znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 317/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 181/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 151/2011 a jeho rozsudkom z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B. (splnomocnenie doručené ústavnému súdu 6. júla 2012), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   181/2009   a   jeho   rozsudkom z 26. februára 2011 (správne má byť 26. januára 2011, pozn.), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 151/2011 a jeho rozsudkom z 13. marca 2012.

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho   nesúhlas   s   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   označených   konaniach a s rozsudkami vydanými v týchto konaniach, ktorými nevyhoveli jeho „Návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 25. 01. 2005“ uzavretej medzi ním (sťažovateľom) a odporcom v 1. rade (D. H.) a odporcom v 2. rade (obchodnou spoločnosťou D., a. s.).

Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 181/09-153 z 26. januára 2011 návrh sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade trovy konania; odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   151/2011-192   z   13.   marca   2012   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade   náhradu   trov   odvolacieho   konania;   odporcovi   v   1.   rade   náhradu   trov   odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „1. Od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005 som sa spolu s rodinou nachádzal v azylovom konaní vo Švajčiarsku a v mojej neprítomnosti a bez mojej vedomosti boli prevedené moje vlastnícke práva k rodinnému domu v Bratislave na základe absolútne neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené v zmysle zákona žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva. Pri mojom domáhaní sa o nápravu porušených práv, súdy vo svojich rozhodnutiach obchádzali ústavný článok 154c ods. 1 a ignorujú moju požiadavku prednostnej aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), nakoľko mi zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv, než vnútroštátny zákon 527/2002, a nakoľko tento bol pred jeho novelizáciou v rozpore s Dohovorom.

2. Po navrátení z azylového konania zo Švajčiarska sme sa celá rodina po vystúpení z lietadla 13. 10. 2005 prepadli do bezdomovstva a rodičia spávali na ulici a v opustených domoch, zatiaľ čo deti boli proti ich vôli odlúčené od rodičov, aby prežili. Bojovali sme o prežitie,   štát   nám   neposkytol   ani   nezamestnaneckú   podporu   ani   primeranú   sociálnu pomoc ani náhradné ubytovanie, a tak nám bezprostredne v zimných mesiacoch hrozila smrť   podchladením.   Nemôžeme   sa   domôcť   spravodlivosti,   nakoľko   súdy   robia   prieťahy v konaní a rozhodujú nespravodlivo....

3. Dňa 10. 07. 2009 som podal Návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o   vykonaní   dražby   zo dňa 25.   01.   2005 uzavretej   medzi   D.   H.   a D.,   a.   s.   Naliehavým právnym dôvodom vyslovenia neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o vykonaní dražby je právo navrhovateľa na   účinný   prostriedok   nápravy porušeného práva   na majetok pred národným   orgánom,   vzhľadom   k   tomu,   že   bez   právneho   dôvodu   sa   dňa   11.   03.   2005 uskutočnila dobrovoľná dražba mojich nehnuteľností, v mojej neprítomnosti a bez mojej vedomosti, čím bol uskutočnený nezákonný zásah do môjho majetku v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z   objektívnych   dôvodov   som   sa   v   čase   podania   návrhu   na   vykonanie   dražby, priebehu dražby a uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území SR (azylové konanie vo Švajčiarsku od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005)....

4. Vo svojom vyjadrení k vyjadreniu odporcu zo dňa 18. 02. 2010, ktorý namietal, že o určení neplatnosti dražby sa môže rozhodovať len v samostatnom konaní, som upozornil súd, že vzhľadom na moju neprítomnosť išlo o svojvoľné konanie a v zmysle judikatúry ESPĽP v Štrasburgu z tohto dôvodu je tu povinnosť súdu aplikovať prednosť Dohovoru pred domácim zákonom v zmysle čl. 154c Ústavy SR.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   princíp   prednosti dohovoru pred „domácim zákonom“ v zmysle čl. 154c ústavy nedodržali.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   tým,   že   okresný   súd   neakceptoval   jeho naliehavý   právny záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy   o   vykonaní   dražby   z   dôvodu,   že   na   jeho   strane neexistuje akákoľvek právna neistota, konštatujúc, že aj v prípade vyslovenia neplatnosti zmluvy o vykonaní dražby by toto nemalo za následok nadobudnutie vlastníckeho práva k vydraženej nehnuteľnosti sťažovateľom. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«... Mám za to, že súdy ignorovali čl. 154c ods. 1 Ústavy SR: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach o základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“

... Mám za to, že v mojom prípade nie je možné aplikovať zákon 527/2002 po jeho novelizácii. Dôvodová správa k novelizácii zákona č. 527/2002 o dobrovoľných dražbách jasne zdôvodňuje rozpor zákona 527/2002 platného v čase vykonania dražby (11. 3. 2005) s Dohovorom v časti doručenia písomností, nakoľko nezaručoval ochranu pred svojvôľou v zmysle   princípu   právnej   istoty   a   „spravodlivú   rovnováhu   medzi   požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti o ochranou práv jednotlivca“...

... Nespravodlivosť vidím v ignorovaní riešiť právnu prekážku neexistencie opatrenia na   nápravu   rešpektujúceho   princíp   rovnosti   zbraní   vzhľadom   na   uplynutie   prekluzívnej lehoty bez môjho vedomia, nakoľko o dražbe som sa dozvedel až po uplynutí tejto lehoty.... Domáhanie sa spravodlivosti trvá príliš dlho, bezdomovcami (ja a moja rodina) sme od 13. 10. 2005 a štát nemá východisko, nakoľko neexistuje hmotnoprávna norma, ktorá by umožnila ochranu vlastníckych práv v prípade precedensu a súdy odmietajú rešpektovať Dohovor o ochrane ľudských práv prostredníctvom čl. 154c ods. 1 Ústavy SR.»

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že «Nespochybniteľné   som   preukázal,   že   pred   výkonom záložného   práva,   počas   tzv.   dobrovoľnej   dražby   a   počas   preklúzivnej   doby   som   sa nachádzal   v   azylovom   konaní   vo   Švajčiarsku,   teda   z   objektívnych   dôvodov   som   nebol prítomný.

Už prvostupňový súd mal dať prednosť Dohovoru - Protokolu č. 1 ochrana majetku: „Každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok“   pred domácim zákonom č. 527/2002, nakoľko zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a nakoľko domáci zákon platný v čase výkonu dražby sa ocitol v rozpore s Dohovorom. (Dôkazom bola jeho novelizácia)

Krajský súd absolútne prehliadol moje dôkazy a odkazy na absolútnu neplatnosť právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby pri prechode vlastníckeho práva a ignoroval, že ZDD (Zákon o dobrovoľných dražbách 527/2002) je v otázke doručovania nebol v súlade s Dohovorom, pričom som jasne uviedol, že v čase výkonu dobrovoľnej dražby 11. 3. 2005 bol ZDD v rozpore s Dohovorom, čoho priamym a nespochybniteľným dôkazom bola jeho následná   novelizácia   práve   v   otázkach   doručovania,   aby   sa   zabránilo   svojvoľným konaniam. Krajský súd mal prinajmenšom prerušiť konanie a požiadať v zmysle zákona Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti, či nedošlo k porušeniu mojich práv v čase konania dražby, teda pred novelizáciou ZDD.

Mám za to, že odvolací súd mal zmeniť výrok prvostupňového súdu a vrátiť vec na opätovné prerokovanie merita sporu a prejudicionálne riešiť dôkazy o neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby s poukazom na prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd vzhľadom na viazanosť súdov na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sa v mojom konkrétnom prípade nemôže brať do úvahy zmeškanie lehoty na preskúmanie zákonnosti dobrovoľnej dražby v samostatnom súdnom konaní v zmysle domáceho zákona 527/2002 o doborovoľných dražbách.

Príčinné   súvislosti   viedli   k tomu,   že   mne a mojej   rodine je   úmyselne   zabránené nakladať zo svojím majetkom, (zašantročený hnuteľný majetok), bol zmarený môj úmysel preúverovať rodinný dom a vyrovnať svoje dlhy prostredníctvom založenia svojho majetku - rodinného domu. Plynutím času sa kriminalizuje môj život,   nakoľko som bol vystavený neprimeranému bremenu znášať ďalšie pôžičky, ktoré neviem splatiť z dôvodov sociálnej núdze vyvolané zneužitím sudcovskej nezávislosti....

Keďže   došlo   k   dražbe   v neprítomnosti   a   bez   vedomosti   pôvodného   vlastníka,   čo podľa judikatúry ESĽP je svojvoľné konanie, sudca mal na túto okolnosť prihliadať. Sudca nemôže odmietnuť svoju viazanosť nálezom Ústavného súdu SR s odkazom na úpravu článku 144 ods. 1 ústavy, (Dohovor má prednosť pred domácim zákonom). Súd musí dať prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod   č.   209/1992   Zb.   podľa   Protokolu   č.   1   ochrana   majetku:   „Každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok“   pred   domácim   zákonom   č. 527/2002,   ak   zabezpečuje   väčší   rozsah   ústavných   práv   a   slobôd.   Poukazujem   ne nepremlčateľnosť vlastníckych práv.

Mám za to, že postupom súdov mi bola odňatá možnosť konať pred súdom o mojej veci - nezákonný prechod vlastníckych práv, toto právo mi zaručuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. Článok 6 - Právo na spravodlivé súdne konanie.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd v Bratislave I postupom vo veci vedenej pod sp.zn. 19C181/2009 a rozsudkom z 26. 2. 2011 sp. zn. 19C 181/2009-153 porušil právo J. M. pokojne užívať svoj majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod. sp. zn.: 8Co 151/2011-192 a rozsudkom z 13. marca 2012 porušil právo J. M. pokojne užívať svoj majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. 7 Co 127/09, porušené bolo (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 151/2011, pozn.).

5. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu SR pod. sp. zn.: 8 Co 151/2011-192 zo dňa 13. marca 2012 a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci konal tak, že dá prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom č. 527/2002 a prejedná neplatnosť neplatnosť právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne uplynula 11. 6. 2005.

6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť Okresný súd Bratislava I, pozn.) povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Krajský súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažností), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že „Príčinné súvislosti predchádzajúcich udalostí viedli k nenapraviteľným nevýhodám, strate bývania,   práva   na   dávku   v   nezamestnanosti   a   práva   na   účinnú   sociálnu   pomoc   pre štvorčlennú   rodinu.   Orgány   verejnej   moci   po   vyše   4   ročnom   azylovom   konaní vo Švajčiarsku odmietli sťažovateľovi priznať uvedené práva z dôvodov, že navrhovatelia sa za posledné 4 roky nezdržiavali na území Slovenskej republiky. Viď Nález Ústavného súdu IV ÚS 74/09-39. Rôznymi prieťahmi v konaní na kumulatívnom základe sa nevieme dovolať spravodlivosti....

Nezákonnosť v rozhodnutiach a postupe spôsobila mojej rodine neznesiteľné životné podmienky,   ktoré   sa   pritvrdili   do   neúnosnej   miery   ohrozenia   zdravia   a   života.   Preto, z dôvodov vymanenia sa z tohoto neznesiteľného stavu,   požadujem odškodnenie formou finančného   zadosťučinenia   v   takej   výške   ako   uvádzam   a   v   akej   výške   sa   odškodňuje vo vyspelých demokraciách pri tak rozsiahlom porušení práv na dôstojnosti celej rodiny. Životy   a   zdravie   majú   nevyčísliteľnú   hodnotu,   preto   si   myslím,   že   výška   finančného zadosťučinenia je vzhľadom na postavenie bezdomovcov primeraná.“.

Okrem toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v rámci predbežného rozhodnutia uskutočnil „abstraktnú   kontrolu   ústavnosti   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   platného   v   čase v dražby 11. marca 2005“ v označenom rozsahu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 181/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2011

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   namietanému   postupu   a   rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   181/2009   a   jeho   rozsudkom   z   26.   januára   2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 151/2011 a jeho rozsudkom z 13. marca 2012

2.1 Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval v prvom rade namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a označeným rozsudkom   vydaným v   tomto   konaní,   ku   ktorému   malo dôjsť   tým,   že   mu   bola odňatá možnosť konať pred súdom o jeho veci („nezákonný prechod vlastníckych práv“), pričom toto právo mu zaručuje dohovor. Tvrdí, že „Odvolací súd nesprávne posúdil vyššie uvedené skutočnosti a mám za to, že svojím rozhodnutím o zamietnutí môjho návrhu na dokazovanie mi   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   o   mojej   veci   a   porušil   moje   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   pred   národným   orgánom   ako   to   vyžaduje   článok   13   Dohovoru. Okresný a krajský súd nezákonne návrh odmietli, nakoľko mali uplatniť prednosť Dohovoru pred domácim zákonom.“.

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná.

Zákon   o   ústavnom   súde   ako   zákonnú   podmienku   ustanovuje   sťažovateľovi povinnosť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpať   všetky   účinné   právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby vec bola posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie patrí, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej moci posúdené a zákonom predvídaným spôsobom odstránené.

Podľa   § 236   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   považuje dovolanie   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   OSP za   účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil   právny   názor (II. ÚS 136/08), podľa ktorého „Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Práve preto jednotlivé dôvody   prípustnosti   dovolania   uvedené   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy.“.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ sťažovateľ výslovne uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mu mala   byť   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   zjavne   sa   dovoláva   existencie   takého porušenia procesných pravidiel, ktoré zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 237 písm. f) OSP.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   v   zmysle   stabilnej   súdnej   praxe   [pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27.   septembra   2001   sp.   zn.   5   Cdo   102/01]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04). V inej veci najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (sp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001) uviedol: „Podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv   priznaných   mu Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia   a   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov.“

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II.   ÚS   73/05, I. ÚS 243/2010).   Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   zaujal   názor   (podobne   napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   (§   53   ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi konania dostupných účinných právnych prostriedkov nápravy.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   v   prípade,   ak   by   sťažovateľ   podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez toho, aby túto okolnosť oznámil ústavnému súdu, je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (podobne napr. I. ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09,   IV.   ÚS   49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010, IV. ÚS 195/2010) pri súbežnom podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 236/2012).

Vo   vzťahu   k   úvahe,   aké   dôsledky   by   mohlo   mať   prípadné   posúdenie   dovolania najvyšším   súdom   ako   dovolania   neprípustného,   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní by bola sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní   by   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   už   iba   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Námietka sťažovateľa by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu mohla byť dôvodom podania dovolania ako účinného právneho prostriedku ochrany   jeho   práv,   vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému súdu. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ dovolanie podal. Ústavný súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   posúdil   ako   neprípustnú   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde a z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na rovnosť   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   sťažovateľ   okrem   všeobecného   tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnenosť tohto jeho tvrdenia (tie, ktoré uviedol v sťažnosti, sa vzťahujú na posúdenie namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd posúdil a vyhodnotil v bode 2.1 tejto časti uznesenia). Vzhľadom na to, že sťažovateľ   napriek   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   svoju   sťažnosť   v   tejto   časti náležite neodôvodnil tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (medzi ktoré patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častiach, v ktorých namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   odmietol,   a   nič   nenasvedčuje   tomu,   že   by   napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch   sťažovateľa   vrátane   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   k opätovnému   návrhu   sťažovateľa (napr. IV.   ÚS   298/2010,   IV.   ÚS   54/2013),   aby   ústavný   súd   v   rámci   „predbežného rozhodnutia“   rozhodol   o   súlade   ním   označených   ustanovení   zákona   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení zákona   č.   568/2007   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách   a   o   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   v   súlade   so   svojou   judikatúrou k návrhu sťažovateľa posúdiť ústavnosť označeného právneho predpisu uvádza:

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (I. ÚS 96/93, I. ÚS 106/93, II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava v čl. 131 ods. 1 zveruje do pôsobnosti pléna (III. ÚS 251/2010), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu,   a to   ani vtedy,   ak by to   v   okolnostiach   prípadu   mohlo byť v   prospech   ochrany základných   práv   a   slobôd   (porovnaj   IV.   ÚS   50/2010).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   môže   preskúmavať   súlad   zákonov   s   ústavou   a   kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami podľa čl. 125 ods. 1 ústavy len na návrh subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013