znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 316/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   1 T 465/00 z 23. februára 2006,   ako aj uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   3   To   105/06 zo 7. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2007 doručená sťažnosť P. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B.,   v ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 465/00 z 23. februára 2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 105/06 zo 7. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 465/00 z 23. februára 2006 (spolu s ďalšími obžalovanými) uznaný za vinného zo   spáchania   pokračujúceho   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 4   písm.   b) Trestného   zákona   účinného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona za skutky vymedzené v bode I, II a V tohto rozsudku, ako aj formou spolupáchateľstva v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 Trestného zákona za skutok vymedzený v bode IV tohto rozsudku. Sťažovateľ bol odsúdený podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu okresný súd výkon trestu odňatia slobody   podmienečne   odložil   a zároveň   mu   podľa   §   59   ods.   1   Trestného   zákona   určil skušobnú dobu v trvaní piatich rokov.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   23. februára 2006   odvolanie, v prílohe ktorého predložil aj stanovisko z 18. júla 2006 vypracované v predmetnej veci znalkyňou   z   odboru   ekonomiky – managmentu,   odvetvia   daňovníctva   Ing.   D.   K.   Podľa názoru   sťažovateľa   z tohto   stanoviska „jednoznačne   vyplývajú   nesprávne   závery prvostupňového   súdu,   pochybenia   správcov   dane.   Jej   záver (záver znalkyne,   pozn.) prinajmenšom presvedčivo vyjadruje potrebu znaleckého dokazovania vo veci.

... z uvedeného   stanoviska   znalca   zjavne   vyplýva,   že   existuje   rozpor   v skutkoch obžaloby,   ktoré   boli   prevzaté   súdom   do   rozsudku.   Súd   sa   nevysporiadal   s námietkami obhajoby, ako pri legislatívnej koncepcii DPH mohol DÚ Trenčín vyplatiť platiteľovi DPH P.   za   zdaniteľné   plnenie   vykonané   4.   12.   1996   zúčtované   pokladničným   príjmovým dokladom z 5. 12. 1996 na základe daňového priznania z 24. 7. 1996 vyplatiť nadmerný odpočet DPH dňa 13. 8. 1996, teda skôr než bolo vykonané zdaniteľné plnenie a než bolo podané daňové priznanie k DPH. Z uvedeného vyplýva, že niektoré skutky sa nemohli stať tak,   ako   boli   formulované   v obžalobe   a v odsudzujúcej   časti   prvostupňového   rozsudku a že ani údajná škoda nemohla byť v takom rozsahu, ako o nej súdy rozhodli, a to na ťarchu sťažovateľa a spoluobvinených osôb“.

Napriek   návrhu   sťažovateľa,   resp.   jeho   obhajcu,   aby   tento   dôkaz   (stanovisko znalkyne z 18. júla 2006) bol na verejnom zasadaní o jeho odvolaní vykonaný, krajský súd o tomto návrhu nerozhodol a uznesením sp. zn. 3 To 105/06 zo 7. marca 2007 podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) jeho odvolanie zamietol. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie najmä tým, že „u obžalovaného P. nadobudol prvostupňový rozsudok právnu moc a teda že je možné oprieť závery v celej veci o jeho tvrdenia, spochybňované ostatnými“.

Podľa   sťažovateľa   boli   rozsudkom   okresného   súdu   z   23. februára 2006, ako aj uznesením krajského súdu zo 7. marca 2007 v jeho neprospech porušené ustanovenia § 2 ods. 5 a 6, § 258 ods. 1 písm. b), § 263 ods. 6 Trestného poriadku, § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona.

K porušeniu uvedených ustanovení Trestného poriadku došlo podľa sťažovateľa tým, že „nebol   akceptovaný   návrh   obhajoby   a nebol   vykonaný   dôkaz   –   stanovisko   znalca z odboru   ekonomika   –   management,   odvetvie   daňovníctvo   Ing.   D.   K.   z 18.   7.   2006, z ktorého   vyplýva   nesprávnosť   ustálenia   výšky   škody   a nesúlad   obžaloby   (napokon   aj rozhodnutí súdov) a zákona o DPH“.

Podľa sťažovateľa obidva súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konali aj v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „doba takmer 11 rokov nie je primeranou na prejednanie a rozhodnutie vo veci“, ktorá podľa neho „nebola zložitá a nič nebránilo orgánom činným v trestnom konaní ju vyšetriť a prejednať“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením 3 To 105/2006 zo dňa 7. 3. 2007 v trestnej veci sťažovateľa   P.   S.   nar...,   bytom   S.,   porušil   jeho   práva   uvedené   v čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Okresný súd Trenčín rozsudkom 1 T 465/2000 zo dňa 23. 2. 2006 v trestnej veci sťažovateľa   P.   S.   nar...,   bytom   S.,   porušil   jeho   práva   uvedené   v čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 38 ods. 2   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu z 23. februára 2006 a uznesením krajského súdu zo 7. marca 2007.

II.A   K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   z   23. februára 2006   a   uznesením krajského súdu zo 7. marca 2007

Sťažovateľ   mal   po   prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Ústavný súd sa v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným v čl. 127 ústavy zaoberal iba právoplatným rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že porušenie svojich v sťažnosti označených práv vidí v tom, že krajský súd sa podľa neho nezaoberal stanoviskom znalkyne z 18. júla 2006, ktoré mu predložil v rámci odvolacieho konania, resp. nevykonal tento ním navrhovaný dôkaz v rámci konania krajského súdu, čím de facto v predmetnej veci vydal podľa neho nesprávne rozhodnutie.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 To 105/2006 zo 7. marca 2007, ktorým podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa, ako aj odvolania ďalších dvoch jeho spoluobžalovaných, uviedol:

„Okresný   súd   na   hlavných   pojednávaniach   vykonal   všetky   potrebné   a   dostupné dôkazy   za   účelom   zistenia   skutkového   stavu   veci   a   objasnenia   všetkých   skutočností potrebných pre rozhodnutie. Na ich podklade a po ich vyhodnotení v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. správne zistil, že obžalovaní P. S., D. H. a J. K. spáchali žalované skutky spôsobom uvedeným   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku.   V odôvodnení   rozsudku   v   súlade s ustanovením § 125 Tr. por. podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia (ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli zistené žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by   spochybňovali   hodnovernú   a   jednoznačne   usvedčujúcu výpoveď spoluobžalovaného a toho času už právoplatne odsúdeného M. P., preukazujúcu predovšetkým skutočnosti súvisiace s nakupovaním a predávaním neexistujúceho tovaru, keď naviac táto je v súlade aj s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi a to predovšetkým svedeckými výpoveďami zamestnancov Daňových úradov, ktorí u predmetných daňových subjektov vykonávali daňové kontroly), existenciu ktorých skutočností pokladal vzhľadom na   výsledky   dokazovania   za   vylúčenú,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení vykonaných dôkazov pri posudzovaní konania obžalovaných v otázke viny i ako sa vyrovnal s   ich   obhajobou.   So zreteľom   na   to,   že   dôkazy,   na   ktoré   poukázal   v   odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa.   Vychádzajúc   potom   z takto   správne   zisteného   skutkového   stavu,   okresný   súd nepochybil   ani   pri   právnom   posúdení   všetkých   piatich   skutkov   (ohľadne   odvolacích námietok obžalovaných vo vzťahu k údajnému porušeniu ustanovenia § 225 ods. 2 Tr. por. krajský súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Trestného poriadku sleduje možnosť zabezpečiť obhajobu obžalovaných, pokiaľ do úvahy prichádza prísnejšie posúdenie skutku, pričom však za prísnejšie sa považuje také ustanovenie, ktoré obsahuje buď vyššiu hornú hranicu   trestu   odňatia   slobody,   resp.   pri   rovnakých   horných   hraniciach   trestu   odňatia slobody   ustanovenie   s   vyššou   hornou   hranicou   sadzby,   alebo   pri   rovnakých   sadzbách trestov   odňatia   slobody   ustanovenie   neobsahujúce   možnosť   uloženia   iného   trestu   ako samostatného   namiesto   trestu   odňatia   slobody   a   nie   iba   vyššie   číselné   označenie príslušného odseku, preto v danom prípade nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 225 ods. 2 Tr. por. tak, ako na to nedôvodné poukazovali obžalovaní vo svojich odvolaniach), svoje závery dostatočne odôvodnil v napadnutom rozsudku a plne sa s nimi stotožňuje aj odvolací súd   a   aj   v   tomto   smere   len   poukazuje   na   vecne   správne   odôvodnenie   napadnutého rozsudku.“

Z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   z   23. februára 2006   vyplýva,   že   svoje závery   o spáchaní   skutku,   resp.   o skutočnosti,   či   došlo   k podvodnému   konaniu,   založil na výpovedi spoluobžalovaného sťažovateľa, ktorá bola podľa neho v súlade s výpoveďami svedkov   vypočutých   v predmetnom   konaní   (zamestnancov   daňových   úradov),   poukázal v nich   taktiež   na   konkrétne   rozpory   vo   výpovediach   ďalších   spoluobžalovaných sťažovateľa,   pre   ktoré   tieto   výpovede   napokon   vyhodnotil   ako   nevierohodné, ako aj na podporné   dôkazy,   ktoré   potvrdili   spáchanie   uvedených   skutkov   sťažovateľom a spoluobžalovanými, a na podklade ktorých dospel aj k záveru týkajúcemu sa výšky škody, ktorá   poškodeným   v tomto   konaní   vznikla,   čo   bolo   dôvodom,   prečo   okresný   súd nepovažoval   za   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   z   odboru   ekonomiky,   dane a účtovníctva.

V danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k záveru, že rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   arbitrárne   alebo   neodôvodnené,   iba   z toho   dôvodu, že podľa sťažovateľa mal krajský súd vykonať dôkaz predložený ním v rámci odvolacieho konania. Krajský súd hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia a neprikladal návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu dôležitosť so zreteľom na iné písomné a svedecké dôkazy.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   krajský   súd   preskúmal rozhodnutie   okresného   súdu   aj   jemu   predchádzajúci   postup,   a   ani   po   oboznámení sa so sťažovateľom   predloženým   stanoviskom,   nezistil   žiadne   nedostatky,   ktoré   by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a preto odvolanie sťažovateľa zamietol. V tejto skutočnosti podľa ústavného súdu nemožno vidieť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje taktiež na svoju predchádzajúcu judikatúru, v rámci   ktorej   už   vyslovil,   že   ústava   neupravuje   prípustnosť   dôkazov,   ale   ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že aj keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo   spôsob,   ktorým   majú   byť   posúdené;   tieto   záležitosti   preto   musia   byť   primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi (pozri cit. rozsudok K., § 47).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 1 T 465/00 z 23. februára 2006 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie a rozhodnutie   a   v časti   namietaného porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 105/06 zo 7. marca 2007 jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu z 23. februára 2006 a uznesením krajského súdu zo 7. marca 2007

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo tým, že konanie okresného súdu i krajského súdu v jeho trestnej veci trvalo neprimerane dlho   (11 rokov).   V petite   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   uvedených   práv len samotnými rozhodnutiami všeobecných súdov, avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že k porušeniu   označených   práv   podľa   neho   malo   dôjsť   postupom   týchto   súdov   v jeho konaní.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom   okresný   súd   aj krajský   súd   meritórne   rozhodli   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom z 23. februára 2006.   Uznesením   krajského   súdu   zo   7. marca 2007   bolo   odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku okresného súdu zamietnuté (uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 18. apríla 2007).

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   30. apríla 2007   (podaná na poštovú prepravu 25. apríla 2007).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v   konaní okresného   súdu a krajského súdu, ktoré však už v čase podania jeho sťažnosti ústavnému súdu v uvedenej veci nekonali. Vzhľadom na to bola sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom okresného súdu z 23. februára 2006 a uznesením krajského súdu zo 7. marca 2007 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007