znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 318/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2005 v senáte prerokoval   sťažnosť   D.   A.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   H.,   B.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 Cb 18/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 18/93   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 Cb 18/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   D.   A.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. A. trovy 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. H. K., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2004 doručená sťažnosť D. A.,   P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 18/93.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

Sťažovateľka   vedie   na   OS   v Trnave   spor   sp.   zn.   22   Cb   18/93   o vyplatenie majetkového   podielu   na   zisku   zaniknutého   združenia   (bývalé   konzorcium)   vo   výške 443 000,-   Sk   s prísl.   od   13.   11.   1992.   (...)   V priebehu   konania   súd   pripustil   rozšírenie návrhu na sumu 512 172,- Sk a rozhodnutím zo dňa 8. 7. 1994 pod sp. zn. 22 Cb 18/93–132 zaviazal odporkyňu k úhrade istiny 512 172,- Sk s 3 % úrokmi od 1. 10. 1992 do zaplatenia ako   aj   náhradou   súdnych   poplatkov,   nákladov   právneho   zastúpenia   a   cestovného. (...) Odporkyňa   podala   dňa   31.   8.   1994   vo   veci   odvolanie,   a to   je   už   len   ďalšie pokračovanie   procesných   chýb   a prieťahov   porušovateľa   v   tejto   veci.   (...)   Na   základe sťažnosti sťažovateľky zo dňa 8. 2. 1999 na nečinnosť konajúceho súdu u predsedu OS v Trnave sme sa dozvedeli, že KS v Bratislave ešte dňa 12. 12. 1996 vrátil OS v Trnave spis, pretože   konajúci   sudca   nerozhodol   o žiadosti   odporkyne   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. (...) KS v Bratislave uznesením sp. zn. 13 Co 281/2000-158 zo dňa 26. 2. 2001 napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, m. i. aj z dôvodu, že predmetom vysporiadania zaniknutého konzorcia nemá byť len uplatnený podiel na zisku, ale aj suma 1 800 00,- Sk, čo predstavuje poskytnutý úver, ktorý splácali obe strany sporu. (...) Napriek tomu, že OS v Trnave obdržal uznesenie KS č. 13 Co 281/2000-158 dňa 25. 4. 2001 (spor sa už v tom čase ťahal neuveriteľných 9 rokov!), ďalšie konanie vo veci bolo nariadené až po 14. mesiacoch, a to na 11. 6. 2002, kedy súd uznesením č. 22 Cb 18/93-193 ustanovil znalca a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý pozostáva z tých istých otázok ako v konaní 22 Cb 18/93-80 až na veľmi podstatný rozdiel – v tomto uznesení nebola   určená   lehota   na   vyhotovenie   znaleckého   posudku!!   (...)   Naviac,   súd   postúpil znalcovi spis až 16. 12. 2002, t. j. 6 mesiacov od vydania uznesenia č. 22 Cb 18/93-193. (...) Súd uznesením č. k. 22 Cb 18/93-215 zo dňa 20. 11. 2003 doplnil svoje uznesenie zo dňa 11. 6. 2002 a určil znalcovi 30 dňovú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku od prevzatia tohto uznesenia. Súd teda až po 17. mesiacov odstraňuje vadu v uznesení zo dňa 11. 6. 2002. (...) Vypracovaný znalecký posudok (nevniesol do veci nič nového ak len, tak opätovné potvrdenie skutočnosti, že odporkyňa odmieta vydať požadované účtovné doklady na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý by ustálil skutočný zisk konzorcia v uvedenom období) bol okresnému súdu doručený dňa 13. 1. 2004. Súd vytýčil pojednávanie na 25. 5. 2004, kedy opäť bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, aby sťažovateľka spresnila návrh ako aj výšku úroku z omeškania. (...) Napriek tomu, že sťažovateľka dňa 26. 5. 2004 špecifikovala svoj návrh ako aj výšku úrokov z omeškania, konajúci súd dodnes o tomto návrhu   nerozhodol.   (...)   Súd   tiež   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného opatrenia vo veci a to uznesením č. 22 Cb 18/93-287 zo dňa 8. 6. 2004 voči ktorému podala sťažovateľka odvolanie“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. decembra 2004 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť a navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   D.   A.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 18/93 bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 18/93 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľke   D.   A.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 242.000,- Sk, ktoré je jej Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. H.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004   v súlade   s rozvrhom   práce   na   tento   rok   bol   sudca   spravodajca   členom   IV. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2005 sa sudca spravodajca stal predsedom II. senátu ústavného súdu a z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 22 Cb 18/93 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 17. novembra 1992 podala   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   peňažnej   sumy   z   titulu   vyporiadania majetkových pomerov účastníkov zaniknutého združenia.

Okresný súd sa na výzvu ústavného súdu z 24. novembra 2004 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky podaním z 13. apríla 2005, z ktorého vyplýva táto chronológia úkonov:Rok 1992„Dňa 17. 11. 1992 napadla žaloba žalobkyne..., predmetom bola suma 443.000,- Sk istiny s prísl. Vec napadla na Krajský súd v Bratislave.“

Rok 1993„Po určitých úkonoch na Krajskom súde v Bratislave, po vyjadrení účastníkov bol spisový materiál postúpený z príslušnosti na konanie Okresnému súdu v Trnave dňa 1. 4. 1993. Dňa 5. 4. 1993 bol zapísaný do registra „Cb“ pod č. 22 Cb 18/93. Súd dňa 8. 4. 1993 dal úpravu do spisu na výzvu navrhovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, tiež bola   vyzvaná   navrhovateľka   na   predloženie   dôkazov   súvisiacich   s riešením   veci. Navrhovateľka uhradila súd. poplatok dňa 26. 4. 1993, dňa 28. 4. 1993 podala vyjadrenie k výzve   súdu.   Po   preverení   zaplatenia   súd.   poplatku   za   návrh   súd   ďalej   konal,   boli vyžiadané podklady vo veci a dňa 24. 5. 1993 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 14. 6. 1993. Na tomto pojednávaní boli účastníci, resp. ich právni zástupcovia vypočutí, pojednávanie bolo odročené na 8. 7. 1993 s tým, že navrhovateľka bola predvolaná z Českej republiky. Účastníci následne predložili ďalšie listinné dôkazy. Na pojednávaní 8. 7. 1993 bola vypočutá osobne navrhovateľka, bolo navrhnuté ďalšie dokazovanie vo veci,   preto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Po zložení preddavku na znalecké dokazovanie, po predložení ďalších dôkazov vo veci, súd uznesením dňa 22. 11. 1993 ustanovil vo veci znalca na podanie znaleckého posudku ohľadom výšky predmetu   konania.   Dňa   8. 12. 1993   ustanovená   znalkyňa   Ing.   J.   B.   zaslala   do   veci oznámenie,   že   z dôvodu   vysokej   pracovnej   zaneprázdnenosti   nemôže   do   31.   3.   1994 vykonávať znaleckú činnosť a žiadala o odvolanie z tejto funkcie ustanovenej znalkyne vo veci.“

Rok 1994„(...) uznesením súdu z 25. 1. 1994 bol ustanovený iný znalec vo veci. Dňa 1. 3. 1994 bol do veci doručený znalecký posudok. Úpravou súdu z 19. 5. 1994 bol stanovený termín pojednávania na 8. 6. 1994, účastníkom bola doručená kópia znaleckého posudku s lehotou na vyjadrenie k nemu. (...) Pojednávanie zo dňa 8. 6. 1994, na ktorom sa zúčastnili právni zástupcovia   účastníkov,   keď   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   žiadala   vydať   predbežné opatrenie,   bolo   pojednávanie   odročené   na   6.   7.   1994   za   účelom   predloženia   ďalších dôkazov a tiež predvolania znalca. Pojednávanie zo dňa 6. 7. 1994 po vypočutí účastníkov a predložení ďalších dôkazov bolo odročené na deň 8. 7. 1994 za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Dňa 8. 7. 1994 bol vo veci vynesený rozsudok. Odporkyňa podala odvolanie proti predmetnému rozsudku doručením na súd 5. 9. 1994. Po príprave veci na odvolacie konanie bol spis postúpený Krajskému súdu v Bratislave 14. 11. 1994.“

V rokoch 1995 a 1996 nebol okresný súdom vykonaný žiaden úkon, pretože spis sa nachádzal na krajskom súde.

Rok 1997„2.   1.   1997   Krajský   súd   v   Bratislave   vrátil   predmetný   spisový   materiál prvostupňovému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že nebolo prvostupňovým súdom rozhodnuté o žiadosti odporkyne o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.“

Rok 1998„Z dôvodu odchodu (...) sudkyne (...) bola vec pridelená ďalšej sudkyni (...), ktorá dňa 30. 1. 1998 vykonala úpravu v súvislosti s následným rozhodnutím o žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zo strany odporkyne. Odporkyni súd doručoval príslušný formulár v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od poplatkov úpravou zo dňa 3. 12. 1998.“

Rok 1999„Uznesením zo dňa 11. 2. 1999 súd uložil odporkyni poriadkovú pokutu vo výške 5.000,-   Sk,   vzhľadom   na   to,   že   odporkyňa   nepredložila   žiadané   doklady   vo   veci   a   ani neprejavila záujem ich predložiť, čím dochádzalo k prieťahom v konaní. 4. 3. 1999 doručila odporkyňa odvolanie proti uzneseniu o uložení pokuty a zobrala späť návrh na oslobodenie od súd. poplatkov. Predmetný spis bol 10. 5. 1999 postúpený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o poriadkovej pokute uloženej odporkyni vo veci. Krajský   súd   v   Trnave   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil.   Spis   sa   vrátil z odvolacieho   súdu   12.   11.   1999.   Uznesením   z   30.   11.   1999   súd   rozhodol,   že   konanie o žiadosti odporkyne o oslobodenie od platenia súd. poplatkov zastavuje.“

Rok 2000 a 2001 „Následne bola 19. 1. 2000 vypracovaná predkladacia správa na predloženie veci na odvolacie konanie v súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku v predm. veci, potom, čo odvolanie bolo doručené protistrane a bolo vykonané šetrenie v súvislosti s dátumom doručenia   písomností   účastníkom.   V   dôsledku   odvolania   podaného   proti   rozsudku v predmetnej veci zo dňa 8. 7. 1994 bol spis postúpený Krajskému súdu v Trnave 17. 4. 2000 na rozhodnutie o predmetnom odvolaní. Tento odvolací súd postúpil predmetný spis Krajskému súdu v Bratislave 14. 8. 2000 ako príslušnému odvolaciemu súdu a spis bol vrátený 25. 4. 2001 s tým, že odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Úpravou z 2. 5. 2001 sa doručovalo uznesenie odvolacieho súdu účastníkom konania, následne súd doplňoval dokazovanie vo veci, došlo k späťvzatiu plnej moci potom, čo navrhovateľka odvolala plnomocenstvo udelené konkrétnej advokátke vo veci.

Rok 2002 „Dňa 26. 4. 2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 11. 6. 2002. Dňa 21. 5. 2002 podala stanovisko vo veci predsedníčka tunajšieho súdu k sťažnosti zástupcu odporkyne. ktorý sa sťažoval na prieťahy v konaní. Pojednávanie dňa 11. 6. 2002, ktoré sa konalo v neprítomnosti navrhovateľky a odporkyne, zúčastnili sa ho iba právni zástupcovia, bolo   odročené   na   neurčito   potom,   čo   zástupcovia   účastníkov   navrhli   vo   veci   vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ohľadom výšky pohľadávky. Uznesením zo dňa 11. 6. 2002 vo veci bol ustanovený kontrolný znalec z odboru ekonomika - účtovníctvo. Po zložení preddavkov   na   znalecké   dokazovanie   bol   spis   zaslaný   znalkyni   (...)   16.   12.   2002   na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.“

Rok 2003„Sudkyňa následne urgovala znalkyňu na podanie posudku dňa 6. 6. 2003, tiež dňa 12. 8. 2003. 16. 9. 2003 zaslala ustanovená súdna znalkyňa vo veci písomné stanovisko s tým, že sa jej nepodarilo v lehote podať znalecký posudok, keďže spracováva viaceré náročné posudky a akonáhle obdrží požadované doklady na vypracovanie posudku, tento čo najskôr vypracuje. Listom z 22. 10. 2003 sudkyňa opätovne vyzvala znalkyňu na predloženie znaleckého posudku pod hrozbou poriadkovej pokuty. (...) 14. 11. 2003 súdna znalkyňa oznámila,   že   ešte   požaduje   ďalšie   účtovné   doklady,   ktoré   sú   nutné   k   vypracovaniu znaleckého posudku. Súd uznesením zo dňa 20. 11. 2003 doplňoval uznesenie o ustanovení znalkyne na vyhotovenie znaleckého posudku s tým, že určil konkrétnu lehotu na doručenie posudku súdu, keďže v predchádzajúcom uznesení túto lehotu neuviedol.“

Rok 2004„Dňa 13. 1. 2004 bol doručený do spisu znalecký posudok. (...) Úpravou sudkyne z 15. 1. 2004 bol doručovaný znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie. (...) 12. 2. 2004 doručil do veci vyjadrenie právny zástupca navrhovateľky. 18. 3. 2004 stanovila sudkyňa termín pojednávania na 25. 5. 2004. Medzitým uznesením zo dňa 17. 5. 2004 súd rozhodol o znalečnom pre znalkyňu. 17. 5. 2004 bol doručený do veci návrh na vydanie predbežného opatrenia zo strany navrhovateľky. 24. 5. 2004 doručila navrhovateľka do veci vyjadrenie   ohľadom   špecifikácie   výšky   úrokov   z   omeškania   požadovaných   vo   veci. Pojednávanie zo dňa 25. 5. 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľky   upresní   návrh,   upresní   petit   a   následne   súd   rozhodne   o   návrhu   na pripustenie   zmeny   návrhu   vo   veci.   31.   5.   2004   podala   navrhovateľka   rozšírenie predmetného návrhu. Súd uznesením z 8. 6. 2004 rozhodol tak, že návrh navrhovateľky na nariadenie predbež. opatrenia zamietol. 24. 6. 2004 bolo do veci doručené odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu navrhovateľky na vydanie predbež. opatrenia. Predmetné odvolanie bolo doručené protistrane, navrhovateľka bola vyzvaná 7. 7. 2004 na zaplatenie súd. poplatku za odvolanie. Po zaplatení súdneho poplatku za odvolanie potom, čo došlo opätovne k výmene právnych zástupcov účastníkov, po vyjadrení odporkyne k odvolaniu navrhovateľky, doručeným na súd 29. 10. 2004, bola vypracovaná predkladacia správa na predloženie veci odvolaciemu súdu, ktorému bol spis doručený 6. 12. 2004.“

Rok 2005 „24. 3. 2005 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu po rozhodnutí o odvolaní navrhovateľky   proti   uzneseniu   súdu   prvé   stupňa   ohľadom   predbež.   opatrenia,   keď uznesením zo dňa 25. 2. 2005 odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil. Úpravou sudkyne z 29. 3. 2005 bol spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie úkony vo veci vrátane doručenia uznesenia odvolacieho súdu účastníkom s tým, že po vrátení doručeniek bude spis predložený zák. sudkyni na ďalšie úkony vo veci.“

Ústavný súd konštatuje, že obsah súdneho spisu potvrdzuje v celom rozsahu údaje, ktoré boli uvedené vo vyjadrení okresného súdu.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   V posudzovanom   prípade   sťažovateľky   ide   o spor,   v ktorom   možno   nastoliť   stav právnej istoty výlučne právoplatným súdnym rozhodnutím.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo   v nej   účastníkovi   konania   (sťažovateľovi)   ide,   b)   správania   účastníka   konania   a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom   je   nárok   sťažovateľky   proti   žalovanej   na zaplatenie   peňažnej   sumy   z   titulu vyporiadania majetku získaného výkonom spoločnej   činnosti   združenia po zániku tohto združenia. Ide o sporové konanie, ktoré právne zložité nie je a pri prejednaní a rozhodnutí možno   využiť   stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov.   Zároveň   však   ústavný   súd uznáva, že takéto spory sú svojou povahou náročné na dokazovanie, najmä na nutnosť vykonania   rozsiahleho   znaleckého   dokazovania   z oblasti   účtovníctva   s poukazom   na ustanovenie   §   841   Občianskeho   zákonníka.   Právnu,   resp.   skutkovú   zložitosť   veci   však podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala.

Ústavný   súd   však   zastáva   názor,   že   v danom   prípade   neexistujú   také   skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac ako dvanásťročné trvanie konania spôsobené len jeho skutkovou zložitosťou.

b) Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v posudzovanom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   súdneho konania.   Využitie   procesných   oprávnení   zo   strany   sťažovateľky   priznaných   účastníkom konania Občianskym súdnym poriadkom [ďalej len „OSP“ (návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, návrh na nariadenie predbežného opatrenia, zmena návrhu na začatie konania)] nemalo za následok také predlžovanie konania, ktoré by sa dalo považovať za spomalenie   postupu   súdu   z dôvodu   neprimeraného   využívania   zákonom   priznaných procesných oprávnení sťažovateľke.

Ani   využitie   procesného   oprávnenia   smerujúceho   k získaniu   ďalšieho   znaleckého posudku,   ktoré   malo   za   následok   predĺženie   konania,   nemožno   pripísať   na   vrub sťažovateľke a hodnotiť ho ako neodôvodnené, pretože taký postup výslovne predpokladá § 127 ods. 2 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu na dĺžku konania mohla mať istý vplyv opakovaná zmena právneho zástupcu   na strane sťažovateľky.   V kontexte   s celkovou   dĺžkou   celého konania však zmena právneho zástupcu nespôsobovala vznik zbytočných prieťahov, resp. ani spomalenie postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Postup okresného súdu v období od postúpenia veci Krajským súdom v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) 1. apríla 1993 z dôvodu vecnej príslušnosti do 8. júla 1994, keď okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým vyhovel návrhu na začatie konania, nie je poznačený prieťahmi.   Okresný   súd   svojimi   úkonmi   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej neistoty účastníkov   konania.   Tento   rozsudok   bol   však   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 281/2000 z 26. februára 2001 zrušený pre nedostatky v zisťovaní skutkového stavu, čo treba považovať za unáhlené vynesenie rozsudku vo veci samej.

Čas potrebný na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku z 8. júla 1994 (takmer sedem rokov) je poznačený nesústredeným postupom okresného súdu (aj krajského súdu), ktorý vykonával úkony so značnými časovými odstupmi bez toho, aby mu v tom bránili procesné prekážky (§ 107 a nasl. OSP). Pokiaľ ide o úkony, resp. opomenutia okresného súdu, treba zdôrazniť, že okresný súd nepostupoval dôsledne podľa § 209 a § 210 OSP, keď opomenul rozhodnúť o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd rozhodoval viac ako   dva   roky   o tejto žiadosti,   čo   je celkom   neprimeraná doba   na rozhodnutie o takejto žiadosti.

Ústavný súd preto neakceptoval v celom rozsahu obranu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení, že „prieťahy vo veci nastali najmä v období po predložení veci Krajskému súdu v Bratislave   dňa   14.   11.   1994,   keď   odvolací   súd   až   dňa   2.   1.   1997   vrátil   spis prvostupňovému súdu ako predčasne predložený“.

Okresný   súd   ďalej   pochybil   v   tom,   keď   namiesto   Krajskému   súdu   v Bratislave predložil   vec   Krajskému   súdu   v Trnave   za   účelom   rozhodnutia   o podanom   odvolaní (v rozpore s ustanovením čl. IV bodu 1 zákona č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Okresný súd bol ďalej nečinný od 2. mája 2001, keď doručil zrušujúce uznesenie krajského súdu účastníkom, do 26. apríla 2002, keď bolo nariadené pojednávanie. Ústavný súd   v danom   štádiu   konania   hodnotil   výzvu   okresného   súdu   právnemu   zástupcovi sťažovateľky   na   predloženie „konkrétneho   plnomocenstva“ za   úkon,   ktorý   nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty účastníkov.

Na dĺžku konania malo negatívny vplyv aj znalecké dokazovanie nariadené 11. júna 2002.   Okresný   súd   zaslal   spis   ustanovenej   znalkyni   až   16.   decembra   2002.   Prípismi zo 6. júna   2003   a 12.   augusta   2003   okresný   súd   urgoval   znalkyňu   ohľadne   podania znaleckého   posudku.   Dňa   16.   septembra   2003   znalkyňa   oznámila   okresnému   súdu,   že znalecký   posudok   nepredložila   z dôvodu   svojej   vysokej   pracovnej   zaneprázdnenosti a neúplnosti   účtovných   podkladov.   Dňa   22.   októbra   2003   okresný   súd   opätovne   vyzval znalkyňu   na   podanie   znaleckého   posudku   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty. Okresný   súd   doplňujúcim   uznesením   20.   novembra   2003   určil   znalkyni   lehotu   30   dní na vyhotovenie   znaleckého   posudku,   ktorú   neurčil   v uznesení   o ustanovení   znalkyne z 11. júna 2002. Znalecký posudok bol predložený až 13. januára 2004.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   tolerovanie   pasivity znalca   je   postupom   súdu,   ktorý   sťažuje   dosiahnutie   právnej   istoty   účastníka   konania a spôsobuje   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (II.   ÚS   10/01).   Za   takýto   postup   ústavný   súd považoval postup okresného súdu, ktorý oneskorene odoslal spis znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku, neurčil mu v uznesení o jeho ustanovení z 11. júna 2002 lehotu na vypracovanie znaleckého posudku a toleroval jeho pasivitu.

Ústavný súd konštatuje, že nečinnosť okresného súdu spolu s jeho nesústredenou činnosťou   a   chybným   postupom   s   ohľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   je   porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 13. apríla 2005 uviedol, že „Vzhľadom aj na personálne   obsadenie   tunajšieho   súdu   v   súvislosti   s   odchodom   konkrétnych   sudkýň z tunajšieho   súdu   na   odvolací   súd,   tiež   odchodom   niektorých   sudkýň   na   materskú dovolenku,   dochádzalo vo veci k zmene zákonných sudcov,   čo tiež spôsobilo,   že úkony vo veci neboli plynulejšie vykonávané“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu takéto dôvody nemajú žiaden vplyv na zodpovednosť   konkrétneho   všeobecného   súdu   za   vzniknuté   zbytočné   prieťahy.   Sú   to dôvody, ktoré účastník nevyvolal ani nemôže ovplyvniť zmiernenie alebo odstránenie ich dôsledkov.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru,   prikázal v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo veci sp. zn. 22 Cb 18/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie 242 000 Sk a svoju žiadosť odôvodnila tým, že do dnešného dňa nedošlo k vydaniu   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci,   čo   u nej   prehlbuje stav   právnej   neistoty, v ktorom sa nachádza už viac ako 12 rokov.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania vo veci je taký, že sťažovateľka oprávnene trpí pocitom zvýšenej právnej, ale aj faktickej neistoty.

Všeobecné súdy sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné zohľadniť povahu veci a význam súdneho rozhodnutia pre účastníkov konania. Rozhodovanie o vyporiadaní majetku zaniknutého združenia založeného účastníkmi konania trvá viac ako 12 rokov. Túto dobu nemožno   ničím   ospravedlniť.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   sťažovateľka   oprávnene pociťuje   nepriaznivé   dôsledky   súdne   nevyriešeného   majetkového   vyporiadania.   Preto ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   70   000   Sk,   ktoré   vyjadruje dôsledky porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. H.   K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 9 342 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom, spolu s režijným paušálom za tieto úkony (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pretože išlo o úkony právnej pomoci urobené v roku 2004).

Účelne vynaložená úhrada trov nebola priznaná advokátovi JUDr. M. H., ktorý len prevzal právne zastupovanie po advokátke JUDr. H. K.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).