znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 316/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., L., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. IV/1 Gn 165/10, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 165/10.

Sťažovateľka   uviedla,   že   17.   augusta   2009   podala   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) trestné oznámenie (ďalej len,,oznámenie“) na primátora mesta D. (ďalej len „primátor mesta“), na zamestnanca Mestského   úradu   v D.   (ďalej   len   „zamestnanec   mestského   úradu“)   a   na   ďalšie   osoby, pretože   sa   proti   nej   mali   dopustiť   trestných   činov, „...   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa   podľa   §   326   ods.   1,2,3   Tr.   Zák,   ohovárania   podľa   §373   ods.1   Tr.   Zák., poškodzovania cudzích práv podľa §375 ods.1 a 2 Tr. Zák., krivej výpovede podľa §346 ods. 1 Tr. Zák., ohovárania podľa §373 ods.1a, 2b, podvodu podľa §221 Tr. Zák, krivého obvinenia   podľa   §345   ods.1,2,3“. Taktiež   podala   sťažnosť   na   niekoľkých   policajtov a prokurátorov.

Dňa 15. októbra 2009 bolo predmetné oznámenie sťažovateľky doručené Okresnej prokuratúre Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) a 12. novembra 2009 postupom podľa § 198 ods. 1 Trestného poriadku odovzdané na vybavenie policajtovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Zvolen (ďalej len,,policajt“) ako „... podozrenie z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona“.

Žiadosťou z 20. novembra 2009 adresovanou okresnej prokuratúre sa sťažovateľka domáhala, aby jej oznámenie neprerokovával policajt zo Z., ale nezávislý vyšetrovateľ z iného regiónu, prípadne aby šetrenie vykonala priamo prokuratúra.

Vyšetrovateľ   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   ktorý   v   uvedenej   veci   konal, uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1089/OVK-ZV-2009 zo 7. januára 2010 podľa § 197 ods. 1 písm d) Trestného poriadku vec odmietol, pretože podľa jeho názoru nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. V uznesení okrem iného uviedol:

„Dňa 8. 12. 2009 som obdržal spisový materiál zaevidovaný tunajším ÚJKP OR PZ Zvolen prostredníctvom Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn.: 1Pn 785/09-3 týkajúci sa podozrenia   zo   spáchania   prečinu   krivá   výpoveď   a   krivá   prísaha   podľa   §   346   ods.   1 Trestného zákona, ktorú vec oznámila M. V. písomne priamo ÚŠP GP SR. Následne som preskúmal   oznámenie   M.   V.,   v   ktorom   sa   domáha   okrem   iného   aj   trestného   postihu primátora mesta D. Ing. j. Š. a zamestnanca mesta D. Mgr. P. L. nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde vo Zvolene sp. zn.: 16C 83/05 mali uviesť nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, čím mali uviesť súd do omylu, na základe čoho OS Zvolen dňa 18.3.2009 rozhodol o zamietnutí žaloby oznamovateľky. V ostatnej časti bolo trestné   oznámenie   oznamovateľky   vybavené   osobitným   prípisom,   nakoľko   sa   jednalo o totožné skutky oznamované tým istým oznamovateľom.

... Vyhodnotením oznámenia M. V. mám za to, že v tejto veci sa evidentne jedná o dlhodobo   pretrvávajúce   občiansko-právne   spory   medzi   oznamovateľkou   a Ing. J. Š.   a spol....   Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   zisteným   skutočnostiam,   vyhodnoteným   v jednotlivosti ako aj v súhrne, mám za to, že v tomto konkrétnom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty prečinu krivá výpoveď a krivá prísaha podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona a ani iného trestného činu uvedeného v tomto zákone, a nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol som tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Sťažnosť,   ktorú   sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   vyšetrovateľa   podala 21. januára 2010, bola uznesením okresnej prokuratúry č. k 1 Pn 785/09-12 z 27. januára 2010 zamietnutá ako nedôvodná podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Prokurátor okresnej   prokuratúry   v   uznesení   ako   neopodstatnené   hodnotil   aj   tvrdenie   sťažovateľky spočívajúce v nerozhodnutej námietke zaujatosti a uviedol:

„Vo vyšetrovacom spise sa nachádza uznesenie prvého zástupcu riaditeľa KR PZ Banská Bystrica č.p. KRP-1536/JKP-7009 zo dňa 30.11. 2009, ktorým postupom podľa § 23 ods. 1 Tr. poriadku rozhodol o neodňatí trestnej veci vedenej na základe oznámenia M. V. Okresnému riaditeľstvu PZ vo Zvolene.“

Sťažovateľka   sa   následne   10.   februára   2010   obrátila   na   generálnu   prokuratúru s návrhom na postup podľa § 363 ods.   1 Trestného poriadku, podľa ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, pričom porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Na podanie sťažovateľky reagovala Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. 1 Kn 48/10-6 z 22. februára 2010, v ktorom uviedla, že „... podanie sťažovateľky označené ako návrh na postup podľa § 363 Trestného poriadku posudzujúc   ho   podľa   jeho   obsahu,   je   podnetom   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu policajta a dozorujúceho prokurátora v zmysle § 31 ods.1 a nasl. Zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení“.

Krajská   prokuratúra   po   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu dospela   k záveru, že tak postup vyšetrovateľa, ako aj postup dozorujúceho prokurátora okresnej prokuratúry bol zákonný a správny. Zároveň sťažovateľke oznámila, že jej podnet považuje za nedôvodný, a upovedomila ju o jeho odložení bez ďalších opatrení.

Sťažovateľka   sa   podaním   z   5.   marca   2010   obrátila   na   generálnu prokuratúru domáhajúc   sa   poskytnutia   informácie   o   postupe   podľa   §   363   ods.   1 Trestného poriadku a výkladu tohto ustanovenia. Generálna prokuratúra sťažovateľke listom č.   k.   IV/1   Gn   165/10-6   z   15.   marca   2010   v   nadväznosti   na   podanie   z 5.   marca   2010 oznámila, že „... pokiaľ sa týmto podaním domáhate výkladu aplikácie ustanovenia § 363 Trestného poriadku, Vašej požiadavke zo strany prokuratúry nemožno vyhovieť.

S poukazom na ust. § 4 odsek 2 zákona č.153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov, prokurátor nedáva výkladové stanoviská k právnym predpisom iným orgánom ani iným, fyzickým osobám.“.

Sťažovateľka sa opakovaným podnetom z 29. marca 2010 opakovane obrátila na generálnu   prokuratúru,   v   ktorom   vyjadrila   svoju   nespokojnosť   s   rozhodnutím   orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jej oznámenia zo 17. augusta 2009.

Generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľky bez prijatia ďalších opatrení odložila.   Sťažovateľka   nesúhlasí   so   spôsobom   vybavenia   jej   opakovaného   podnetu generálnou prokuratúrou a ani s jej stanoviskom vo veci. Vo svojej sťažnosti uvádza:«Trestným oznámením na primátora D. Š. pre zneužitie právomoci verejného činiteľa a ďalších adresovaným Úradu špeciálnej prokuratúry GP dňa 17. augusta 2009 som sa domáhala ochrany touto formou, nakoľko môj priamy nadriadený J. Š. a zamestnanec MsÚ P.   L.   dosiahli   verejnou   kriminalizáciou   bezúhonnej   osoby   pred   poslancami   Mestského zastupiteľstva   moje   okamžité   odvolanie   z funkcie   riaditeľky   D.   a   následné   vyhodenie   z práce. Súčasťou môjho trestného oznámenia bola sťažnosť na policajtov a prokurátorov v B. kraji a žiadosť, aby sa vyšetrovanie môjho trestného oznámenia nekonalo v BBSK, ani ľuďmi,   ktorí   majú   príbuzenský   alebo   iný blízky vzťah   k   osobám,   ktoré   som v trestnom oznámení menovala.

ÚŠP GP postúpil moje trestné oznámenie na KP v Banskej Bystrici, tá ho odstúpila na OP vo Zvolene. Dňa 12.11.2009 ma námestník okresnej prokurátorky vyrozumel, že moje trestné   oznámenie „odovzdal na   vybavenie   policajtovi   OR   PZ,   ÚJKP   Zvolen   ako podozrenie z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona". Na moju žiadosť z 20.11.2009, „aby moje trestné oznámenie neprejednával policajt   zo   Zvolena,   ale   nezávislý   vyšetrovateľ   z   iného   regiónu,   prípadne,   aby   šetrenie vykonala   priamo   prokuratúra“,   námestník   okresnej   prokurátorky   vo   Zvolene   dodnes nereagoval.

Uznesením vyšetrovateľa PZ vo Zvolene ČVS: ORP-1089/OVK-ZV-2009 zo 7.1.2010 bolo moje trestné oznámenie podľa § 346 ods. 1 Tr. zákona odmietnuté. Moja sťažnosť podaná proti tomuto uzneseniu bola Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen z 27.1.2010 zamietnutá ako nedôvodná. Môj návrh na postup podľa § 363 Tr. poriadku, ktorý som proti tomuto uzneseniu prokurátora podala na Generálnu prokuratúru SR 10.2.2010, postúpila Generálna prokuratúra Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici. Krajská prokuratúra mi listom z 22.3.2010 oznámila, že môj podnet odložila ako nedôvodný. Preto som 29.3.2010 podala   na   Generálnu   prokuratúru   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   Krajskej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   s   tým,   aby   rozhodnutia,   ktoré   som   namietala,   boli   zrušené   a   bolo pokračované vo veci. Generálna prokuratúra SR „upovedomením o vybavení" z 21.5.2010 mi oznámila, že podnet odkladá bez prijatia ďalších opatrení.

S týmto   stanoviskom nesúhlasím a preto som nútená domáhať sa nápravy týmto návrhom, ktorý je podaný včas, nakoľko konečné rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR (upovedomenie o vybavení) mi bolo doručené 31.5.2010.

... Dodržiavanie ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa v takomto prípade vzťahuje na orgány činné v prípravnom konaní (polícia a, najmä, prokurátor).

V mojom prípade však tieto orgány štátnej moci nepostupovali tak, aby chránili moje základné ľudské práva, porušenie ktorých uvádzam.»

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáhala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„Generálna prokuratúra SR v konaní vedenom pod sp.zn. IV/1Gn 165/10 porušila základné právo M. V. na ochranu práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom súde“) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   ani   právne   názory   orgánov   verejnej   moci.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   právnych predpisov   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách. Posúdenie veci orgánom verejnej moci sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu orgánu verejnej moci by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý   sa   môže domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva   na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu   je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich základných práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že generálna prokuratúra v konaní o opakovanom podnete vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 165/10 porušila jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet sťažovateľky, v ktorom vyjadrila nespokojnosť s rozhodnutím a konaním orgánov činných v trestnom   konaní a orgánov prokuratúry primeraným a zákonným spôsobom   reagovať. Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra   splnila   tým,   že   v   liste   sp.   zn.   IV/1   Gn   165/10 z 21. mája 2010 označenom ako „... upovedomenie o vybavení...“ zaujala toto stanovisko k opakovanému podnetu sťažovateľky:

„Po podrobnom oboznámení sa s Vašimi podaniami, ako aj preskúmaní kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, som sa s postupom a rozhodnutím orgánov činných v tejto trestnej veci v celom rozsahu stotožnila. Vyšetrovateľ svoj postup skutkovo a právne   vyčerpávajúco   odôvodnil.   So   skutkovými   a   právnymi   závermi,   o   ktoré   svoje rozhodnutie   oprel,   zhodne   s   podriadenými   prokurátormi   súhlasím,   pretože   tieto jednoznačne vyplynuli z vykonaného dokazovania a sú v súlade so zákonom.

Vaše   námietky,   uvedené   v   opakovanom   podnete   nie   sú   nové.   Uvádzali   ste   ich v priebehu   vyšetrovania i   v pôvodnom podnete.   Krajská   prokuratúra   sa   nimi podrobne zaoberala,   vo   svojom   vybavení   na   ne   reagovala   a   v   konečnom   dôsledku   sa   s   nimi bezozbytku   vyrovnala.   Ak   napriek   tomu   uvedené   námietky   opakujete   a   nad   ich   rámec neuvádzate žiadne nové skutočnosti,   potom treba Vaše námietky označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako také ich označiť za nespôsobilé revidovať citované vybavenie.

Vo svojich podaniach uvádzate, že Mgr. P. L. a Ing. J. Š. sa dopustili trestného činu tým,   že   na   súde   Vás   označili   ako   páchateľku   trestných   činov   a   tým   Vás   úmyselne kriminalizujú   nepravdivými   údajmi,   ktoré   sami   vykonštruovali   v   úmysle   spoločensky, morálne, eticky a fyzicky Vás znemožniť. Keďže, podľa Vás, tam uvedené skutočnosti sa nezakladajú na pravde, dopustili sa tým protiprávneho konania.

Nad   rámec   dôvodov   uvádzaných   v   citovanom   vybavení   prokurátora   Krajskej prokuratúry   Banská   Bystrica   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   nie   je   úlohou   orgánov činných v trestnom konaní prešetrovať pomery a medziľudské vzťahy v meste D., rovnako ako   riešiť   prípadné   pracovnoprávne   spory   medzi   Vami   a   mestom   D.   Polícia   ani prokuratúra nemôže zasahovať prostriedkami trestného práva do riešenia osobných sporov, pokiaľ prípadné z nich plynúce konflikty neprekročia hranicu trestnoprávnej zodpovednosti svojou   intenzitou   a   následkami.   Na   druhej   strane   nemôžu   neprihliadať   na   skutočnosti preukázané listinnými dôkazmi. Dôkazy vyhodnocujú jednotlivo a v ich súhrne, tak ako im to ukladá zákon v ust. § 2 odsek 12 Trestného poriadku.

Na preverenie Vášho trestného oznámenia boli do spisu zadovážené takéto dôkazy, najmä   občiansko-právne rozhodnutia Okresného súdu Zvolen   i   Krajského súdu   Banská Bystrica,   z   ktorých   je   evidentné,   že   v   tomto   štádiu   občianskeho   konania,   v   ktorom   ste žalobca,   neboli zatiaľ vykonané také   objektívne dôkazy,   ktoré   by   odôvodňovali   vo   veci vykonať právny záver, že svedkovia Ing. Š. a Mgr. L. o Vašej osobe vypovedali nepravdu alebo cielene úmyselne zamlčali podstatné okolnosti.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   v   takomto   štádiu   občiansko-súdneho   konania nemôžu tento súd suplovať a za neho vykonávať dôkazy, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili pravdivosť výpovedí uvedených svedkov. V rámci občiansko-súdneho konania na ochranu osobnosti   bude   Vašou   povinnosťou   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   znamená,   že   budete navrhovať všetky dôkazy, ktorými je možné v procese dokazovania zistiť stav veci. Tieto dôkazy súd následne vyhodnotí z hľadiska ich hodnovernosti, pričom obzvlášť citlivo musí skúmať ich pravosť a celistvosť.

Napokon   dodávam,   že   v   rámci   civilného   konania   má   každá   zo   strán   právo prezentovať   svoje   názory   na   pomery   protistrany   a   navrhovať   vypočutie   svedkov,   ktoré dôkazy sú overiteľné ďalšími druhmi dôkazov (listinné dôkazy, výpovede iných svedkov). Svedecká hodnota týchto názorov, hoci poskytujúca istú orientáciu v prejednávanej veci, nie je absolútna a nemôže mať jediný vplyv na meritórne rozhodnutie súdu.

Úmyselné   zavinenie   ako   jeden   z   predpokladov   trestného   činu   krivej   výpovede   je potrebné   obzvlášť   starostlivo   posudzovať   najmä   v   situácii,   keď   sa   svedkovia   vyjadrujú v rámci   prebiehajúceho   občianskoprávneho   sporu   navyše   v   subjektívnom   presvedčení o pravdivosti   svojich   tvrdení,   ktorými   protiargumentovali   vo   vzťahu   ku   skutočnostiam predloženým súdu druhou stranou sporu. Na vyjadrenie argumentov ku protinávrhu druhej strany majú ako účastníci konania zákonné právo, ktoré im nemôže byť odňaté.

S poukazom na vyššie konštatované Váš opakovaný podnet odkladám bez prijatia ďalších opatrení.

Pretože Generálnou prokuratúrou SR boli týmto vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že Vaše prípadné ďalšie podnety budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).“

Ústavný súd po posúdení obsahu upovedomenia o vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   sťažovateľke   na   základe   jej   opakovaného   podnetu z 29. marca   2010   generálna   prokuratúra   podrobne   vysvetlila   postup   orgánov   činných v trestnom konaní a orgánov prokuratúry v súvislosti s vybavením jej trestného oznámenia. Rovnako   podrobne   jej   bolo   vysvetlené   z   akých   dôvodov   nemohlo   u   sťažovateľkou označených   osôb   dôjsť   k   naplneniu   všetkých   zákonných   znakov   skutkovej   podstaty trestného   činu   krivej   výpovede   a   krivej   prísahy,   ktorého   sa   mali   tieto   osoby   podľa sťažovateľky dopustiť.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a listín vzťahujúcich sa na konanie generálnej prokuratúry vedené pod sp. zn. IV/1 Gn 165/10 nezistil žiadne skutočnosti,   na základe ktorých by bolo možné vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného podnetu sťažovateľky   generálnemu   prokurátorovi   alebo   označiť   napadnuté   konanie   za neodôvodnené alebo arbitrárne.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani taká príčinná súvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a konaním generálnej   prokuratúry,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o   porušení   sťažovateľkou označeného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti   navyše pripomína, že sťažovateľka mala právo na riadne   vybavenie   opakovaného   podnetu   generálnou   prokuratúrou   podľa   príslušných ustanovení   zákona   o   prokuratúre,   pričom   za   porušenie   základného   práva   nemožno považovať odloženie podnetu ako nedôvodného (II. ÚS 277/07). V súvislosti s podaním trestného oznámenia ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   proti   označenej   osobe   na   základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010