znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 2 Pv 1328/2005 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Trnava   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) sp. zn.   2 Pv 1328/2005   z 30.   apríla   2009   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresnej prokuratúry“).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   uznesením   okresnej prokuratúry bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu povereného príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trnave sp. zn.   ČVS: ORP-3532/2-OSV-TT-2005   zo 4.   novembra   2008   (ďalej   len   „uznesenie povereného   príslušníka   zo 4. novembra   2008“),   ktorým   bolo   zastavené   trestné   stíhanie, ako oneskorene podaná.

Sťažovateľ uviedol, že v odôvodnení napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry sa okrem   iného   uvádza,   že   uznesenie   povereného   príslušníka   zo   4.   novembra   2008   bolo sťažovateľovi zasielané prostredníctvom Slovenskej pošty do vlastných rúk, pričom táto zásielka bola doručovaná 10. novembra 2008, opakovane 11. novembra 2008, keď bola aj uložená, pričom sťažovateľ si ju neprevzal v odbernej lehote. Z uvedeného pri postupe podľa   § 66   ods. 3   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   za   deň   doručenia   tohto   uznesenia sťažovateľovi sa považuje 14. november 2008 (fikcia doručenia), a teda posledným dňom na podanie sťažnosti bol 18. november 2008. Preto sťažnosť sťažovateľa zo 17. marca 2009 bola podľa záverov napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry podaná oneskorene.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   sp. zn. 0 Tp 485/2008   z 8.   novembra   2008   bol   vzatý   do   väzby,   pričom   väzba   začala   plynúť 6. novembra 2008 o 10.00 h. Keďže v čase doručovania uznesenia povereného príslušníka zo 4.   novembra   2008   mu   bola   už   4   dni   obmedzená   osobná   sloboda,   nemohol   zásielku s predmetným uznesením prevziať a podať proti nemu sťažnosť v stanovenej lehote.

Sťažovateľ sa o existencii uznesenia povereného príslušníka zo 4. novembra 2008 dozvedel „až po tom, ako si doma riadne prelistoval kópiu celého vyšetrovacieho spisu, ktorú si nechal prefotiť krátko po tom, ako bol prepustený z väzby“.

V argumentácii sťažovateľ pokračuje a uvádza, že nie je pravdou, že by „... (tak ako tvrdí okresná prokurátorka v napadnutom uznesení) odmietal prevziať originál uznesenia od povereného príslušníka PZ, pretože tento mu osobne ani žiadne nedával.

Dôkazom   toho,   že   samotný   poverený   príslušník   PZ   si   uvedomil,   že   doručovanie zastavenia trestného stíhania nebolo vykonané v intenciách zákona, je aj tá skutočnosť, že doručoval svoje rozhodnutie opätovne prostredníctvom pošty bez akéhokoľvek prípisu“, čím mu poskytol možnosť podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú aj využil.

Pre sťažovateľa z nepochopiteľných dôvodov «okresná prokurátorka toto konanie (t. j. opätovné doručovanie) vyhodnotila ako „nadbytočné“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa v čase prvého doručovania nachádzal vo väzbe a teda si nemohol z objektívneho dôvodu prevziať   v mieste   trvalého   bydliska   čo   i len   jedinú   listinu,   okresná   prokurátorka   úplne odignorovala (a túto vedomosť musela mať od povereného príslušníka PZ).».

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to výrokom Okresnej prokuratúry v Trnave zo dňa 30. apríla 2009, sp. zn. 2 Pv 1328/2005, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že táto bola podaná oneskorene, porušené bolo.

2. Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v   Trnave   zo   dňa   30.   apríla   2009,   sp. zn. 2 Pv 1328/2005   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnej   prokuratúre   v   Trnave   na   ďalšie konanie.“

Zároveň   žiadal „nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vzniknuté   v konaní   pred Ústavným súdom SR vo výške 245,70 €...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 1328/2004 z 30. apríla 2009.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránku veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   kompetencia   ktorého   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať   na ktorejkoľvek prokuratúre...

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§ 54   ods. 2   zákona   o prokuratúre).   Podľa   § 34   ods. 2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1   len   vtedy,   ak   obsahuje nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom   sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom   na to ústavný súd   zotrváva   v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   § 31   ods. 2   zákona o prokuratúre   a opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   o prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré   uplatnil   sťažovateľ;   m. m.   IV. ÚS 158/03,   IV. ÚS 80/03,   IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS 186/05,   II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06,   IV. ÚS 126/07).   Podnet (opakovaný podnet)   zakladá povinnosť   prokurátora   aj nadriadeného prokurátora   sa   ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy   – podnet   a tiež   opakovaný podnet   (podľa   § 31 až § 36   zákona   o prokuratúre), ktorým   sa   mohol   domáhať   preskúmania   zákonnosti   napadnutého   uznesenia   okresnej prokuratúry   v predmetnej   veci.   Uvedený   právny   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   krajského   prokurátora   (prípadne následne   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky)   záväzným   pokynom   nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry,   ak   by   na základe   podnetu   sťažovateľa   dospel   k záveru,   že   označené rozhodnutie   okresnej   prokuratúry,   príp.   postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   bol v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry pri vybavovaní svojej sťažnosti proti uzneseniu povereného príslušníka zo 4. novembra 2008.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti   sťažnosti,   teda   pri   skúmaní,   či v konkrétnom   prípade   boli   vyčerpané   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov, sa musí vysporiadať s tým, či príslušný opravný prostriedok môže podať sám sťažovateľ a či s podaním takéhoto opravného prostriedku sú bezprostredne spojené určité konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa. V prípade podnetu podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre možno na obe nastolené otázky odpovedať kladne. Sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení práv.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieva, že okresná prokuratúra porušila   jeho základné práva,   nevyužil   (hoci   mohol, mal a podľa   všetkého dosiaľ môže využiť)   tie   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   účinne   poskytuje   na   ich   ochranu   voči rozhodnutiu ním označeného orgánu činného v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity).

Sťažovateľ podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 36 zákona o prokuratúre nevyužil, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho bola jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní ako podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Treba poznamenať, že citované § 31 a § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní   a postupov   v ňom   vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri   výkone svojich   právomocí   povinné   priamo   aplikovať   ústavu   ako   prameň   práva   vrátane   úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009