znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 317/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   o   sťažnosti   Z.   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Vladimírom   Kašubom,   Holubyho 51,   Martin,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009, za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 145/2009 k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. Z.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   M.   trovy   konania   v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014 doručená   sťažnosť   Z.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Vladimírom   Kašubom,   Holubyho   51,   Martin,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 145/2009 ústavný súd   zistil,   že   sťažovateľ   je   v   procesnom   postavení   odporcu   účastníkom   napadnutého konania   o   zaplatenie   sumy   993,12   €   s   príslušenstvom   z titulu   zmluvy   o   dielo.   Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 2. júna 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti po prehľade procesných úkonov súdu i účastníkov konania okrem   iného   uvádza: „Dňa   18.   02.   2014   som   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní a namietal   som aj   neprimeranú   lehotu   rozhodovania,   pretože vec   bola dvakrát   vrátená odvolacím súdom a aktuálne suma trov konania presiahla sumu istiny...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ, formulujúc najzávažnejšie výhrady proti postupu okresného súdu, najmä uvádza: „Ak by bolo rozhodnutie Okresného súdu Martin vecne a právne správne (teda zákonné, zodpovedajúce vnímaniu spravodlivosti), odvolací súd by dňa 23. 02. 2011 rozhodnutie Okresného súdu Martin potvrdil a vec by bola právoplatne skončená   v   lehote   kratšej   ako   dva   roky.   Preto   mi   neostáva   nič   iné,   len   poukázať   aj na odôvodnenie   zrušujúcich   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   z   ktorých   vyplývajú   vážne pochybenia prvostupňového súdu, ktoré sú v priamej príčinnej súvislosti s tým, že vec nie je rozhodnutá v primeranej lehote. V prvom zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.: 6 Co/310/2010 zo dňa 23. 02. 2010 sa na strane 4 uvádza, že rozsudok Okresného súdu Martin bol zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti jeho právnych a skutkových záverov. Prvostupňovému súdu bolo   uložené,   aby   si   vôbec   ustálil   o   aký   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   ide. V rozhodnutí   sp.   zn.:   7   Co/114/2012   zo   dňa   06.   03.   2013   odvolací   súd   uviedol,   že prvostupňový   súd   nepostupoval   v   intenciách   jeho   predchádzajúceho   zrušujúceho rozhodnutia a nedostatočne zistil skutkový stav a z tohto dôvodu nesprávne právne vec posúdil (str. 4).“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C/145/2009 porušil základné právo Z. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C/145/2009 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Z.   M.   priznáva   primerané finančné   zadosťučinenie v sume 3.000,-   EUR   (slovom tritisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Martin   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Z. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR (slovom dvestoosemdesiatštyri eur osem eurocentov), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Vladimíra   Kašubu...,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 395/14 z 21. mája 2014, v ktorom okrem iného uviedla: «... mám za to, že zo strany Okresného súdu Martin nedošlo k žiadnym prieťahom v tomto konaní. Poukazujem na to, že spis bol v období od 31. 08. 2010 - 24. 05. 2011 a od 01. 03. 2012 do 11. 04. 2013 na Krajskom súde v Žiline, pokiaľ bol spis na Okresnom súde Martin, vo veci sa priebežne konalo.

Právny   zástupca   navrhovateľa   v   ústavnej   sťažnosti   uvádza   zrejmé   nesprávnosti, na ktoré mi nedá reagovať nasledovne:

Vo   svojej   sťažnosti   uvádza:   „Z   tejto   odpovede   (rozumej   odpovede   predsedníčky súdu) však vyplýva ešte jedno pochybenie Okresného súdu Martin, ktoré vedie k prieťahom v konaní. Dňa 10. 01. 2014 bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené uznesenie sp. zn. 8 C/145/2009-215 zo dňa 03. 01. 2014, ktorým súd určil znalca M. K. na vypracovanie odborného   vyjadrenia.   Proti   tomuto   uzneseniu   nie   je   samozrejme   prípustné   odvolanie a preto nie je zrejmé, prečo sa v odpovedi predsedníčky Okresného súdu Martin uvádza, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až dňa 18. 02. 2014 (t. j. v deň podania sťažnosti na prieťahy v konaní)“ - koniec citácie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   zrejme   opomenul   ustanovenie   §   170   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak   netreba   doručovať,   len   čo   bolo   vyhotovené.   Právny   zástupca   sťažovateľa   prevzal uznesenie dňa 10. 01. 2014 a protistrana - právny zástupca navrhovateľa dňa 13. 01. 2014 a navrhovateľ dňa 14. 01. 2014, pôvodná znalkyňa dňa 31. 01. 2014. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 01. 2014, a nie dňa 18. 02. 2014 ako chybne uviedla vo svojom vyjadrení zákonná sudkyňa. Súčasne je potrebné poukázať aj na skutočnosť, ktorú právny zástupca sťažovateľa opätovne opomenul, že v konaní okrem jeho klienta vystupuje aj ďalší účastník   konania   -   navrhovateľ   a   jeho   právny   zástupca,   ktorým   sa   rozhodnutia   súdu doručujú a tiež sa uznesenie doručovalo znalkyni, ktorej znalecká úloha bola zrušená a ktorá prevzala rozhodnutie až dňa 31. 01. 2014... Pokiaľ právny zástupca sťažovateľa ďalej uvádza,   že   spis   bol   predložený   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   až   po   vyše   troch mesiacoch od jeho podania, k tomu udávam, že odvolanie sťažovateľa bolo podané dňa 21. 05. 2010. Tým istým dňom bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, a to v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Súčasne dňom 21. 05. 2010 (expedované dňa 24. 05. 2010) bol vyzvaný právny zástupca navrhovateľa na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu v lehote 10 dní. Právny zástupca navrhovateľa prevzal výzvu súdu dňa 15. 06. 2010. Dňa 27. 07. 2010   zákonná   sudkyňa   rozhodla   o   trovách   konania,   ktoré   právny   zástupca sťažovateľa doručil súdu dňa 25. 05. 2010. Dňa 04. 08. 2010 bolo súdu doručené odvolanie právneho zástupcu sťažovateľa do rozhodnutia o trovách konania. Dňa 17. 08. 2010 súd doručoval právnemu zástupcovi navrhovateľa odvolanie do trov konania. Právny zástupca navrhovateľa prevzal súdnu zásielku dňa 30. 08. 2010. Dňom 31. 08. 2010 bol spis zaslaný odvolaciemu súdu.»

K   svojmu   vyjadreniu   pripojila   predsedníčka   okresného   súdu   aj   tento   prehľad procesných úkonov zostavený zákonnou sudkyňou:

«- 02. 06. 2009 - podaný návrh na súd 14. 07. 2009 - vydaný platobný rozkaz

- 22. 07. 2009 - odporcom prostredníctvom právneho zástupcu podaný odpor voči vydanému platobnému rozkazu

- 02. 09. 2009 - vytýčený termín pojednávania na deň 30. 09. 2009

- 30. 09. 2009 - pojednávanie odročené za účelom dokazovania na deň 04. 11. 2009

-   27.   10.   2009   -   zo   strany   právneho   zástupcu   navrhovateľa   podaný   návrh na dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých na termín 04. 11. 2009 nestihol z objektívnych príčin predvolať

- 04. 11. 2009 - pojednávanie odročené na 09. 12. 2009

-   09.   12.   2009   -   odporca   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadal o poskytnutie   lehoty   na   prípadnú   mimosúdnu   dohodu,   pojednávanie   odročené na 26. 01. 2010

- 26. 01. 2009 (správne má byť „... 2010“, pozn.) - na pojednávaní odporca podal návrh na dokazovanie stým, že súdu predloží výpis z účtu odporcu o ohradení škody 80 €, pojednávanie odročené na 24. 02. 2010

-   24.   02.   2010   -   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti   odporcu na 31. 03. 2010

- 31. 03. 2010 - právny zástupca navrhovateľa požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie, pojednávanie odročené na 27. 04. 2010

- 27. 04. 2010 - pojednávanie odročené na 18. 05. 2010

-   18.   05.   2010   -   vyhlásený   rozsudok,   doručený   právnym   zástupcom   účastníkov na pojednávaní s tým, že o trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením

- 27. 07. 2010 - uznesenie o trovách konania

- 31. 08. 2010 - spis zaslaný na Krajský súd v Žiline z dôvodu odvolania odporcu

- 24. 05. 2010 - spis vrátený, rozsudok okresného súdu zrušený

- 08. 06. 2011 - vytýčený termín pojednávania na deň 20. 07. 2011

-   20.   07.   2011   -   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   náhlej   nevoľnosti,   fotokópia priepustky na celodenné ošetrenie od všeobecného lekára, pričom odporca trval na svojej osobnej účasti, pojednávanie odročené na 21. 09. 2011

- 21. 09. 2011 - pojednávanie odročené na 08. 11. 2011 za účelom výsluchu svedkyne

- 08. 11. 2011 - odporca navrhol výsluch ďalšej svedkyne, pojednávanie odročené na 14. 12. 2011

- 31. 01. 2012 - vyhlásený rozsudok

- 01. 03. 2012 - odvolanie odporcu voči rozsudku

- 04. 04. 2012 - spis zaslaný na Krajský súd v Žiline na rozhodnutie o odvolaní

- 11. 04. 2012 - spis vrátený, rozsudok okresného súdu zrušený

- 29. 04. 2013 - vytýčený termín pojednávania na deň 18. 06. 2013

- 07. 10. 2013 - pojednávanie odročené na 12. 11. 2013 na ďalšie dokazovanie

- 26. 11. 2013 - ustanovený znalec Š. H., ktorý listom zo dňa 10. 12. 2013 oznámil, že pre odborné vyjadrenie je potrebné ustanoviť znalca z odvetvia odhad stavebných práv, preto uznesením zo dňa 13. 12. 2013 v rámci autoremedúry súd zrušil ustanovenie Š. H. a požiadal   D.   K.   o   vypracovanie   odborného   vyjadrenia   ohľadom   primeranej   ceny vykonaných prác. Znalkyňa oznámila, že je od 11. 11. 2013 Ministerstvom spravodlivosti SR vyčiarknutá zo zoznamu znalcov. Súd preto uznesením určil M. K. na vypracovanie odborného vyjadrenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2014

- 08. 03. 2013 - spis zaslaný znalcovi

- 14. 05. 2014 - spis telefonicky vyžiadaný od znalca.»

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu v zásade zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie. Navyše ústavný súd zo spisu zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 145/2009 z 18. mája 2010 bol zrušený odvolacím súdom pre jeho nepreskúmateľnosť podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v poradí druhý rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 145/2009 z 31. januára 2012 odvolací súd opätovne zrušil z dôvodu, že okresný súd „nedostatočne zistil skutkový stav a z toho dôvodu nesprávne vec právne posúdil“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 317/2014-12 z 5. júna 2014 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 504/14 z 20. júna 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a   doplnila   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti   sp.   zn. Spr 395/14 z 21. mája 2014 o prehľad ďalších procesných úkonov súdu:

„- 21. 05. 2014 - spis zaslaný na Ústavný súd Slovenskej republiky

- 02. 06. 2014 - spis vrátený Okresnému súdu Martin

- 03. 06. 2014 - znalec elektronicky urgovaný o vrátenie spisu spolu so znaleckým posudkom

- 04. 06. 2014 - znalec telefonicky urgovaný

- 16. 06. 2014 - súdu doručený spis spolu so znaleckým posudkom

- 18. 06. 2014 - spis predložený súdnej tajomníčke za účelom doručenia znaleckého posudku účastníkom konania.“

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 395/14 z 21. mája 2014 a sp. zn. Spr 504/14 z 20. júna 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júla 2014 okrem iného uviedol:

«Napriek tomu, že predsedníčka súdu poukazuje na medzery v znalostiach môjho právneho   zástupcu,   je   zrejmé,   že   jej   odpoveď   na   moju   sťažnosť   zo   dňa   18.   02.   2014 obsahovala   dve   nesprávnosti.   Tieto   mali   byť   spôsobené   chybou   vo   vyjadrení   zákonnej sudkyne a nedopatrením predsedníčky súdu. Na strane 2 vyjadrenia predsedníčky súdu Spr. 395/14 zo dňa 21. mája 2014 však zase uvádza, že predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2014 a nie 31. 01. 2014 a teda opakuje „chybné“ vyjadrenie zákonnej sudkyne a to aj pre účely rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo všetkých konaniach, kde vystupoval môj právny zástupca v takomto postavení, dochádzalo   v   prípadoch,   kedy   rozhodnutie   vo   veci   samej   neobsahovalo   vyčíslenie   trov konania, k aplikácii ustanovenia § 151 ods. 3 OSP. A to aj v prípadoch, kedy bola ich zložitosť sporná, resp. išlo aj o jednoduché prípady. Tým, že Okresný súd Martin v konaní vedenom   pod   sp.   zn.:   8   C/145/2009   toto   ustanovenie   neaplikoval,   podaný   opravný prostriedok proti rozhodnutiu vo veci samej bol odoslaný na odvolací súd až po viac ako troch mesiacoch. Ja som však všetky svoje povinnosti odvolateľa splnil vždy obratom.»

Podľa   názoru   právneho   zástupcu   sťažovateľa „vyjadrenie   predsedníčky   súdu nedokáže   odôvodniť   tvrdenú   neexistenciu   prieťahov   v   konaní.   Je   to   len   neodôvodnený názor, nič viac. S celkového zvoleného štýlu vyjadrenia vyplýva, že nejde o nič iné len o snahu preniesť zodpovednosť za rýchle a efektívne konanie a rozhodovanie na niekoho iného, ktorý však túto zodpovednosť niesť nemôže. Do dnešného dňa nebolo rozhodnuté a ani nebol určený termín pojednávania.“.

Právny zástupca sťažovateľa zároveň oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   v konaní pred ústavným súdom   v prvom   rade domáha vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide   o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu, ktorým sa navrhovateľ proti sťažovateľovi   domáha   zaplatenia   peňažného   plnenia   s   príslušenstvom   z   titulu   zmluvy o dielo. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 145/2009 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 145/2009 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   8   C   145/2009   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého konania postupoval okresný súd v zásade plynulo, t. j. nemožno mať výhrady voči jeho neodôvodnenej nečinnosti, avšak konanie ako celok je podľa názoru ústavného súdu   poznačené   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou,   a   to   jednak   vzhľadom na dôvody, pre ktoré boli rozsudky z 18. mája 2010 a 31. januára 2012 krajským súdom zrušené [z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatia možnosti konať pred súdom, v prvom prípade z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a v druhom prípade z dôvodu, že súd prvého stupňa „nedostatočne zistil skutkový stav a z toho dôvodu vec nesprávne právne posúdil“] a vrátené na ďalšie konanie, ako aj neefektívny a nesústredený postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/2009 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj charakteru neefektívnej a nesústredenej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   2   500   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr.   Vladimírom   Kašubom.   Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov konania   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014