znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 317/07-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M, Ž., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Úradu   pre   normalizáciu,   metrológiu a skúšobníctvo   Slovenskej   republiky   č. 2686/110/2003-4   z   11. decembra 2003, rozhodnutím Úradu   pre   normalizáciu,   metrológiu   a skúšobníctvo   Slovenskej   republiky č. A1/2004/110/006739 z 12. júla 2004, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 69/2004 z 25. apríla 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoNS 52/2006 z 29. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. I. M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Úradu   pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky (ďalej len „správny orgán“) č.   2686/110/2003-4   z 11. decembra   2003,   rozhodnutím   správneho   orgánu č. A 1/2004/110/006739 z 12. júla 2004, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž 69/2004 z 25. apríla 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoNS 52/2006 z 29. januára 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že správny orgán oznámením z 11. novembra 2003   začal   proti   sťažovateľke   správne   konanie   vo   veci   porušenia   §   6   ods.   9   zákona č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o technických   požiadavkách   na   výrobky“).   Správne   konanie   bolo   začaté   z podnetu Slovenského ústavu technickej normalizácie.

Správny   orgán   rozhodnutím   č.   2686/110/2003-4   z 11.   decembra   2003   vydaným v tomto konaní ustálil porušenie § 6 ods. 9 zákona o technických požiadavkách na výrobky sťažovateľkou a uložil jej pokutu. Porušenie tohto zákonného ustanovenia ustálil správny orgán   na   skutkovom   základe,   že   sťažovateľka „rozmnožovala   a rozširovala   slovenské technické normy bez súhlasu určenej právnickej osoby“.

Predseda správneho orgánu v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“) a stanoviskom ním ustanovenej osobitnej komisie pre prípravu návrhov rozhodnutí predsedu o rozkladoch   podaných   v správnom   konaní   podľa   §   61   ods.   1   Správneho   poriadku rozhodnutím   č. A 1/2004/110/006739   z   12.   júla   2004   zamietol   rozklad   (odvolanie) sťažovateľky a rozhodnutie č. 2686/110/2003-4 z 11. decembra 2003 potvrdil.

Sťažovateľka   následne   podala   najvyššiemu   súdu   žalobu   z   25. augusta 2004 o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu z 11. decembra 2003 a rozhodnutia správneho orgánu o jej rozklade z 12. júla 2004 a navrhla najvyššiemu súdu tieto rozhodnutia zrušiť. Najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž   69/2004   z 25.   apríla   2006   žalobu sťažovateľky zamietol.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu z 25. apríla   2006   najvyšší   súd   už   ako   odvolací   súd   svojím   rozsudkom   sp. zn. 1 SžoNS 52/2006 rozsudok z 25. apríla 2006 potvrdil.

Podľa sťažovateľky správny orgán a následne najvyšší súd nerozhodovali vo veci na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu a ani nimi zistený skutkový stav nevyhodnotili správne, keď dospeli k záveru o porušení § 6 ods. 9 zákona o technických požiadavkách na výrobky sťažovateľkou a uložili jej pokutu.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o technických   požiadavkách   na   výrobky   tvorbu, schvaľovanie a vydávanie slovenských technických noriem podľa tohto zákona zabezpečuje úrad.

Podľa §   6   ods.   2   zákona   o technických   požiadavkách   na   výrobky na   tvorbu, schvaľovanie   a   vydávanie   slovenských   technických   noriem   môže   úrad   určiť   jedinú právnickú osobu (ďalej len „určená právnická osoba“). Rozhodnutie o určení právnickej osoby, ako aj rozhodnutie o zrušení určenia vyhlási uverejnením úrad vo forme oznámenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa § 6 ods. 9 zákona o technických požiadavkách na výrobky slovenské technické normy vydané na akomkoľvek nosiči sa môžu rozmnožovať a rozširovať iba so súhlasom určenej právnickej osoby.

Podľa § 6 ods. 10 zákona o technických požiadavkách na výrobky ak sú slovenské technické normy priamo citované v technických predpisoch, úrad po dohode s určenou právnickou osobou uverejní oprávnenie na ich rozmnožovanie vo vestníku.

Sťažovateľka poukázala na to, že v publikáciách, ktoré vydávala, nerozmnožovala a nerozširovala   slovenské   technické   normy,   a   preto   neporušila   §   6   ods.   9   zákona o technických   požiadavkách   na   výrobky.   Sťažovateľka   argumentovala   výkladom   pojmu „rozmnožovať“ a „rozširovať“,   ktorý   podľa   jej   názoru   konajúce   orgány   nevykladali v súlade s kodifikovaným slovenským jazykom a „záväznými kodifikačnými výkladovými slovníkmi“. Zároveň   uviedla: „ak   by   sa   obmedzenie   uvedené   v   §   6   ods.   9   zákona č. 264/1999   Z.   z.,   vzťahovalo   i na   rozmnožovanie   časti   slovenských   technických   noriem (opisovanie   časti   textu,   použitie   časti   textu   pre   slovný   doprovod   v inštruktážnych videofilmoch,   uvádzanie   presných   formulácii   zo   slovenských   technických   noriem v revíznych správach, v projektoch, použitie obrázkov z noriem s pod.), muselo by to byť terminologicky presne uvedené v tomto zákone. Takéto obmedzenie... by bolo ale v rozpore s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo by nedovoľovalo podnikať... v oblasti revízii elektrických zariadení (i revíziu iných technických zariadení), lebo revízny technik, pri zistení chyby, musí v revíznej správe presne formulovať čo bolo porušené (presne podľa príslušnej   technickej   normy),   nedovolilo   by podnikať   v oblasti   tvorby   a vydávania technických   publikácii   o bezpečnosti   elektrických   zariadení   určených   pre   výučbu   (tieto publikácie   nemôžu   byť   v rozpore   s normami...),   neumožňovalo   by   tvorbu   projektov technických zariadení...

Podľa názoru sťažovateľa, spoločnosť M. ako vydavateľ, neporušovala § 6 ods. 9 zákona č. 264/1999 Z. z... lebo žiadna z jej publikácii ani žiadna časť publikácii nie je označená ako slovenská technická norma a žiadna jej publikácia ani žiadna časť týchto publikácii   nie   je   rozmnoženinou   žiadnej   slovenskej   technickej   normy.   V publikáciách spoločnosti M. je vždy uvedené, že sa nejedná o kópiu žiadnej slovenskej technickej normy alebo je uvedené doporučenie, aby sa v praxi vždy postupovalo podľa slovenskej technickej normy   (a   je   uvedené   označenie   príslušnej   normy)   a vždy   je   uvedené,   že kapitola   je spracovaná podľa normy (a je uvedené podľa ktorej). Každý čitateľ takýchto publikácii spoločnosti M. hneď vie, že publikácia ani jej časti, nie sú slovenskou technickou normou.“

Sťažovateľka   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   vyslovila   názor,   že   označenými rozhodnutiami správneho orgánu a najvyššieho súdu „bol porušený čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky –   právo   podnikať“. V samotnom   návrhu   na rozhodnutie ústavného súdu sťažovateľka nenavrhovala vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ale navrhla zrušiť rozhodnutia správneho orgánu z 11. decembra 2003 a z 12. júla 2004 a rozsudky najvyššieho súdu z 25. apríla 2006 a z 29. januára 2007. Sťažovateľka v návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   zároveň   navrhla   uložiť   povinnosť   správnemu orgánu „nahradiť sťažovateľovi trovy konaní, pokutu, ktorú sťažovateľ zaplatil a finančnú stratu, ktorá sťažovateľovi vznikla na základe rozhodnutia tohto úradu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka vo svojom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu navrhla, aby ústavný súd zrušil ňou označené rozhodnutia správneho orgánu z 11. decembra 2003 a z 12. júla 2004 a rozsudky najvyššieho súdu z 25. apríla 2006 a z 29. januára 2007.

V návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sťažovateľka,   ako   už   bolo   uvedené, nenavrhla   vysloviť   porušenie   žiadneho   jej   základného   práva.   Sťažovateľka   len v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že ňou označenými rozhodnutiami, ktorých zrušenia sa   domáha,   bolo   porušené   jej   základné   právo   podnikať   podľa   čl.   35.   ods.   1   ústavy. Porušenie iného základného práva nie je uvedené ani v obsahu sťažnosti.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Napriek tomu, že sťažovateľka v petite sťažnosti neoznačila konkrétne práva, hoci ich   označiť   mala,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posúdil   sťažnosť vo vzťahu k porušeniu základného práva označeného v jej odôvodnení.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutie   správneho   orgánu z 11. decembra   2003   bolo   preskúmané   v konaní   o rozklade   vedúcim   ústredného   orgánu štátnej   správy   a jeho   rozhodnutím   z 12.   júla   2004   bolo   potvrdené.   Taktiež   z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 25.   apríla   2006   bol   preskúmaný v odvolacom   konaní   iným   senátom   najvyššieho   súdu,   ktorý   svojím   rozsudkom z 29. januára 2007 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého rozhodnutia   správneho   orgánu   z   11. decembra 2003   a   rozhodnutia   z   12. júla 2004, ako ani rozsudku   najvyššieho   súdu   z   25. apríla 2006,   pretože   tieto   boli   preskúmané v inštančnom postupe na základe sťažovateľkou využitých prostriedkov nápravy (rozklad proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   žaloba   o preskúmanie   rozhodnutia správneho orgánu a odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu).

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti rozhodnutiam správneho orgánu a rozsudku najvyššieho súdu z 25. apríla 2006 odmietol pre nedostatok právomoci.

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   je   z ústavného   hľadiska pre ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu z 29. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením dôkazov a s právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných   zákonných   ustanovení,   hodnotením   skutkového   stavu   a právnym   názorom vo veci sťažovateľky.

Sťažovateľka   však   napriek   uvedeným   dôvodom   namietala   len   porušenie   svojho základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy,   ktoré   je   hmotnoprávneho charakteru.   Vo   svojej   sťažnosti   nenamietala   porušenie   ústavnoprocesných   princípov súdneho konania zakotvených v čl. 46 až 48 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   sťažovateľky   a v dôsledku   tejto   viazanosti mu neprináleží   preskúmanie   možnosti   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   súdneho konania zakotvených v čl. 46 až 48 ústavy, keď ich porušenie sťažovateľka nenamietala.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 35 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Inak   povedané,   o prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich   porušením.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecných   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol   aj   v   časti   namietaného porušenia   základného   práva   na   podnikanie   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   SžoNS   52/2006   z 29.   januára   2007   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007