znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. A., Ž. zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zápise Robotníckej strany R. v registri strán s dodatkom „v likvidácii“ od 1. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. novembra 2007   doručené   podanie   V. A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Návrh   na preskúmanie rozhodnutia o pozastavení činnosti politickej strany“. Sťažovateľ uviedol, že oprávnenosť podaného návrhu „opiera o ustanovenie § 18 ods. 2 Z č. 38/1993 Z. z., keď konaním porušovateľa sú jemu ako fyzickej osobe porušované jeho občianske práva, ale i práva člena politickej strany R.“.

Z podania   vyplýva,   že «Porušovateľ   oznámením   zn.   203-2/2001/06321   zo   dňa 24. 10. 2005, oznámil predsedovi strany M. K., že odmieta zápis zmeny štatutárneho orgánu a sídla strany z dôvodu, že s účinnosťou od 1. 10. 2005 zapísal stranu v registri s dodatkom „v   likvidácii“   a to   v dôsledku nesplnenia povinností   vyplývajúcich z § 34 ods. 3   zákona č. 85/2005 Z. z. Tým istým oznámení bolo oznámené že strana R. môže vykonávať svoju pôsobnosť len v súvislosti s jej likvidáciou.».

Podľa sťažovateľa „Ustanovenie uvedeného § vytváralo povinnosť do 30. 09. 2005 doručiť porušovateľovi oznámenie náležitostí uvedených v odseku a, b, príslušného § a to pod   hrozbou,   že   ak tak nebude urobené politická strana bude   od   1. 10. 2005   zapísaná s dodatkom v likvidácii s pôsobnosťou jej činnosti smerujúcou len k zrušeniu strany. Príslušné zákonné opatrenie zaoberá sa len následkami nesplnenia si povinnosťami v stanovenej lehote, nezaoberá sa však skutočnosťou ak doklady budú doručené včas a však budú obsahovať písomné vady.

Politická   strana   R.   zákonnú   povinnosť   splnila   dňa   29. 9. 2005,   teda   včas,   čo potvrdzuje i otlačok pečiatky Ministerstva vnútra SR.“.

V súvislosti s tým sťažovateľ predkladá ako dôkaz oznámenie politickej strany R. z 28. septembra 2005 s tým, že uvedené oznámenie malo podľa názoru Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) „nedostatok   v tom,   že   toto   bolo podpísané už snemom zvoleným novým štatutárnym zástupcom ktorý ešte nebol zapísaný v zozname Ministerstva vnútra a nebol overený jeho podpis“.

Sťažovateľ zastáva názor, že ministerstvo vnútra „malo analogicky postupovať podľa ustanovení zákona 85/2005 Z. z. ktoré pozná napríklad § 10 odsek 4 ale i iných a to tak že ak predložené doklady neboli v súlade so zákonom bolo Ministerstvo povinné do 15 dní vyzvať štatutárny orgán strany na odstránenie nedostatkov. Len ak nedostatky neboli by odstránené v určenej lehote môže konanie považovať za neúspešné a toto zastaviť. Porušovateľ   tak   nekonal   na   odstránenie   nedostatkov   nevyzval   a práve   naopak doplnenie návrhu na zápis štatutárneho orgánu doručený mu 13. 10. 2005 odmietol.“.

Pretože   Robotnícka   strana   R.   je   od   1.   októbra   2005   v likvidácii,   bráni   to   jej akejkoľvek   činnosti.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   takýto   postup   je   v rozpore   so   zákonom,   a tým „sú porušované   jeho   občianske   práva   ale   i práva   ako   člena   strany   podieľať   sa   na   jej činnosti a to nie len v rámci jej orgánov ale i v komunálnych orgánov kde strane nebolo umožnené svojimi zástupcami kandidovať“.

Z týchto   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   ministerstva vnútra   «o zapísanie   robotníckej   strany   R.   s označením   „v likvidácii“   čo   jej   bráni   v jej pôsobení,   a s prihliadnutím   na   predložené   doklady   a dodržanie   povinnosti   vyplývajúcej z § 34 ods. 3 zákona č. 85/2005 rozhodnutie o tomto zápise zrušiť»

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 18.   marca   2008   sťažovateľ   predložil   nové podanie z 1. apríla 2008, v ktorom uviedol, že jeho úmyslom bolo návrhom na preskúmanie pozastavenia   činnosti   politickej   strany   R.   podať   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti rozhodnutiu ministerstva vnútra, „ktoré odmietlo   činnosť   politickej   strany   R.   a s účinnosťou   od   01. 10. 2005   eviduje   stranu s dodatkom v likvidácii, čo znemožňuje jej akúkoľvek činnosť, okrem jej likvidácie“.

Sťažovateľ   dospel   k záveru,   že   uvedeným   rozhodnutím   ministerstva   vnútra   boli porušené jeho „základné občianske práva“, a navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„- zápisom   dňa   01.   10.   2005   politickej   strany   R.   s označením   v likvidácii,   ktoré nebolo v súlade s § 34 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. Ministerstvo vnútra SR porušilo zákon

- Ministerstvo vnútra SR svojim zápisom zo dňa 01. 10. 2005 porušilo sťažovateľovi základné občianske právo združovať sa, byť čelom a funkcionárom v politickej strane R.

- Ministerstvu   vnútra   SR   sa   nariaďuje   obnoviť   stav   pred   porušením   zákona   a umožniť činnosť politickej strany R. bez označenia v likvidácii.“

Ústavný súd prípisom z 29. júla 2008 vyzval ministerstvo vnútra, ako sťažovateľom označeného   porušovateľa   jeho   základného   práva   podľa   čl. 29   ods. 1   ústavy,   aby   sa vyjadrilo k podaniam sťažovateľa. Vo vyjadrení ministerstva vnútra sp. zn. KM-2416/2008 doručenom ústavnému súdu 11. septembra 2008 sa okrem iného uvádza:

„Ku   klasifikácii   konania   ministerstva   vnútra   zo   strany   sťažovateľa   ako   konania, ktorým boli porušené základné občianske práva je potrebné uviesť, že konanie podľa § 34 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach, je konaním vo veci práv a povinností právnických osôb, t. j. politických strán.

Obmedzenie práva člena strany Robotnícka strana R. politicky pôsobiť i naďalej v tejto   konkrétnej   strane   z   dôvodu   jej   vstupu   do   likvidácie   pre   nesplnenie   povinnosti ustanovenej zákonom je dôsledkom nenaplnenia zákonnej povinnosti zo strany právnickej osoby (politickej strany) a teda je obmedzením zo strany tejto konkrétnej právnickej osoby. Keďže konanie registrového orgánu podľa § 34 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach je konaním o právach a povinnostiach právnickej osoby

-politickej   strany   alebo   politického   hnutia,   odvolávanie   sa   občana   ako   člena   strany na porušenie jeho základného občianskeho práva neobstojí. Žiadne rozhodnutie, opatrenie, oznámenie alebo upovedomenie ministerstva vnútra sa netýkalo osoby V. A., ktorý môže ako každý iný občan tohto štátu za podmienok ustanovených zákonom zakladať politické strany, združovať sa v nich a pôsobiť v nich.

Pri   odôvodnení   sťažnosti   písomnými   chybami   podania   zo   dňa   28. 9.2005 a porušením povinnosti ministerstva vnútra vyzvať podľa § 10 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. o   politických   stranách   a   politických   hnutiach   štatutárny   orgán   na   ich   odstránenie   je potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ by oznámenie o zmene štatutárneho orgánu strany podľa § 10 ods. 1 zákona bolo predložené registrovému orgánu súčasne s vyhlásením podľa   § 34   ods. 3   zákona,   v   takom   prípade   by   mal   registrový   orgán   povinnosť   vyzvať štatutárny orgán na odstránenie nedostatkov podania podľa § 10 ods. 4 zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že písomnosti preukazujúce sťažovateľom uvádzaný stav ku dňu   28. 9. 2005   boli   doručené   registrovému   orgánu   až   dňa   13. 10. 2005   (hoci   mali nastať dňom 28. 9. 2005), dôvod pre postup registrového orgánu podľa § 10 ods. 4 zákona nebol založený.“

K citovanému   vyjadreniu   ministerstva   vnútra   zaujal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   6.   októbra   2008,   v ktorom   poukázal predovšetkým na to, že:

„Obmedzenie   sťažovateľových   práv,   ako   člena   strany,   považuje   za   dôsledok nenaplnenia povinnosti zo strany právnickej osoby (politickej strany), čím odvolanie sa občana, ako člena strany na porušenie jeho základných práv, podľa jeho názoru neobstojí. V závere vyjadrenia pán minister uvádza, že ak by vyhlásenia o zmene štatutárneho orgánu   boli   ministerstvu   doručené,   súčastne   s   vyhlásením   podľa   § 34   ods. 3   zákona 85/2005 Z. z., bol by mal registrový orgán ministerstva povinnosť vyzvať štatutárny orgán strany na odstránenie nedostatkov podania podľa § 10 ods. 4, uvedeného zákona. Záverom určil aj, že likvidátorom strany je p. M. K.

So záverom vyjadrenia nemôžeme súhlasiť. Ustanovenie § 34 ods. 3 horeuvedeného zákona presne stanovilo v lehote do 30. 9. 2005, doručiť Ministerstvu vnútra SR vyhlásenie s jeho presným obsahom. Z textu tohto ustanovenia nikde nevyplýva, či vyhlásenie má byť podpísané štatutárnym orgánom, ministerstvom evidovaným, alebo novozvoleným. Preto že s   takouto   alternatívou   zrejme   zákon   nepočítal.   Nesplnenie   zaslania   vyhlásenia   v stanovenom termíne v odseku 4 horeuvedeného paragrafu určuje ďalšie zákonné následky. Z predloženého, Ústavnému súdu SR, dokladu je preukázané, že oznámenie podľa § 34 ods. 3, uvedeného zákona, bolo Ministerstvu riadne a včas predložené dňa 29. 9. 2005, teda v lehote. Tým nemohlo byť naplnené ustanovenie odseku 4 horeuvedeného paragrafu. Uvedený odsek v texte nikde neuvádza, že Ministerstvo vnútra SR, môže zaradiť stranu do likvidácie,   i   vtedy,   ak   vyhlásenie   bude   mať   prípadné   nedostatky,   ktoré   však   nebudú odporovať požadovanej lehote a určenému obsahu, ktorý musí oznámenie spĺňať.

Následne je potom dôvodný postup podľa § 10 ods. 4 Zákona č. 85/2005 Z. z., podľa ktorého Ministerstvo vnútra SR, malo na nedostatok v lehote do 15 dní zaslať štatutárnemu orgánu upozornenie na odstránenie nedostatku a to jeho overenie podpisu štatutárneho orgánu.

Aj keď tak Ministerstvo neurobilo, štatutárny orgán strany v súlade s ustanovením § 10   ods. 1   horeuvedeného   zákona   predložil   Ministerstvu   vnútra   SR   všetky   potrebné doklady   s overenými   podpismi   dňa   13. 10. 2005,   ktoré   boli   doložené   k   sťažnosti. Tieto doklady Ministerstvo vnútra SR však odmietlo prijať.

Z   uvedených   dokladov   je   preto   preukázateľné,   že   tak,   ako   uvádza   pán   Minister, nemôže byť likvidátorom strany M. K., ktorý bol Snemom dňa 28. 9. 2005 z postu predsedu strany odvolaný a rovnako nemôže vykonávať nezákonnú likvidáciu.

Uvedené   doklady   svedčia   i   o   nesprávnom   stanovisku   Ministerstva   vnútra   SR, uvedenom v jeho vyjadrení a o oprávnenosti podanej sťažnosti.“

K stanovisku právneho zástupcu sťažovateľa je pripojený list samotného sťažovateľa, v ktorom zotrváva na názore, že boli porušené jeho „ústavné práva“, a to v dôsledku toho, že „boli porušené ústavné práva strany, ktorej som členom. Nejasný zákon a jeho špatná interpretácia MV SR ma spravili bezpartajným a proti tomu namietam. Ja do inej strany nevstúpim,   lebo moja   strana je R.!   Pán minister nemá žiadne oprávnenie doporučovať zakladať mi iné politické strany a združovať sa v nich.“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd považuje najskôr za potrebné uviesť, že rešpektuje vôľu sťažovateľa a jeho podanie posudzuje ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak by ústavný súd pokladal podanie sťažovateľa za návrh na začatie konania o rozpustení alebo pozastavení činnosti   politickej   strany   alebo   hnutia   podľa   čl. 129   ods. 4   ústavy   a podľa   § 64   a § 65 zákona o ústavnom súde, musel by ho odmietnuť ako podaný zjavne neoprávnenou osobou, lebo sťažovateľ ako fyzická osoba nie je podľa § 65 ods. 1 zákona o ústavnom súde aktívne procesne legitimovaný na podanie takého návrhu. Podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde môžu takýto návrh podať okrem navrhovateľov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a)   až   e)   zákona   o ústavnom   súde   [t. j. najmenej   pätina   poslancov   Národnej   rady Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky] taktiež politická strana alebo politické hnutie.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie ministerstva vnútra o zápise Robotníckej strany R.   v registri   strán   s dodatkom   „v likvidácii“   od 1.   októbra   2005   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutie“) nebolo v súlade s § 34 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických   hnutiach,   a zároveň   namieta,   že   tým   bolo   porušené   jeho   základné   právo slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 ústavy.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (princíp   subsidiarity).   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I. ÚS 103/02).   Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj právny prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorého   namieta,   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Sťažovateľ   napáda   rozhodnutie   ministerstva   vnútra,   ktoré   je   podľa   zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom štátnej správy [§ 3 písm. f), § 11 a § 35 ods. 1 a nasl. označeného zákona].

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom   konaní, ktoré   zakladajú, menia alebo zrušujú   oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.Podľa   § 247   ods. 1   OSP   podľa   ustanovení   tejto   hlavy   sa   postupuje v   prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia   a   postupu.   Podľa   § 247   ods. 3   OSP   predmetom   preskúmania   môže   byť za podmienok   ustanovených   v   odsekoch   1   a   2   aj   rozhodnutie,   proti   ktorému   zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 248 písm. d) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktorých   preskúmanie   vylučujú   osobitné   zákony.   Zákon   č. 85/2005   Z. z.   o   politických stranách a politických hnutiach neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov.

Podľa sťažovateľa je namietané rozhodnutie ministerstva vnútra takým rozhodnutím, ktorým bol ukrátený na svojich právach z dôvodu, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy, vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom rozhodnutí najmä so zreteľom na to, že podľa jeho tvrdení toto rozhodnutie porušuje   jeho   základné   právo.   Túto   právomoc   správneho   súdnictva   nemožno   nahradiť konaním pred ústavným súdom.

K   tomuto   aspektu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   už uviedol, že úlohou všeobecného súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania,   je   vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to   tak   je,   takéto   rozhodnutie   nesmie   byť   vylúčené   zo   súdneho   preskúmania   (m. m. II. ÚS 50/01).

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   obsahu   napadnutého rozhodnutia a z tvrdení sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel predtým, než doručil   sťažnosť   ústavnému   súdu,   podať   žalobu   podľa   § 244   v spojení   s   § 247   OSP príslušnému   všeobecnému   súdu   o   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   v správnom súdnictve. Táto možnosť ochrany práv sťažovateľa v správnom súdnictve sa nedá vzhľadom na citovaný čl. 46 ods. 2 ústavy spochybniť.

K tomu   treba   dodať,   že   z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti musí zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov ako správnych súdov vo veciach žalôb o preskúmavanie rozhodnutí vydaných orgánmi verejnej moci, ku ktorým patrí aj ministerstvo vnútra.

Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že ak bola možná a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa   v   správnom   súdnictve,   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie v danej veci (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd napokon dodáva, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal, aby na základe jeho sťažnosti vyslovil, že ministerstvo vnútra „zápisom dňa 01. 10. 2005 politickej strany R. s označením   v likvidácii,   ktoré   nebolo v súlade   s   § 34   ods. 4   zákona   č. 85/2005   Z. z.“, porušilo zákon, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti v rámci svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nehodnotí rozhodnutia a postup orgánov verejnej moci z hľadiska dodržiavania zákonnosti, ale len z hľadiska zachovania základných práv a slobôd. Preto sa v konaní o sťažnosti nemožno domáhať vyslovenia porušenia zákona. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. októbra 2008