znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. U., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 40 Er 443/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní o námietkach   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   vedenom   pod   sp. zn.   40   Er 443/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. A.   U. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   200 000 Sk   (slovom dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   U.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 318/07-7 z 13. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   U.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., doručenú ústavnému súdu 6. júla 2007, v ktorej namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   o námietkach   proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 40 Er 443/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. novembra 2000 podal Exekútorskému úradu súdnej exekútorky JUDr. V. Š. (ďalej len „súdna exekútorka“) návrh na vykonanie exekúcie na základe právoplatného platobného rozkazu sp. zn. 1 ROB/288/97 z 27. júna 1997 proti povinnému R. K. – Z., S. (ďalej len „povinný“). Exekúciou vymáhaná pohľadávka bez trov exekúcie predstavovala v čase podania návrhu na výkon exekúcie sumu 707 797,98 Sk. Povinný v predmetnom konaní podal 18. apríla 2001 námietky proti exekúcii, ktoré boli súdnou   exekútorkou   okresnému   súdu   predložené   18.   júna   2001.   Od   tohto   času   podľa sťažovateľa okresný súd v uvedenej veci nekonal, a to ani napriek viacerým urgenciám súdnej exekútorky a sťažnostiam sťažovateľa ako oprávneného. Keďže okresný súd dosiaľ o námietkach povinného nerozhodol, nemôže pokračovať v exekúcii ani súdna exekútorka.Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že: „Neodôvodnenými   prieťahmi   v   postupe   Okresného súdu Bratislava III   bolo porušené základné ústavou zaručené právo sťažovateľa na to, aby sa jeho vec na súde prerokovala bez zbytočných prieťahov, tak ako mu to garantuje čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   je   súdom   neprimerane   dlho a neodôvodnene držaný v právnej neistote a nemožnosti vymôcť si svoj oprávnený finančný nárok od povinného – R. K. – Z., S. V dôsledku tejto skutočnosti v inom exekučnom konaní, ktoré vedie proti navrhovateľovi (sťažovateľovi, pozn.) na základe právoplatného rozsudku OS Bratislava 3 vo veci 19 Cb 64/97 Ing. F. R., navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) nemal možnosť použiť finančné prostriedky z exekúcie proti R. K. – Z. a v tejto exekúcii prišiel o byt v hodnote najmenej 2 500 000,- Sk (čaká sa len na príklep súdu). Týmito prieťahmi súdu   sťažovateľovi   vznikla   majetková   ujma   vo   výške   ceny   jeho   bytu,   pretože   exekúcia, v ktorej   už bolo   v   dražbe   rozhodnuté   o   predaji   jeho   bytu,   je   prakticky neodvrátiteľná. Sťažovateľ   za primerané   finančné   zadosťučinenie   za   túto   ujmu   považuje sumu 2 500 000,- Sk (slovami: dva milióny päťsto tisíc slovenských korún).“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 443/01 porušené,   prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 500 000 Sk, ako aj náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   27 556 Sk   a   zaviaže   okresný   súd, aby mu ich vyplatil v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd sa k sťažnosti   sťažovateľa vyjadril   prostredníctvom   svojho predsedu podaním   sp.   zn.   Spr.   3028/07   zo   7. februára 2008,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol: „Vec napadla na Okresný súd Bratislava III   dňa 19.   01.   2001,   kedy súdna exekútorka doručila súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 01. 03. 2001 bolo súdom vydané poverenie, ktoré bolo dňa 16. 03. 2001 expedované súdnej exekútorke. Dňa 21. 06. 2001 boli predložené súdu námietky povinného proti exekúcii a dňa 27. 06. 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie sa k námietkam povinného. Dňa 01. 08. 2001 - vo veci úprava   súdu   žiadosť   zasielaná   súdnej   exekútorke   o   zapožičanie   exekučného   spisu tunajšiemu súdu. Dňa 25. 08. 2001 - súdu doručený exekučný spis súdnou exekútorkou. Dňa

07. 03. 2003 - súdu doručená urgencia vrátenia exekučného spisu súdnej exekútorke. Dňa 09. 09. 2004 - úprava súdu - výzva súdu zaslaná povinnému na zaplatenie súdneho poplatku za podané námietky v lehote 10 dní vo výške 5.045,- Sk. Dňa 12. 04. 2005 - urgencia súdnej exekútorky - žiadosť o konanie vo veci - rozhodnutie o námietkach povinného. Dňa 23. 04. 2007 súdu doručená opakovaná urgencia súdnej exekútorky o rozhodnutie o námietkach povinného. Dňa 26. 04. 2007 - súdu doručená ďalšia urgencia súdnej exekútorky o konanie vo veci. Dňa 15. 06. 2007 - vo veci sa nachádza úradný záznam - súdny poplatok vo výške 5.045,- Sk   nebol   uhradený.   Dňa   03.   09.   2007   -   uznesením   rozhodnuté,   že   súd   konanie o námietkach proti exekúcii zastavuje, ktoré bolo dňa 14. 09. 2007 expedované a ktoré nadobudlo dňa 04. 10. 2007 právoplatnosť a vykonateľnosť.“

Obsah   spisu   v predmetnej   veci   potvrdzuje   stručný   prehľad   úkonov   uvedený vo vyjadrení okresného súdu zo 7. februára 2008, a preto ústavný súd poukazuje vo vzťahu k procesným   úkonom   okresného   súdu   len   na   úkony   uvedené   v tomto   vyjadrení,   ktoré považuje za preukázané.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 27. mája 2008   oznámil,   že   netrvá   na   konaní   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci   a následne uviedol: „K meritu veci dodávam, že povinný R. K. – Z., S. sa v dôsledku dlhoročných prieťahov na Okresnom súde Bratislava III pohodlne zbavil všetkého svojho majetku a aj vlastný družstevný byt previedol do vlastníctva svojho syna. Nároky oprávneného A. U. teda už vlastne nebude z čoho uspokojiť.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 13. decembra 2007 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) - (obdobne III. ÚS 15/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 40 Er 443/01 došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. V súvislosti s rozhodovaním o prvom z uvedených kritérií ústavný súd poukazuje na   skutočnosť,   že   rozhodovanie   exekučného   súdu   v incidenčnom   spore   vyvolanom námietkami spravidla nevyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci samej, resp. merite veci účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté exekučným titulom, ktorý   je   podkladom   na   nariadenie   exekúcie.   Túto   časť   exekučného   konania,   ktorou je rozhodovanie   o námietkach   povinného,   treba   preto   podľa   ústavného   súdu   aj   v tomto prípade   považovať   za konanie   tak   po   právnej,   ako   aj   po   stránke   faktickej   (skutkovej) za pomerne jednoduché (napr. IV. ÚS 58/02, IV. ÚS 341/04).

2. Ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní aj s ohľadom na druhé kritérium - správanie sťažovateľa ako účastníka konania - a nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ťarchu   sťažovateľa pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

3. Ak   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd   zistil, že okresný súd bol nečinný od 22. augusta 2001, keď mu bol súdnou exekútorkou doručený spis týkajúci sa námietok povinného predložených mu 21. júna 2001, až do rozhodnutia o zamietnutí   podaných   námietok   uznesením   z   3. septembra 2007,   pričom   počas   tohto obdobia vykonal iba jeden jednoduchý úkon (zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku povinnému z 9. septembra 2003).

Okresný   súd   bol   teda   v predmetnom   konaní   nečinný   bez   existencie   zákonnej prekážky, ktorá by bránila jeho ďalšiemu postupu v ňom, viac ako šesť rokov.

S ohľadom na uvedené ústavný súd ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v preskúmavanom   konaní   svojím   postupom   porušil   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 2 500 000 Sk, pretože „... je súdom neprimerane dlho a neodôvodnene držaný v právnej neistote   a nemožnosti   vymôcť si   svoj oprávnený finančný nárok od   povinného...   Týmito prieťahmi súdu sťažovateľovi   vznikla majetková   ujma vo   výške ceny   jeho bytu,   pretože exekúcia,   v ktorej   už   bolo   v dražbe   rozhodnuté   o predaji   jeho   bytu,   je   prakticky neodvrátiteľná“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 40 Er 443/01 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že preskúmavané   konanie   bolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené (uznesením   z 3. septembra 2007),   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   200 000 Sk sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. K., ktoré si uplatnil v sume 27 556 Sk za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnému súdu). Podľa § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007   (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk (spolu 5 940 Sk) a režijný paušál   po 178   Sk   (356   Sk).   Úhrada   trov   konania   vypočítaná   podľa   platných   právnych predpisov predstavuje sumu 6 296 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 6 296 Sk a v zostávajúcej časti jeho návrhu na priznanie trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008