znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 315/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť V. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   3   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práva   základných slobôd Slovenskou republikou z dôvodu existencie právnej úpravy neumožňujúcej osobám vo výkone trestu odňatia slobody voliť prezidenta Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. mája 2014 doručené podanie V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť podľa článku Ústavy SR – čl. 127 ods. 1“. Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa označenia a tiež podľa jeho obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Slovenskou republikou z   dôvodu   existencie   právnej   úpravy   neumožňujúcej   osobám   vo   výkone   trestu   odňatia slobody voliť prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).

Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti uvádza, že jeho „Ústavná sťažnosť sa týka nepripustenia   osoby   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   k   voľbe   prezidenta   Slovenskej republiky z dôvodu existencie prekážky aktívneho volebného práva.“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ju   podal   v   súvislosti   s   ostatnými   voľbami prezidenta uskutočnenými 15. marca 2014 a 29. marca 2014 (II. kolo volieb) v nadväznosti na skutočnosť, že mu bolo okrskovou volebnou komisiou oznámené, že „voľby prezidenta Slovenskej   republiky   sa   zúčastniť   nemôžem,   z   dôvodu   existencie   prekážky,   ktorá   mi neumožňuje sa volieb zúčastniť. Podľa vysvetlenia volebnej okrskovej komisie mi prekážka vznikla novelizáciou voľby prezidenta zo dňa 26. 2. 2014...“ (sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za spáchanie obzvlášť závažného trestného činu a bol mu uložený výkon trestu odňatia   slobody   na   doživotie,   pričom   v   predchádzajúcich   voľbách   prezidenta   mohol prezidenta voliť napriek tomu, že sa už vtedy nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, pozn.).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „Štát   Slovenská   republika   prostredníctvom   svojich delegovaných orgánov porušila u svojho občana H. V. právo na slobodné voľby oslabením právnej   istoty   nesplnením   si   pozitívneho   záväzku   a   legislatívnym   opomenutím   keď diskriminačným spôsobom došlo účelovým konaním štátu k efektívnemu neodôvodnenému odňatiu priznaného volebného práva...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd   o   nej   rozhodol   tak,   že   vysloví,   že   Slovenská   republika „modifikovaním   úpravy volebného práva pri voľbe prezidenta porušila princíp právnej istoty a... právo garantované článkom 30 Ústavy SR a... článkom 3 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru“. Sťažovateľ   sa   tiež   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 1 000 € „navýšenú o akúkoľvek daň“ a tiež ustanovenia právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženom   znení   je   síce   na   viacerých   miestach nezrozumiteľná, ale z jej obsahu možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 3 dodatkového protokolu z dôvodu existencie právnej úpravy neumožňujúcej (niektorým) osobám vo výkone trestu odňatia slobody voliť prezidenta.

Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

Podľa   čl.   3   dodatkového   protokolu   (označeného   nadpisom   „Právo   na   slobodné voľby“)   Vysoké   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   konať   v   rozumných   intervaloch   slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Podľa čl. 101 ods. 2 druhej vety ústavy právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   §   ods.   2 písm.   b)   zákona č.   333/2004   Z.   z. o   voľbách   do   Národnej   rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) prekážkou vo   výkone   práva   voliť   je   výkon   trestu   odňatia   slobody   uložený   za   spáchanie   obzvlášť závažného zločinu.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného je zjavné, že podstatou   sťažnosti je namietanie nesúladu právnej úpravy, ktorá vytvára prekážku výkonu práva voliť prezidenta pre osoby, ktorým bol uložený výkon trestu odňatia slobody za spáchanie obzvlášť závažného zločinu, o výkone, t. j. § 2 ods. 2 písm. b) volebného zákona v spojení s čl. 102 ods. 2 druhej vety ústavy, s čl. 30 ods. 3 ústavy a čl. 3 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ sa teda sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (takto je jeho podanie označené,   pozn.)   domáha   konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor   vyplývajúci   z   jeho   ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z   citovaného   právneho   názoru   má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia o veci, o ktorej ústavný súd v tomto type konania   nie   je   oprávnený   rozhodnúť.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by podanie sťažovateľa kvalifikoval ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, musel by ho taktiež odmietnuť pri predbežnom prerokovaní ako podané zjavne neoprávnenou osobou. Z ústavy [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy] a zákona o ústavnom súde [§ 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 a) až f) zákona o ústavnom súde] totiž vyplýva, že oprávnením iniciovať tento typ konania pred ústavným súdom môže len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014