znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 317/09-

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 84/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2009 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri vybavovaní jej podnetu z 12. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 84/09.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   podnetom   z 12.   mája   2009 adresovaným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) domáhala podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 307/2008 z 3. marca 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 8 C 36/2008 z 23. septembra 2008.

V súdnom konaní sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4 milióny Sk. Okresný súd v Galante jej žalobu zamietol a Krajský súd v Trnave rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že označené   súdy   rozhodli   v rozpore   so   žalobným   návrhom,   keď   sťažovateľka   žiadala nemajetkovú ujmu za obdobie počas trvania pracovného pomeru od 1. februára 1999 do 17. júna 2003, a nie za obdobie od 1. februára 1999 dosiaľ. Namietala tiež, že označené súdy   nerešpektovali   právoplatné   rozsudky   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   č.   k. 5 C 131/03-76 z 2. augusta 2004 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/04 z 2. decembra 2004, ktoré rozhodli, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá.

Krajská   prokuratúra   podnet   sťažovateľky   odložila.   Sťažovateľka   považuje   za nesprávny záver krajskej prokuratúry, že jej pracovný pomer u žalovaného skončil 30. júna 2003, a uviedla: „Tento záver prokurátor prijal bez akéhokoľvek vykonania dokazovania. Zamestnávateľ pracovný pomer s navrhovateľkou skončil dňom 17. 6. 2003, teda dňom neplatného skončenia pracovného pomeru!!!

Tomuto   názoru   odporuje   i rozsudok   Okresného   súdu   vo   Zvolene,   ktorý   v spore o poškodenie navrhovateľkiných práv konaním jej právneho zástupcu rozhodol, že tento musel žalovať i neplatnosť právneho úkonu /výpovede/ z dôvodu, že následný právny úkon ruší úkon predchádzajúci.“  

Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí aj v tom, že Krajský súd v Trnave svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne neodôvodnil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1) Krajská prokuratúra v Trnave rozhodnutím KC-84/09-5 porušila základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2) Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trnave sa ruší a vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môžu byť aj orgány prokuratúry Slovenskej republiky.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta porušenie svojich práv postupom krajskej prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu tým, že krajská   prokuratúra   nedostatočne   preskúmala   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Galante a Krajského súdu v Trnave v intenciách jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, čím dospela k nesprávnemu záveru o nedôvodnosti jej podnetu. Sťažovateľka okrem iného namieta, že k porušeniu jej práv došlo aj tým, že rozsudok Krajského súdu v Trnave nie je odôvodnený   v súlade   s požiadavkami   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako jednej zo záruk spravodlivého súdneho konania. Ústavný súd k tomu uvádza, že predmetom tohto konania, ktorý je vymedzený petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   nebolo   preskúmanie   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave,   ale   spôsobu   vybavenia podnetu   sťažovateľky   z toho   hľadiska,   či   závery   krajskej   prokuratúry   pri   skúmaní podmienok   na   podania   mimoriadneho   dovolania   v rozsahu   sťažovateľkou   vytýkaných nedostatkov rozhodnutí všeobecných súdov nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení jej   právomoci,   a túto   časť   sťažnosti   považoval ústavný   súd   len za súčasť   argumentácie sťažovateľky.

Krajská   prokuratúra   v prípise   č.   k.   Kc   84/09-5   z 15.   júla   2009   k otázke   trvania pracovného pomeru sťažovateľky u žalovaného uviedla:

„Pokiaľ   ide   o Vaše   námietky   smerujúce   k záveru,   že   pracovný   pomer   medzi navrhovateľkou   a odporcom   nezanikol,   z čoho   odvodzujete   svoje   postavenie   a nároky v konaní o priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 4.000.000,- Sk, pretože tým, že odporca navrhovateľku do dnešného dňa nezamestnal a neumožnil jej výkon práce poškodil ju na zdraví, dôchodku a platbách odvodov do príslušných fondov, čím navrhovateľke znemožnil právo domáhať sa zdržania jeho zásahov voči nej, a teda zamedzil Vašej klientke možnosť žalovať   najmä   finančné   zadosťučinenie   za   trvania   pracovného   pomeru   uvádzam,   že v predmetnej veci je primárna skutočnosť, že k skončeniu toho istého pracovného pomeru medzi   navrhovateľkou   a odporcom   došlo   viacerými   jednostrannými   právnymi   úkonmi prejavmi vôle smerujúcimi k skončeniu pracovného pomeru bez ohľadu na vôľu druhého účastníka,   ktoré   boli   urobené   postupne.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   dňa   11.   03.   2003 odporca ako zamestnávateľ dal navrhovateľke výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Následne pred skončením pracovného pomeru z dôvodu danej výpovede v priebehu plynutia výpovednej doby odporca ako zamestnávateľ dňa 17. 06. 2003 skončil s navrhovateľkou v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite pracovný pomer   z dôvodu   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny,   pričom   tento   právny   úkon smerujúci   k skončeniu   pracovného   pomeru,   bol   na   základe   návrhu   navrhovateľky rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 5 C 131/03-76 zo dňa 02. 08. 2004, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 384/04 zo dňa 02. 12. 2004, určený za neplatný a zároveň bolo určené, že pracovný pomer trvá. Vzhľadom na skutočnosť,   že   navrhovateľka   v konaní   o neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003, v zmysle petitu žaloby sa nedomáhala aj neplatnosti výpovede zo dňa 11. 03. 2003, pričom jej právny zástupca v návrhu na začatie konania len podotkol, že už dňa 11. 03. 2003 zrušil /odporca/ pracovný pomer /s navrhovateľkou/ výpoveďou k 30. 06.   2003,   ktorej   neplatnosť   z hľadiska   splnenia   všetkých   hmotnoprávnych   podmienok stanovených zákonom na platnosť tohto prejavu vôle nenamietal, mám za to, že ak pracovný pomer   medzi   navrhovateľkou   a odporcom   neskončil   na   základe   neskoršieho   právneho úkonu,   smerujúceho   k skončeniu   pracovného   pomeru,   pretože   bol   právoplatným rozhodnutím súdu určený za neplatný právny úkon, stotožňujem sa s Vašim názorom, že pracovný   pomer   navrhovateľky   u odporcu   na   základe   neplatného   právneho   úkonu nezanikol,   z čoho   vyplýva,   že   pracovný   pomer   trvá,   avšak   iba   do   okamihu   platného skončenia   toho   istého   pracovného   pomeru,   na   základe   skoršieho   právneho   úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov zo dňa 11. 03. 2003, pokiaľ platnosť tohto skoršieho prejavu vôle nebola na základe príslušnej žaloby   súdom   zrušená,   pretože   skončenie   toho   istého   pracovného   pomeru   viacerými právnymi úkonmi /urobené súčasne či postupne/ Zákonník práce ani iné právne predpisy nevylučujú /nezakazujú/, pričom pri vzniku tejto situácie v zmysle konštantných záverov judikatúry sa jednotlivé právne úkony z hľadiska splnenia zákonom stanovených podmienok na platnosť tohto ktorého prejavu vôle posudzujú samostatne. Vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď   zo   dňa   11.   03.   2003   nebola   súdom   z hľadiska   skúmania   hmotnoprávnych podmienok   určená   za   neplatnú,   nakoľko   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Žiari   nad Hronom č. k. 5C/131/03 v spojení s odvolacím konaním pred Krajským súdom v Banskej Bystrici   č.   k.   12   Co   384/04,   sa   navrhovateľka   v zastúpení   advokátom   domáhala   iba neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003, stotožňujem sa s právnym   názorom   Okresného   súdu   v Galante   vyjadrenom   v odôvodnení   Vami napadnutého rozsudku potvrdeného Krajským súdom v Trnave, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom bol skončený výpoveďou ku dňu 30. 06. 2003. V nadväznosti na uvedené považujem Vaše námietky týkajúce sa otázky momentu skončenia pracovného pomeru   navrhovateľky   u odporcu,   z ktorého   odvodzujete   svoju   žalobu   o priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 4.000.000,- Sk za právne obsolétne, pričom v podrobnostiach Vás   odkazujem   na   náležité   a podrobné   odôvodnenie   Vami   napadnutého   rozsudku Okresného súdu v Galante, ktoré bolo v odvolacom konaní v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdené Krajským súdom v Trnave.“

Uvedený záver krajskej prokuratúry nie je v rozpore s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5 C 131/03-76 z 2. augusta 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/04 z 2. decembra 2004, ako to tvrdí sťažovateľka. Tieto rozsudky sťažovateľka predložila ústavnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 209/09 a vyplýva z nich, že v súdnom konaní bola na návrh sťažovateľky riešená len otázka neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17. júna 2003. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepodala   žalobu   o určenie   neplatnosti   výpovede z 11. marca 2003   potvrdzuje   (dokazuje)   aj   to,   že   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Zvolen   pod   sp.   zn.   12   C   50/06   sa   sťažovateľka   domáhala   proti   advokátovi,   ktorý   ju zastupoval   v konaní   o určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru, náhrady   škody   za   porušenie   povinnosti   žalovaného   tým,   že   napriek   splnomocneniu zo strany sťažovateľky žalovaný nepodal žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 11. marca 2003. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12 C 50/06-120 zo 14. septembra 2007, ktorým   bola   jej   žaloba   zamietnutá   a rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 17 Co 83/08-170   zo   16.   apríla   2008,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa,   sťažovateľka   predložila   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. III. ÚS 327/08.

V ďalšej časti prípisu sa krajská prokuratúra zaoberala sťažovateľkou namietaným nedostatočným   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu.   Jej   závery v tejto   časti   nie   sú v rozpore   s ďalej   citovanou   právnou   úpravou   odvolacieho   občianskoprávneho   konania. Krajská prokuratúra uviedla:  

„Pre   úplnosť   uvádzam,   že   pokiaľ   ide   o Vaše   námietky,   týkajúce   sa   postupu Krajského súdu v Trnave, ktorý o Vašom odvolaní rozhodol bez predvolania účastníkov konania a bez náležitého zdôvodnenia svojho rozhodnutia, takýto postup odvolacieho súdu považujem za zákonný, nakoľko v zmysle ust. § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. sa v odvolacom konaní môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania, pričom z obsahu uvedeného ustanovenia vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v prejednávanej   veci   neboli   splnené   podmienky   hypotézy odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia považujem postup odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal v zmysle ust.   § 214 ods.   2 O. s.   p.   bez nariadenia pojednávania za zákonný a zodpovedajúci požiadavke konania o odvolaní bez pojednávania, pričom s poukazom na úplné a presvedčivé   rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. podrobnejšie neodôvodňoval svoje rozhodnutie, nakoľko z obsahu cit. ust. vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení odvolacieho rozhodnutia obmedziť len ma konštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   uvedené považujem   Vaše   námietky   týkajúce   sa   postupu   Krajského   súdu   v Trnave   v odvolacom konaní za právne irelevantné.“  

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak generálny prokurátor na základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   a   túto   ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho   vybavení   dotknutú   osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I. ÚS 40/01,   II.   ÚS   168/03   a III. ÚS 133/06).

Ústavný   súd   preskúmaním   obsahu   podnetu   sťažovateľky   z 12.   mája   2009   a oznámenia krajskej prokuratúry o jeho vybavení z 15. júla 2009 dospel k záveru, že krajská prokuratúra   podnet   sťažovateľky   riadne   vybavila,   jej   závery   vo   vzťahu   k námietkam sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   a rozsudku   krajského súdu   sú   primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   Na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi postupom krajskej prokuratúry v konaní o podnete vedenom pod sp. zn. Kc 84/09 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je príčinná súvislosť. Čo sa týka namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   uvádza,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky   nespadajú   pod   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009