a pridelený novému zákonnému   sudcovi.   Navrhovateľ   5.   mája   2003   doručil   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní orgánu   štátnej   správy   súdu.   Predseda   Okresného   súdu   Bratislava   III   v odpovedi   na   ňu uviedol, že do 31. decembra 2002 vec prerokúval JUDr. H., ktorý sa od 1. januára 2003 stal sudcom krajského súdu, preto od 15. apríla 2003 prevzal agendu Mgr. D.. Prieťahy vo veci nekonštatoval.   Dňa   14. júla   2003   Okresný   súd   Bratislava   III   vyzval   navrhovateľa,   aby doplnil návrh podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); doplnenie návrhu bolo doručené 1.   augusta   2003.   Okresný   súd   Bratislava III   19.   novembra 2003 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Následne navrhovateľ 28. novembra 2003 doručil Okresnému súdu Bratislava III žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný   súd   Bratislava   III   uznesením   z   18.   decembra   2003   priznal   navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 10. marca 2004 Okresný súd Bratislava III doručil návrh sťažovateľovi (v namietanom konaní v procesnom postavení odporca) s výzvou, aby sa k nemu vyjadril. Dňa 13. októbra 2004 sa na Okresnom súde Bratislava III uskutočnilo pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý.   Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ 21. decembra 2004 odvolanie.

Dňa   10.   januára   2005   bola   vec   predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.   Okresný   súd   Bratislava   III   uznesením   z   19.   januára   2005   ustanovil navrhovateľovi   právneho   zástupcu.   Následne   bola   vec   opäť   predložená   25.   mája   2005 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 22. februára 2007 na pojednávaní krajský súd rozhodol uznesením tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu   nedostatočne zisteného skutkového stavu. Uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania 25. mája 2007.

Okresný   súd   Bratislava   III   nariadil   5.   septembra   2007   pojednávanie   na 3. október 2007 a následne 25. septembra 2007 tento termín už nariadeného pojednávania zmenil na 3. december 2007. Dňa 3. decembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré Okresný   súd   Bratislava III   odročil   z dôvodu,   aby sťažovateľ   (odporca)   oznámil adresy a mená svedkov a doručil rozhodnutie o zmene účelu stavby. Dňa 11. januára 2008 bolo účastníkom   doručené   oznámenie   o   zrušení   pojednávania   z   dôvodu   zmeny   v organizácii súdov.

Dňa   19.   marca   2008   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce   bol   súdny   spis   pridelený zákonnému sudcovi okresného súdu. Okresný súd 20. mája 2008 nariadil pojednávanie na 12.   september   2008.   Konajúci   sudca   v   rámci   prípravy   pojednávania   žiadal   právneho zástupcu o zabezpečenie osobnej účasti navrhovateľa na pojednávaní a o oznámenie, či trvá na petite návrhu; sťažovateľovi (odporcovi) uložil, aby oznámil adresy svedkov a predložil rozhodnutie o zmene účelu stavby. Ďalej okresný súd doručil žiadosť Obecnému úradu vo V. o zaslanie správy o povesti účastníkov konania a vyzval svedkyňu, aby sa písomne vyjadrila   ku   skutkovým   okolnostiam   prípadu.   Dňa   12.   septembra   2008   sa   uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre   účely   predvolania   svedkov,   pričom   okresný   súd opätovne uložil sťažovateľovi (odporcovi), aby predložil rozhodnutie o zmene účelu stavby. Na základe zmeny rozvrhu práce bol 26. septembra 2008 spis pridelený inému zákonnému sudcovi.   Dňa 20.   novembra   2008   sa   uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na

26. február 2009 s tým, že sa účastníci pokúsia o zmier a okresný súd predvolá svedkov. V dňoch 26. februára 2009 a 12. mája 2009 sa uskutočnili pojednávania; na pojednávaní 2. júna 2009 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh navrhovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ 18. júna 2009 odvolanie. Dňa 7. júla 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa (odporcu) na vyjadrenie k odvolaniu.

Okresný súd 3. augusta 2009 predložil súdny spis krajskému súdu, ktorý mu bol doručený 13. augusta 2009, na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa čl.   6 ods.   1 dohovoru   označeným   konaním   Okresného   súdu Bratislava III a okresného súdu

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty (III. ÚS 61/98).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru)   ústavný   súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej   moci   v   tom   čase   ešte   mohla   trvať   (napr.   mutatis   mutandis   II.   ÚS   387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ústavnej   ochrany   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní Okresného súdu Bratislava III a okresného súdu domáha v čase, keď k porušovaniu označených práv sťažovateľa už nemohlo dochádzať (vec sa od augusta 2009 nachádza na krajskom súde), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Takúto   prax   akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva (Mazurek v. Slovakia).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/195/2005

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS /09).

Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že konanie sp. zn. 3 Co/195/2005 bolo skončené uznesením z 22. februára 2007, ktorým krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Predmetné   uznesenie   bolo Okresnému súdu Bratislava III   doručené 25. mája 2007, pričom   po doručení uznesenia účastníkom konania Okresný súd Bratislava III pokračoval ďalej v konaní a prerokúvaní veci. Sťažovateľ svoju sťažnosť podal na pošte 21. júna 2010, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   smeruje   proti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   sp.   zn. 3 Co/195/2005   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/248/2009

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označený   právny   prostriedok,   ktorý   má   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu   zodpovednosť.   Podobne   aj   zákon   o   súdoch   v   §   64 ods.   1   ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon   podľa   tretieho odseku   predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je to potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   postup   sťažovateľa   nekorešponduje so štandardne akceptovaným spôsobom   (IV. ÚS 242/07) uplatnenia ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „... sťažnosť na prieťahy na predmetné súdy doteraz nepodal zo strachu pred zaujatosťou súdu a taktiež z dôvodu, že Okresný súd Pezinok už konal bez prieťahov, no postupom Krajského súdu Bratislava sa vec vrátila do starých koľají...“, a tiež uviedol, že „... podanie sťažnosti predsedovi krajského súdu by v súčasnom štádiu konania neviedlo k urýchleniu konania a podotýkame, že je povinnosťou akéhokoľvek súdu v akejkoľvek veci... konať bez zbytočných prieťahov...“.

Uvedené   tvrdenia   sťažovateľa   dostatočným   spôsobom   nevysvetľujú   dôvod,   prečo nepodal   sťažnosť   podľa   §   62   zákona   o   súdoch.   Strach   zo   zaujatosti   súdu   žiadnymi konkrétnymi a relevantnými skutkovými okolnosťami sťažovateľ nevysvetľuje. Rovnako tak   subjektívne   presvedčenie   o   bezvýslednosti   podania   sťažnosti   predsedovi   súdu   bez konkrétnych   a   relevantných   dôvodov   nie   je   dostatočné.   Uvedené   dôvody   na   nepodanie sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch považuje ústavný súd za irelevantné, pričom nejde ani o dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažnosť   predsedovi   súdu   je   osobitný   právny prostriedok, ktorého účelom je okrem iných zistenie, či v konkrétnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom a zabezpečenie opatrení smerujúcich k náprave, ak sa zbytočné prieťahy   zistia.   Uvedený   právny   prostriedok   je   potrebné   aj   kvalifikovaným   spôsobom uplatniť.

Sťažovateľ   tento   právny   prostriedok   nevyužil,   a   tak   nevyčerpal   dostupné   právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť   aj   v   časti,   v   ktorej   smeruje   proti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   sp.   zn. 3 Co/248/2009 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa aj zjavne neopodstatnená.

Konanie sp. zn. 3 Co/248/2009 vedené na krajskom súde začalo 13. augusta 2009, v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvalo   asi   10   mesiacov,   v   čase   rozhodovania ústavného súdu trvá približne jeden rok. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už sama táto skutočnosť vzhľadom na predmet a povahu konania nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených   práv sťažovateľa   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie v tejto časti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010