znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 316/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1626/2011, sp. zn. Rvp 1681/2011, sp. zn. Rvp 1682/2011,   sp. zn.   Rvp 1683/2011,   sp. zn.   Rvp 1689/2011   a   sp. zn.   Rvp 1690/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   6 CoE/113/2011-25   z 30. marca 2011, č. k. 16 CoE/81/2011-18   z 27. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/82/2011-19   z 27. apríla 2011, č. k. 16 CoE/73/2011-19   z 15. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/93/2011-23   z 27. apríla 2011 a č. k. 4 CoE/150/2011-42 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1626/2011, sp. zn.   Rvp 1681/2011,   sp. zn.   Rvp 1682/2011,   sp. zn.   Rvp 1683/2011,   sp. zn. Rvp 1689/2011 a sp. zn. Rvp 1690/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1626/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2011 a 7. júla   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1626/2011,   sp. zn.   Rvp 1681/2011,   sp. zn. Rvp 1682/2011, sp. zn.   Rvp 1683/2011, sp. zn.   Rvp 1689/2011 a sp. zn.   Rvp 1690/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   6 CoE/113/2011-25   z 30. marca 2011, č. k. 16 CoE/81/2011-18   z 27. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/82/2011-19   z 27. apríla 2011, č. k. 16 CoE/73/2011-19   z 15. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/93/2011-23   z 27. apríla 2011 a č. k. 4 CoE/150/2011-42   z   31. marca 2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v desiatich mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp   1626/2011),   šiestich   mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1681/2011), v dvanástich mesačných splátkach (veci vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1682/2011,   sp. zn.   Rvp   1689/2011   a sp. zn.   Rvp   1690/2011) a v ôsmich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   Rvp   1683/2011).   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   dostali   sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1626/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 25. októbra 2007   sa   rozhodcovský   nález stal   vykonateľným a 16. februára   2008 bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 61 Er/628/2009-14 z 12.   januára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka 31. januára   2011   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 6 CoE/113/2011-25 z 30. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1681/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 16. júla 2009   sa   rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným   a 5.   augusta   2009   bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 24. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 49 Er/1968/2009-10 z 13. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 9. februára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/81/2011-18 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1682/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníčku   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 28. mája 2009   sa   rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným   a 20.   júna   2009   bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia   udeleného   okresným   súdom   28.   júla   2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 49 Er/1475/2009-10 z 13. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 10. februára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/82/2011-19 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1683/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníčku   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 3. mája 2007   sa   rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným   a 20.   júna   2007   bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 10. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 49 Er/2572/2007-10 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 31. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/73/2011-19 z 15. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1689/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 26. júna 2008   sa   rozhodcovský   nález stal   vykonateľným   a 6.   septembra 2008   bol podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 3. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 49 Er/1829/2008-11 z 26. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 16. februára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/93/2011-23 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1690/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   v   súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa 8. novembra 2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 26. februára 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia   udeleného   okresným   súdom   24. apríla 2008   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 61 Er/663/2008-29 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 7. februára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   4 CoE/150/2011-42   z   31. marca 2011   tak,   že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   práva   sťažovateľ[ky] okresným   súdom   a   krajským   súdom v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom,   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver] poskyt[la]. Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.»

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje svoje výhrady   proti   uzneseniam krajského súdu   č. k. 6 CoE/113/2011-25 z 30. marca 2011,   č. k.   16 CoE/81/2011-18   z 27. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/82/2011-19 z 27. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/73/2011-19   z 15. apríla 2011,   č. k.   16 CoE/93/2011-23 z 27. apríla 2011   a č. k. 4 CoE/150/2011-42   z   31. marca 2011,   ktorými   podľa   jej   názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1626/2011,   sp. zn.   Rvp 1681/2011,   sp. zn.   Rvp 1682/2011,   sp. zn.   Rvp 1683/2011, sp. zn. Rvp 1689/2011 a sp. zn. Rvp 1690/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok. Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1626/2011Krajský súd uznesením č. k. 6 CoE/113/2011-25 z 30. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 61 Er/628/2008-14 z 12. januára 2011, ktorým tento exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní,   ktoré   ukladá   súdu   zastaviť   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní   nedostatky   podľa   odseku   1   písm. b/   alebo   c/   (ak   rozhodcovský   rozsudok   má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje   dobrým   mravom).   Zo   znenia   ustanovenia   § 45   ods. 2   zák.   č. 244/2002   Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon   rozhodcovského   rozsudku   zastaví   bez   ohľadu   na   štádium,   v   akom   sa   výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1   písm. c/   citovaného   zákona,   t. j.   či   rozhodcovský   rozsudok   nezaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pri   posudzovaní   exekučného   titulu   z   aspektov   ust.   § 45   ods. 1   písm. c/   zák. č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/T-S a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej   bol   priznaný   nárok   oprávnenému,   neobsahuje   takú   podmienku,   ktorá   má   nekalý charakter   a   je   preto   absolútne   neplatná.   Správne   pri   skúmaní   dospel   k   záveru,   že rozhodcovská   doložka   má   charakter   nekalej   podmienky,   keďže   spôsobuje   v   právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v   znení   účinnom   v   čase   uzatvorenia   zmluvy).   Rozhodcovskú   doložku   vo   Všeobecných obchodných   podmienok   správne   považoval   súd   prvého   stupňa   za   nekalú,   postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica   Rady   93/13/EHS   zo   dňa   05. 04. 1993   o   neprimeraných   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným   spôsobom.   Smernica   podľa   čl. 1   písm. q/   Prílohy   považuje   riešenie   sporov zo spotrebiteľských   zmlúv   v   rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané.   Zákaz neprimeranosti   je   tu   potrebné   chápať   tak,   že   podnikateľ   ako   druhá   zmluvná   strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že   pri   úverových   zmluvách   koná   spotrebiteľ   vlastne   pod   tlakom   finančnej   tiesne   a   tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj   príjmu,   v   konaní   nie   je   potrebné   nariaďovať   pojednávanie,   sú   vylúčené   opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Z uvedenej doložky nie je transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi účastníkmi,   nie   je   možné   z   tejto   doložky   zistiť   ani   to,   kde   sa   vlastne   „dohodnutý“ rozhodcovský súd nachádza.

Ak sa oprávnený domnieva, že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu   podľa   § 44   ods. 1   samotným   obsahom   úverovej   zmluvy,   teda   dojednanými podmienkami,   vrátane   rozhodcovskej   doložky,   odvolací   sud   akcentuje   osobitnú   právnu úpravu v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z., z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať   exekučným   titulom.   Ak   exekučný   titul   bol   vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť v súlade s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé   a   sankcionované   absolútnou   neplatnosťou,   v   dôsledku   čoho   samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho   platnosti,   resp.   nulity   takého   rozhodcovského   rozhodnutia   a nie   je   potrebné   jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1681/2011Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/81/2011-18 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   49 Er/1968/2009-10   z 13.   januára   2011,   ktorým   tento   exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP vysporiadavajúc sa s odvolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto:

«Správny   bol   záver   súdu   prvého   stupňa   o   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky z dôvodu,   že   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   medzi   oprávneným a povinným   v   neprospech   povinného.   V   tomto   smere   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že v každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý   z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/ citovaného zákona, teda   najmä   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.   Pred   zastavením   exekúcie   alebo   exekučného   konania   sa   potom   súd   zaoberá zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo vydané poverenie, exekučný súd nie je oprávnený ďalej skúmať exekučný titul, keďže ako je uvedené   vyššie   dôvody   pre   zastavenie   exekúcie   exekučný   súd   skúma   v   každej   fáze exekučného konania.

Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že zastaveniu exekúcie predchádzalo poverenie súdnemu exekútorovi, exekútor plnenie ešte nevymohol. Povinnosťou súdu je postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, pričom táto povinnosť trvá počas celého exekučného konania.

Odvolací súd dáva do pozorností, že pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú, a preto, na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219   ods. 1, 2   O. s. p.   ako   vecne   správne   potvrdil   a   v   podrobnostiach   odkazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.»

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1682/2011Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/82/2011-19 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   49 Er/1475/2009-10   z   13.   januára 2011, ktorým   tento   exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 16 CoE/81/2011.

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1683/2011Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/73/2011-19 z 15. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   49 Er/2572/2007-10   z 12.   januára   2011,   ktorým   tento   exekúciu zastavil,   ako   vecne   a právne   správne   v   súlade   s   § 219   ods. 1   a   2   OSP,   pričom   svoje potvrdzujúce   uznesenie   založil   na   rovnakých   dôvodoch   ako   v obdobných   exekučných veciach sťažovateľky ním vedených pod sp. zn. 16 CoE/81/2011 a sp. zn. 16 CoE/82/2011.

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1689/2011Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/93/2011-23 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   49 Er/1829/2008-11   z 26.   januára   2011,   ktorým   tento   exekúciu zastavil,   ako   vecne   a právne   správne   v   súlade   s   § 219   ods. 1   a   2   OSP,   pričom   svoje potvrdzujúce   uznesenie   založil   na   rovnakých   dôvodoch   ako   v obdobných   exekučných veciach sťažovateľky ním vedených pod sp. zn. 16 CoE/81/2011, sp. zn. 16 CoE/82/2011 a sp. zn. 16 CoE/73/2011.

II.2.6 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1690/2011Krajský súd uznesením č. k. 4 CoE/150/2011-42 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 61 Er/663/2008-29 z 12. januára 2011, ktorým tento exekúciu zastavil, ako   vecne   a právne   správne   v   súlade   s   § 219   ods. 2   OSP,   uvádzajúc   k   námietke sťažovateľky   k aplikácii   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993   v danej   veci,   že „smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho poriadku... podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS   z 05. 04. 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   bola implementovaná   do   slovenského   právneho   poriadku   dňom   01. 04. 2004   zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (do   ustanovenia   §§ 52   až   54   Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi,   kedy   uznal   exekučný   titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné   alebo   úplné   zastavenie   exekúcie   pre   nesúlad   exekučného   titulu   zo   zákonom. Takýto   postup   je   zákonný,   výslovne   upravený   v   § 45   ods. 1,   2   zák.   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu   zastaviť,   samotné   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   preto   nie   je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   formálnej a materiálnej   stránke.   Ak   bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto   požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,   musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ak   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011