znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 316/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   a.   s.,   M.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., M., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že Poštová banka, a. s., hlavná pobočka Košice (ďalej len „oprávnený“), návrhom zo 17. mája 1999 doručeným súdnej exekútorke JUDr. R. Ď., K. (ďalej len „exekútorka“), 18. mája 1999 požiadala o vykonanie exekúcie proti sťažovateľke ako povinnému v 1. rade a spoločnosti S. a. s., M., ako povinnému v 2. rade na základe notárskej   zápisnice   č.   N   352/98,   Nz   356/98   z 3.   septembra   1998   na   účel   uspokojenia pohľadávky vo výške istiny 111 547,93 USD, riadnych a sankčných úrokov do 13. mája 1999 v sume 2 450,09 USD a úrokov z omeškania vo výške 16 % do zaplatenia dlhu.  

Exekútorka prípisom z 18. mája 1999 požiadala okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd jej udelil poverenie na vykonanie exekúcie 21. mája 1999 a súdna exekútorka v ten istý deň vydala upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 569/09, ktoré sťažovateľka prevzala 27. mája 1999.

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   28.   mája   1999   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu dve samostatné podania, a to námietky proti trovám exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie. V obidvoch podaniach namietala, že exekučný titul sa stal po začatí exekučného konania neúčinným, pretože 20. mája 1999 predložila oprávnenému žiadosť o rozloženie splátok úveru a v zmysle tejto žiadosti úver aj spláca. Sťažovateľka uhradila 4.   júna   1999   celú   vymáhanú   pohľadávku,   čo   oprávnený   oznámil   exekútorke   podaním zo 16. júna 1999 doručeným 22. júna 1999.

Prípisom z 29. júna 1999 exekútorka zaslala okresnému súdu námietky sťažovateľky proti trovám exekúcie a vyjadrenie oprávneného k námietkam, nezaslala však oznámenie oprávneného   o uhradení   vymáhanej   pohľadávky.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 11 Er 1670/98-33   (správne   má   byť   č.   k.   11   Er   1670/99-33)   z 21.   júla   1999   námietky sťažovateľky zamietol. Podľa poučenia v tomto uznesení je sťažovateľka presvedčená, že okresný súd rozhodol len o námietkach voči trovám exekúcie, o ktorých proti rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné, nie aj o návrhu na zastavenie exekúcie, proti ktorému by podľa jej názoru bol prípustný opravný prostriedok.

Exekútorka vydala 28. júla 1999 príkaz na úhradu trov exekúcie, ktoré pozostávali z jej   odmeny   v   sume   1   milión   Sk   a náhrady   hotových   výdavkov   v sume   3   225   Sk. Sťažovateľka   nesúhlasila   s vyúčtovaním   trov   exekúcie   a podaním   z 9.   augusta   1999 upozornila exekútorku na protiprávnosť jej postupu. Napriek tomu bola z účtu sťažovateľky 10. augusta 1999 odpísaná uvedená suma.

Podaním   zo   17.   marca   2000   exekútorka   vrátila   okresnému   súdu   poverenie   na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva   a trov   exekúcie   [§   60   písm.   e)   Exekučného   poriadku   v znení   účinnom v relevantnom   čase]   18.   októbra   1999.   Sťažovateľka   nemala   vedomosť   o tomto   úkone exekútorky   a 10.   júna   2000   doplnila   svoj   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania z 28. mája 1999, v ktorom žiadala, aby okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm.   a),   b)   a f)   Exekučného   poriadku   [a)rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom,   sa nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným; f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané].

Pretože okresný súd nereagoval na podania sťažovateľky, podaním z 1. júla 2008 žiadala o odstránenie prieťahov v konaní a o vydanie rozhodnutia o jej procesnom návrhu. Okresný   súd   prípisom   z 22.   júla   2008   oznámil   sťažovateľke,   že   o jej   návrhu   nebude rozhodovať, pretože exekútorka 21. marca 2000 vrátila poverenie na vykonanie exekúcie a konanie sa skončilo podľa § 60 písm. e) Exekučného poriadku. Sťažovateľka opäť podala sťažnosť   na   prieťahy   podaním   z 12.   augusta   2008,   na   ktorú   predseda   okresného   súdu odpovedal prípisom z 19. augusta 2008, v ktorom konštatoval, že v uznesení z 21. júla 1999 sa okresný súd vysporiadal aj s návrhom na zastavenie exekúcie, a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Sťažovateľka požiadala o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti predsedu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). V odpovedi z 2. októbra 2008 sa konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bola predsedom okresného súdu vybavená správne a v súčasnosti   už   nie   je   možné   rozhodovať   o návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   pretože exekučné konanie bolo skončené vrátením poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ nerozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie z 28. mája 1999, porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svojou nečinnosťou okresný súd spôsobil, že napriek neoprávnene   začatej   exekúcii   a uhradeniu   celej   pohľadávky   pred   29.   júnom   1999   (keď exekútorka   zaslala   námietky   okresnému   súdu)   exekútorka   zablokovala   všetky   účty sťažovateľky,   čím   ochromila   jej   obchodné   aktivity   v čase,   keď   mala   financovať   svoju rozhodujúcu   podnikateľskú   aktivitu   (nákup   sladovníckeho   jačmeňa),   a exekučným príkazom zinkasovala trovy exekúcie v sume, ktorá bola v rozpore s právnymi predpismi. Sťažovateľka tiež zdôraznila, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu nemohla uplatniť svoje procesné právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie, a tým   sa   brániť   proti   protiprávnemu   postupu   oprávneného   a exekútorky   v exekučnom konaní.  

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne sa domáha, aby ústavný súd prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné zadosťučinenie 16 600 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou okresného súdu, ktorá má spočívať v tom, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie z 28. mája 1999.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje   (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Postup   okresného   súdu   v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv sťažovateľky   zaručených   ústavou   a dohovorom   podľa   názoru   ústavného   súdu   treba považovať za „iný zásah“; pri inom zásahu sa lehota na podanie sťažnosti počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o inom zásahu dozvedieť.

K zbytočným   prieťahom   v   postupe   všeobecného   súdu   môže   dochádzať   len v neskončenom súdnom konaní. V danej veci sa sťažovateľka musela dozvedieť o tom, že exekučné konanie je skončené a okresný súd nebude o jej návrhu na zastavenie exekúcie z 28.   mája   1999   rozhodovať,   najneskôr   doručením   upovedomenia   krajského   súdu o vybavení   jej   žiadosti   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   na   prieťahy,   ktorú   podala predsedovi   okresného súdu.   Krajský súd vybavil žiadosť   sťažovateľky   prípisom   sp.   zn. Spr 176/08 z 2. októbra 2008, ktorý bol sťažovateľke doručený 9. októbra 2008. Najneskôr od   tohto   okamihu   jej   začala   plynúť   dvojmesačná   zákonná   lehota   na   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ústavy   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 2. júla 2009, ktorú doručila 9. júla 2009, teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na podanie sťažnosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná oneskorene, ústavný súd ju na predbežnom prerkovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009