znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 316/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Záhorca, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry v Komárne vo veci vedenej pod sp. zn. Pv 726/03 a jej uznesením z 5. septembra 2003, postupom Krajskej prokuratúry v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 2 KPt 653/2003 a jej uznesením z 26. novembra 2003 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v Bratislave   sp. zn. IV/3 GPt 114/04 z 15. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Záhorca   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Jozefa   Záhorca,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci porušenia   jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   v Komárne (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Pv 726/03 a jej uznesením z 5. septembra   2003,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 KPt 653/2003 a jej uznesením z 5. septembra 2003 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV/3 GPt 114/04 z 15. júla 2004.

Sťažovateľ   uviedol,   že   11.   apríla   2003   podal   trestné   oznámenie   smerujúce   proti dvom   občanom   (ktorých   ako   podnikateľ   v   minulosti   zamestnával)   pre   podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 149 ods. 1 písm.   a)   Trestného   zákona.   Podozriví   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   dopustili   trestnej činnosti tým, že ohrozili chod a rozvoj jeho podnikania nekalosúťažným konaním, keď jeden z nich sa stal zakladateľom a druhý zamestnancom firmy, ktorá má obdobný predmet podnikania, ako mal on, a v rámci tejto firmy využívali a naďalej využívajú ním vyvinutý technologický postup a okrem toho mu aj „ukradli“ klientelu obchodných partnerov.

Trestné stíhanie vo veci trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pv 726/03 z 5. septembra 2003 podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra uznesením sp. zn. 2 KPt 653/2003 z 26. novembra 2003 zamietla. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre proti   označenému   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   podnet   na   podanie   sťažnosti   pre porušenie zákona, ktorý bol oznámením generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 114/04 z 15. júla 2004 odložený.

Zastavenie trestného stíhania bolo zdôvodnené tým, že „... skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci“. Sťažovateľ zastáva názor, že „... orgán činný v trestnom konaní vykonal dokazovanie nedostatočne a takisto nedostatočne skúmal, či sa naplnili znaky skutkovej podstaty trestného činu“, spochybňuje jeho postup a polemizuje so závermi, ku ktorým dospel. Skutkový stav veci bol podľa sťažovateľa ignorovaný aj generálnou   prokuratúrou   odložením   jeho   podnetu   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie zákona. Sťažovateľ v nadväznosti na to namieta, že orgány činné v trestnom konaní konali v rozpore s Trestným poriadkom, a tým porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom vyslovuje názor, že „Ťažko si možno predstaviť jasnejšiu a zrejmejšiu obsahovú náležitosť práva na inú právnu ochranu ako právo poškodeného na riadne vybavenie jeho trestného oznámenia a povinnosť relevantných orgánov konať v zmysle zákonných ustanovení“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Uznesením Okresnej prokuratúry v Komárne zo dňa 05. septembra 2003 sp. zn. Pv 726/03,   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Nitre   zo   dňa   26.   novembra   2003   sp.   zn. 2 KPt 653/2003-3,   oznámením   Generálnej   prokuratúry   v Bratislave   zo   dňa   15.   7.   2004 č. IV/3   GPt 114/04 a postupom predchádzajúcim týmto rozhodnutiam došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu   upraveného   v článku   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v Komárne   zo   dňa   05.   septembra   2003   sp. zn. Pv 726/03   a uznesenie   Krajskej   prokuratúry   v Nitre   zo   dňa   26.   novembra   2003   sp. zn. 2 KPt 653/2003-3 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnej prokuratúre v Komárne na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   požaduje   vysloviť   porušenie   jeho základného   práva,   ku   ktorému   malo   okrem   iného   dôjsť   uvedenými   rozhodnutiami („a postupom   predchádzajúcim   týmto   rozhodnutiam“)   okresnej   prokuratúry   a   krajskej prokuratúry   vydanými   v   roku   2003,   pričom   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva, že označené   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry   bolo   sťažovateľovi,   resp.   jeho   právnemu zástupcovi   doručené   23.   septembra   2003 a v   prípade   napadnutého rozhodnutia krajskej prokuratúry sa tak stalo 9. decembra 2003.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   podal   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   ktorý   bol   oznámením   generálnej   prokuratúry   sp.   zn. IV/3 GPt 114/04 z 15. júla 2004 odložený. Od dátumu doručenia uvedeného oznámenia odvodzuje   zrejme   sťažovateľ   zachovanie   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa však nestotožnil s tým, že by lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy mohla byť v okolnostiach prípadu zachovaná, teda, že by jej plynutie začalo až   dňom   doručenia   oznámenia   generálnej   prokuratúry   z   15.   júla   2004   sťažovateľovi o odložení   jeho   podnetu   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona.   Samotné   podanie podnetu   v   prípade   jeho   nevyhovenia   generálnym   prokurátorom   nie   je   totiž   účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Preto podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale naplnením skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 209/03).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase, keď sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu, t. j. 28. augusta 2004, už uplynula lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti smerujúcej proti postupom a rozhodnutiam okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Pokiaľ malo byť základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   porušené   aj   oznámením   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   IV/3   GPt   114/04 z 15. júla 2004, ústavný súd uvádza, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok   na   základe   návrhu   podnecovateľa.   Ústavný   súd   už   tiež   judikoval,   že: „Za porušenie práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra podnetu podanému podľa Trestného poriadku alebo podľa zákona o prokuratúre nevyhovie“ (I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03), resp. že „Nepodaním sťažnosti   pre   porušenie   zákona   generálnym   prokurátorom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva navrhovateľa na inú právnu ochranu, pretože oprávnenie podať sťažnosť pre porušenie zákona nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu“ (II. ÚS 45/00), keďže „Oprávnenie na podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana“ (m. m. I. ÚS 7/00).

Keďže nevyhovenie podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona generálnym prokurátorom   netvorí   súčasť   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   bolo   potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd súčasne pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy nezakladá také právo na inú právnu ochranu, do ktorého obsahu by patrilo aj právo na to, aby orgány prokuratúry začali voči konkrétnej osobe trestné stíhanie. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu podnecovateľ má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh nepochybne došlo. Toto právo však nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne II. ÚS 32/01, II. ÚS 45/00, IV. ÚS 211/04). V danom prípade ak orgány prokuratúry dospeli k záveru, že nie sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe, a oznámili výsledky svojho prieskumu na základe podnetu sťažovateľa s odôvodnením, ktoré nie je svojvoľné   ani   v   rozpore   s   výsledkami   preverovania,   konali   v   súlade   so   zákonom (zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona č. 458/2003 Z. z.). Preto sa nemohli ich postupy a rozhodnutia dostať do priamej spojitosti s namietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z toho dôvodu by sťažnosť aj v prípade   jej   včasného   podania   bola   zjavne   neopodstatnená   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich zrušenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004