znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 315/2013-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   o   sťažnosti   JUDr.   D.   Ď.   Česká   republika,   a akademickej   maliarky   a sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 558/99 (predtým vedenom pod sp. zn. 9 C 210/97), za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   D.   Ď.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 558/99 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 558/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   D.   Ď. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   8   000   €   (slovom osemtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. D. Ď. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. Ď., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akademickej maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   558/99 (predtým vedenom pod sp. zn. 9 C 210/97) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   81   Cb   154/97.   Zo   sťažnosti   a   z jej odôvodnenia   vyplýva,   že   v súvislosti   s   namietaným   porušením   čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovatelia namietajú len porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľov podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o určenie vlastníckeho práva, ktorá bola doručená okresnému súdu 25. septembra 1997. Veci bola pridelená sp. zn. 9 C 210/97. Sťažovatelia označili za žalovaného správcu konkurznej podstaty Ž., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu „1. Okresným súdom Bratislava   III.,   lebo   v   rozpore   so   zákonom   vec   odstúpil   na   konanie   nepríslušnému Krajskému súdu do Bratislavy.

2. Krajským súdom v Bratislave v konkurznom konaní sp. zn. 38K 111/95, že súd nezabránil SKP speňažovať majetok, až do rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ako aj to že nerešpektoval žalobu o určenie vlastníctva zo dňa 25. 9. 1997 (pozri stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 1/99).

3. Krajským súdom v Bratislave, zjavným klamstvom v rozhodnutí (príloha č. 7).

4. Napriek vydaným predbežným opatreniam, súdy nezabezpečili výkon práva tak, aby nedochádzalo k nezákonným prevodom vlastníctva, čo malo za následok aj zneužívanie právomoci verejného činiteľa (a to Katastrálny úrad B. a jeho riaditeľka Ing. F.) ako aj žalovanými (hlavne SKP a sudkyňou KS Ba JUDr. H.).“.

V   nadväznosti   na   uvedené   navrhujú,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a   bez nariadenia ústneho pojednávania takto rozhodol:

«I.   Okresný   súd   Bratislava   III.   v konaní   sp.   zn.   19   Cb   558/99   (predtým   sp.   zn. 9 C 210/97) Krajský súd v Bratislave sp. zn. 81 Cb 154/97, porušili základné ľudské práva sťažovateľov na prejednanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,   ako   aj   prejednanie   ich   veci   spravodlivo   a   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru. Nie je zanedbateľné ani porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „Vlastniť majetok“.

II.   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   19   Cb   558/99 prikazujem konať bez zbytočných prieťahov.

III. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50. 000 Eur pre každého, ktorú čiastku sú povinní Okresný súd v Bratislava III. a Krajský súd v Bratislave zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti „Nálezu“ Ústavného súdu SR. IV. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. US SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,97 EUR a to všetko, sú povinní Okresný súd Bratislava III. a Krajský súd v Bratislave zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v S.,   a.   s.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   NÁLEZU   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.»

Ústavný súd prípisom z 10. apríla 2013 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 3320/2013 z 2. mája 2013, doručenom ústavnému súdu 14. mája 2013, okrem iného uviedol, že si osvojuje vyjadrenie zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. 19 Cb 558/1999, ktorá v ňom okrem iného uviedla:„V právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. D. D., nar..., bytom Česká republika, zastúpený: JUDr. J. H., advokát, B., proti žalovanému v 1. rade: JUDr. J. B., B., správca konkurznej podstaty úpadcu Ž. spol. s r. o. v konkurze, IČO:..., proti žalovanému v 2. rade: A., s. r. o., B., IČO:..., zastúpený: JUDr. M. A., advokát, B., bola žaloba doručená tunajšiemu súdu dňa 25. 09. 1997 a pôvodne bola vedená pod sp. zn. 9C 210/97.

Vo veci boli 2 pojednávania v dňoch 27. 01. 1998 a 01. 04. 1998, následne prípisom zo   dňa   16.   04.   1998   bol   spis   postúpený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   ako   súdu   vecne a miestne príslušnému podľa § 9 ods. 4 písm. a) O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. Ndob 249/99-190 zo dňa 30. 08. 1999 rozhodol, že na konanie je príslušný tunajší súd.

Dňa 20. 12. 1999 bol spis zaradený do odd. 25 Cb pod sp. zn. 19 Cb 558/1999. Ako zákonná sudkyňa som vo veci vykonala nasledovné úkony:

-   dňa   28.   02.   2002   som   určila   termín   pojednávania   na   deň   25.   04.   2002;   pred pojednávaním   bol   súdu   doručený   návrh   na   zmenu   žaloby,   vo   veci   bolo   uskutočnené pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nutnosti rozhodnúť o zmene žaloby

- právny zástupca žalobcu zobral dňa 03. 05. 2002 návrh na zmenu žaloby späť

-   dňa   14.   11.   2002   som   stanovila   termín   pojednávania   na   deň   04.   02.   2003, pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   20.   03.   2003,   pojednávanie   bolo   z   dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, žalobcu v 2. rade a žalovaného odročené na termín 16. 10. 2003

- v deň pojednávania dňa 16. 10. 2003 doručil právny zástupca žalobcov súdu Návrh na   zmenu   žaloby   a   čiastočné   späťvzatie   žaloby,   pojednávanie   bolo   preto   odročené   na neurčito s tým, že je potrebné vyžiadať súhlas žalovaného so späťvzatím

- na základe výzvy súdu zo dňa 16. 10. 2003 žalovaný dňa 12. 12. 2003 súdu oznámil, že so späťvzatím žaloby nesúhlasí

- prípisom zo dňa 10. 02. 2004 som predložila spis pridelenému vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o čiastočnom späťvzatí

-   uznesením   č.   k.   19   Cb   558/1999-354   zo   dňa   01.   12.   2004   bolo   rozhodnuté o čiastočnom späťvzati žaloby

- dňa 19.01.2005 som stanovila termín pojednávania na deň 07. 06. 2005

-   právny   zástupca   žalobcu   listom   zo   dňa   26.   05.   2005   požiadal   o   odročenie pojednávania a zároveň listom zo dňa 01. 06. 2005 súdu oznámil, že z dôvodu prevodu nehnuteľností je potrebné zmeniť účastníka konania na strane žalovaného

- prípisom zo dňa 14. 11. 2005 súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby súdu oznámili ďalší procesný postup vo veci, keďže návrh na zámenu účastníkov doposiaľ nebol podaný

- listom zo dňa 01. 03. 2006 (t. j. po 9-tich mesiacoch od oznámenia nevyhnutnosti zmeny   účastníkov   na   strane   žalovaného)   právny   zástupca   žalobcov   ospravedlnil   svoju nečinnosť a doručil súdu návrh na zmenu žaloby a súčasne návrh na pribratie ďalších 15 účastníkov na strane žalovaných

- na základe výzvy súdu zo dňa 27. 06. 2006 právny zástupca žalobcu listom zo dňa 19. 07. 2006 upresnil označenie žalovaných

- tunajší súd uznesením č. k. 19 Cb 558/1999-456 zo dňa 05. 01. 2007 pripustil pripustenie ďalších účastníkov na strane žalovaných

- dňa 23. 04. 2007 súd určil termín ďalšieho pojednávania na deň 27. 09. 2007

- dňa 27. 09. 2007 súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 19 Cb 558/1999-492

- na základe podaného odvolania právneho zástupcu žalobcov zo dňa 19. 11. 2007 a po zabezpečení procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, doručenie odvolania ostatným účastníkom konania) bol spis dňa 10. 04. 2008 predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní

- z Krajského súdu v Bratislave bol spis vrátený dňa 05. 11. 2010, Krajský súd rozsudok tunajšieho súdu uznesením č. k. 15 Co 229/2008-597 zo dňa 28. 09. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

- prípisom zo dňa 10. 01. 2011 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby upresnil podaný návrh na zmenu žaloby, resp., aby odstránil obsahový rozpor medzi návrhom na zmenu žaloby zo dňa 01. 03. 2006 a jeho doplnením zo dňa 18. 07. 2006 – písomným podaním zo dňa 28. 02. 2011 zobral žalobca žalobu voči žalovaným v 2.- 18. rade späť

-   uznesením   č.   k.   19   Cb   558/1999-670   zo   dňa   07.   07.   2011   súd   rozhodol   o čiastočnom späťvzatí žaloby potom, ako získal súhlas žalovaných

- proti uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania podali žalovaných v 4.- 6. rade dňa 02. 08. 2011 odvolanie a žalobcovia dňa 03. 08. 2011

- uznesením č.k. 19Cb 558/1999-689 zo dňa 05. 09. 2011 bolo konanie prerušené do ustanovenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - žalovaného v 1. rade

- po ustanovení nového správcu konkurznej podstaty úpadcu - žalovaného tunajší súd uznesením č. k. 19 Cb 558/1999-702 zo dňa 29. 11. 2011 pripustil navrhovanú zmenu petitu žaloby

- 15. 12. 2011 bolo súdu oznámené, že správca konkurznej podstaty bol zbavený funkcie a uznesenie o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty nie je právoplatné, keďže správca konkurznej podstaty požiadal o preskúmanie jeho zaujatosti

- 12.   01.   2012 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania voči uzneseniu č. k. 19 Cb 558/1999-670

- spis bol vrátený po rozhodnutí o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 12. 11. 2012

- prípisom zo dňa 18. 01. 2013 bol stanovený termín pojednávania na deň 25. 03. 2013

-   dňa   25.   03.   2013   prebehlo   pojednávanie   v   neprítomnosti   právneho   zástupcu žalobcu, žalobca nesúhlasil s ukončením dokazovania. Súd chcel pojednávanie odročiť na koniec mája, žalobca z dôvodu zdravotných komplikácií žiadal o odročenie na neurčito s tým,   že   do   konca   apríla   2013   uvedie   termín,   v   ktorom   sa   bude   môcť   pojednávania zúčastniť

- listom zo dňa 04. 04. 2013 požiadal právny zástupca žalobcu o stanovenie termínu pojednávania

- súd určil termín pojednávania na deň 17. 06. 2013 Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   popísanie   priebehu   konania   som   toho   názoru,   že prípadné prieťahy v konaní v rokoch 1999 - 2004 boli spôsobené neprimeraným počtom pridelených vecí, keď k 01. 10. 2002 som mala pridelených 696 vecí, k 01. 10. 2003 756 vecí a k 01. 11. 2004 618 vecí, čo mi nedovoľovalo zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí bez prieťahov, o čom som podľa § 30 ods. 4 Zák. č. 385/2000 Z. z. informovala predsedu súdu tak, ako je to zrejmé z priložených signalizácií.

V nasledujúcom období dochádzalo k predlžovaniu súdneho konania aj činnosťou právneho zástupcu žalobcov, ktorý v deň pojednávania súdu opakovane predkladal návrhy na zmenu žaloby, v dôsledku čoho súd odročoval pojednávania na neurčito, keďže musel rozhodnúť o vznesených procesných návrhoch.

Sám žalobca svojou nečinnosťou v období od 07. 06. 2005 do 01. 03. 2006, resp. až do upresnenia svojho návrhu zo dňa 19. 07. 2006 prispel k predĺženiu súdneho konania. Ďalšiu   príčinu   predlžovania   súdneho   konania   vidím   jednak   vo   väčšom   počte účastníkov v určitom štádiu konania a s tým spojené problémy s doručovaním písomnosti a rozhodnutím" súdu a taktiež v úmrtí správcu konkurznej podstaty žalovaného v lete 2011 a následnej opakovanej výmeny osoby správcu (viď č. l. 703-708).“

Predseda okresného súdu ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd súhlasí s tým, aby ústavný súd v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie upustil od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Cb 558/99   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   210/97),   uznesením   č.   k. IV. ÚS 315/2013-34 z 30. mája 2013 prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“);   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   20.   augusta   2013   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   aby   sa vyjadril k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľov vo   svojom   vyjadrení k   stanovisku   okresného   súdu z 26. augusta 2013 (doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2013) okrem iného uviedol:«... Z Uznesenia ÚS SR č. IV. ÚS 315/2013-34, ale aj zo spisu vedeného pod sp. zn. 19 Cb 558/99 (predtým sp. zn. 9 C 210/97) je zrejmé, že žalobný návrh podaný dňa 25. 9. 1997 podľa § 80 písm. c) O.s.p. v spojení s ust. § 126 OZ, ktorým žiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam   vedených   na   LV   č.   2295   a   LV   c.   3750,   ktoré   boli   preukázateľne vo vlastníctve sťažovateľov,   čo je nesporné.   Podanou žalobou dňa 25.   9.   1997 bol iba žalovaný JUDr. J. J., Správca konkurznej podstaty Ž., s. r. o. (ďalej len SKP).

Zo spisuje je zrejmé, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia právneho vzťahu   k   nehnuteľnostiam   vedených   na   LV   č.   2295   a   LV   č.   3750,   ktoré   nikdy   neboli vo vlastníctve Ž. s. r. o. Teda žiadali potvrdiť súdom svoje nesporné vlastníctvo.

Dňa   26.   9.   1997   podali   žalobcovia   „Návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia“ v zmysle § 75 a násl. O. s. p.

Pretože, celý priebeh tohto súdneho sporu sme opísali v sťažnosti zo dňa 9. 6. 2011, ktorá bola prijatá uznesením č. IV. ÚS 315/2013-34 dňa 30. 5. 2013 na ďalšie konanie, opisovať nebudeme.

Poukazujeme   však   na   tie   dôležité   skutočnosti   sporu,   ktorými   je   preukázané,   že sťažovateľ   (ia)   a   ich   právny   zástupca   bezdôvodné   prieťahy   nezavinili,   ale   ich   zavinil žalovaný   SKP,   ktorý   nerešpektoval   právoplatné   predbežné   opatrenie   a   súdy,   ktoré   mu v predaji majetku nezabránili, čo má ten dôsledok, že sťažovatelia boli donútení predkladať nové návrhy na zmenu žalovaných, preto odročovanie pojednávania je treba pripísať na vrub SKP a súdu, ktorý mu v nezákonnom prevode vlastníctva nezabránil.

Ak má účastník konania právo podať „Návrh na nariadenie predbežného opatrenia“, potom aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia je súčasťou súdneho sporu. Pýtam sa, prečo predseda súdu vo svojom vyjadrení sa nezmieňuje o tom, že vo vecí bolo vydané okresným súdom uznesenie sp. zn.   19 Cb 146/99 z 21. 5. 1999, ktorým bolo zakázané žalovanému   SKP,   disponovať   s   hnuteľným   a   nehnuteľným   majetkom   označeným v rozhodnutí (príloha č. 25 a č. 30 sťažnosti).

Tým,   že   SKP   predával   majetok,   ktorý   bol   zablokovaný   predbežným   opatrením, dopustil   sa   trestného   činu   (§   348   ods.   1   písm.   d)   Tr.   zák.)   marenia   výkonu   úradného rozhodnutia a súd z tohto postupu voči nemu nevyvodil žiadne dôsledky.

Pretože súd žalovanému SKP nezabránil majetok predávať, a nevyzval ho ani na splnenie   si   svojej   povinnosti   vyplývajúcich   z   ust.   §   101   ods.   1   O.   s.   p.,   aby   pravdivo informovať súd komu majetok predal, žalobcovia - sťažovatelia boli donútení predkladať nové návrhy na pripustenie do konania žalovaných, ktorým majetok predal, čo je zároveň dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   podľa   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   na   nepriznanie   trov konania týmto žalovaným.

Preto tvrdenie predsedu súdu, (str. 4 ods. 1 vyjadrenia) že aj sám žalobca svojou nečinnosťou v období od 07. 06. 2005 do 01. 03. 2006, resp. až do upresnenia svojho návrhu zo dňa 19. 07. 2006 prispel k predĺženiu súdneho konania, je nesprávne.

Poukazujem   na   to,   že   súd   mal   k   dispozícii   nami   podané   návrhy   a   právoplatné rozhodnutia   súdov,   akými   sú   napr.:   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III.   sp.   zn. 19 Cb 146/99, Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 28 Cob 174/99 zo dňa 27. 10. 1999, Rozsudok, Krajského súdu Bratislava č. k. 27 S 17/98 zo dňa 6. 10. 1998, Rozsudok NS   SR   č.   k.   M-Sždov   4/99   zo   dňa   30.   5.   2001   a   Rozhodnutie   Krajského   úradu   v B., katastrálny odbor č. Katastr-41-621-2/99-LK zo dňa 12. 11. 2001, ktoré svedčia tomu, že sťažovatelia boli svojho vlastníctva zbavení v rozpore so zákonom.

Už len na základe týchto právoplatných rozhodnutí, bez ohľadu na iné procesné návrhy účastníkov, mal a má súd náležité preukázané dôvody pre svoje rozhodnutie. Preto   tento   dlhotrvajúci   spor   nemá   opodstatnenie   čo   zakladá   dôvod,   že v   tomto konaní bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru,   ako   aj   práva   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Záverom však poukazujeme na to, že od ústneho pojednávanie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože nezákonností, ktorých sa dopúšťal SKP, konatelia Ž., s. r. o., ktorí boli spoločníkmi a konateľmi Ž.; spol. s. r. o. IČO:... je tak závažné a ojedinelé, že by vysvetlil aj dôvod, prečo bol konkurz vyhlásený a kto za tým stál.

Napríklad, US SR by mal mať právo preskúmať, (prílohu č. 51 sťažnosti, v ktorej Krajský úrad v B., Ing. M., informuje JUDr. J.). A to, prečo bol do problematiky zatiahnutý Krajský úrad B. odbor kontroly, Okresný prokurátor B., Prednostka Okresného úradu B., Riaditeľka Okresného úradu B. katastrálny odbor a konateľka Ž., s. r. o. Zúčastnené osoby na tomto konšpiračnom dohovore sa dohodli následne, z ktorého citujem:

„Na   základe   uvedenej   skutočnosti   bola   celá   záležitosť   prekonzultovaná so zástupcami   Katastrálneho   odboru   Krajského   úradu   v B.   a   Okresnej   prokuratúry   B., pričom bolo dohodnuté, že Okresná prokuratúra B. voči vyššie uvedenému rozhodnutiu podá prokurátorský protest.

Podľa   prísľubu   Katastrálneho   odboru   KU   v B.   bude   prokurátorskému   protestu vyhovené a vykonaný nový vklad na Ž. s. r. o, B.

Je   možné   vôbec,   aby   títo   konšpirátori   sa   dohodli,   že   katastrálny   úrad   nebude rešpektovať zmluvu uzatvorenú sťažovateľom v 1. rade a FFNM ČSFR zo dňa 30. 4. 1992 a vlastníctvo, prepíše na Ž., s. r. o. Už väčšiu nezákonnosť, si ani nevieme predstaviť!»

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenia oboch účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z jej príloh, z vyžiadaného spisu okresného súdu, z vyjadrení predsedu okresného súdu a zo zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovatelia 25. septembra 1997 doručili okresnému súdu návrh na začatie konania (žalobu) podľa § 80 písm. c) OSP s tým, že navrhovali, aby okresný súd o žalobe rozhodol tak, že nehnuteľný majetok a hnuteľný majetok zapísané „v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave č. k. 38K 11/96 zo dňa 1. 2. 1996“ a uvedené v žalobe „sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov“.

Sťažovatelia   26.   septembra   1997   podali   okresnému   súdu „Návrh   na   vydanie predbežného opatrenia“, ktorému bola pridelená sp. zn. Nc 515/97. Okresný súd (podľa tvrdenia sťažovateľov bez toho, aby im to oznámil) tento návrh odstúpil 14. novembra 1997 krajskému súdu (podľa názoru sťažovateľov „nepríslušnému“), ktorý veci pridelil sp. zn. 81 Cb 154/97.

Sťažovatelia „opakovane“ podali 22. októbra 1997 návrh na nariadenie predbežného opatrenia okresnému súdu (ktorý bol pripojený podľa ich názoru „správne“) k veci vedenej pod sp. zn. 9 C 210/97.

Krajský súd uznesením č. k. 81 Cb 154/97-25 zo 14. decembra 1997 (doručeným im 15. januára 1998) ich návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 26. septembra 1997 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 28. januára 1998 odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   uznesením č.   k. 4 Obo 82/98-89 z 21. decembra 1998 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že krajský súd „bude musieť vec postúpiť príslušnému okresnému súdu. Predtým je potrebné spis   zaradiť   do   spisu   o   veci   samej   (spis   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   76   Cb 108/98).“.

Okresný súd ďalej uznesením č. k. 9 C 210/97-143 z 28. januára 1998 (doručeným sťažovateľom   5.   februára   1998)   konanie   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia z 22. októbra 1997 zastavil.

Okresný súd prípisom zo 4. mája 1998 sťažovateľom oznámil, že ich žalobný návrh z 25. septembra 1997 postupuje na konanie krajskému súdu. S postúpením veci krajský súd nesúhlasil, a preto postúpil vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Najvyšší súd uznesením č.   k.   Ndob   249/99-183   z   30.   augusta   1999   rozhodol   o   nesúhlase   krajského   súdu s postúpením mu veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 210/97 tak, že na konanie vo veci je príslušný okresný súd, o čom upovedomil sťažovateľov 20. októbra 1999 (veci bola pridelená sp. zn. 19 Cb 558/99).

Dňa 17. marca 1999 podali sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke krajského súdu, ktorá im 13. mája 1999 oznámila, že vec vedená pod sp. zn. 81 Cb 154/97 „bola dňa 23. 4. 1999 odoslaná na konanie Okresnému súdu Bratislava III“ (vec bola okresnému súdu doručená 26. apríla 1999).

Okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 146/1999-112 z 21. mája 1999 rozhodol o návrhu sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia z 26. septembra 1997 tak, že zakázal správcovi konkurznej podstaty žalovaného, aby scudzoval, prenajímal, zriaďoval záložné právo alebo inak disponoval s nehnuteľným majetkom. Proti tomuto uzneseniu sa žalovaný odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 28 Cob 174/99-151 z 27. októbra 1999 o odvolaní rozhodol   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Obidve   uznesenia   nadobudli právoplatnosť 31. decembra 1999.

Sťažnosť   sťažovateľov   na   prieťahy   v   namietanom   konaní   vyhodnotil   predseda okresného   súdu   14.   decembra   1999   ako   nedôvodnú   (sťažnosť   bola   okresnému   súdu odstúpená 27. októbra 1999 Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.).

Pojednávanie   nariadené   na   25.   apríl   2002,   počas   ktorého   sťažovatelia   doručili okresnému súdu návrh na zmenu žalobného petitu, bolo odročené na neurčito.

Sťažovatelia svoj návrh na zmenu žalobného petitu z 25. apríla 2002 vzali 3. mája 2002   späť   a   žiadali,   aby   okresný   súd   rozhodol „o   pôvodnom   žalobnom   návrhu“ z 25. septembra 1997.

Pojednávanie   nariadené   na   4.   február   2003   bolo   odročené   na   20.   marec   2003 a následne bolo na žiadosť žalovaného zrušené.

Ďalšiu   zmenu   žalobného   návrhu   doručili   sťažovatelia   okresnému   súdu   na pojednávaní 16. októbra 2003, ktoré bolo odročené na neurčito. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 558/99-354 z 1. decembra 2004.

Pojednávanie nariadené na 7. jún 2005 bolo odročené na žiadosť sťažovateľa.

Podaním z 1. marca 2006 sťažovatelia navrhli rozšíriť okruh žalovaných. Na výzvu okresného súdu z 27. júna 2006 spresnili sťažovatelia 19. júla 2006 ich okruh; v tomto podaní   súčasne   požiadali,   aby   okresný   súd   rozhodol,   že „predmetný   majetok   patrí   do podielového   vlastníctva   žalobcov   v   pomere   ½   v   prospech   každého   zo   žalobcov“,   čo odôvodnili takto:

„Predmetný majetok žalobca v 1. rade nadobudol zmluvou o predaji časti podniku medzi Federálnym Fondom ČSFR zo dňa 30. 4. 1992 v zmysle zákona č. 92/91) a 92/92 Z. z.   §   19   ods.   3/   zákona   č.   92/92   Z.   z.,   vlastníctvo   predmetného   majetku   prešlo   na nadobúdateľa dňom účinnosti zmluvy, a to dňa 1. 5. 1992.

Vlastníctvo nehnuteľného a hnuteľného majetku prešlo na navrhovateľa v 1. rade v zmysle ust. § 19 zákona č. 92/92 Z. z. a na základe odovzdávajúceho a preberacieho protokolu v zmysle ust. § 483 zák. č. 513/91 Zb., kde odovzdávajúcim bol FFNM ČSFR a preberajúcim žalobca v 1. rade.

Ďalším nezvratným dôkazom je skutočnosť, že navrhovateľ predmetné vlastníctvo nadobudol do vlastníctva za doby trvania manželstva zo žalobkyňou v 2. rade a v zmysle § 143   tento   majetok   patril   do   BSM   žalobcov.   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Hodoníne sp. zn. 4C 784/96 zo dňa 24. 6. 1996, bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcov bolo zrušené. Žalobcovia v rámci trojročnej zákonnej lehoty nemohli bezpodielové spoluvlastníctvo vysporiadať preto, že žalovaný v 1. rade nezákonným spôsobom predmetnú nehnuteľnosť zapísal   do   konkurznej   podstaty   a   následne   v   rozpore   so   zákonom   nehnuteľnosti   boli prepísané na žalovaného v I. rade, ktorý nehnuteľnosti odpredal skôr, ako súd rozhodol vo veci samej.“

V   nadväznosti   na   uvedené   okresný   súd   uznesením   č.   k.   19   Cb   558/1999-456 z 5. januára 2007 pripustil vstup do konania okrem pôvodného žalovaného (t. č. žalovaného v 1. rade) ďalších 18 žalovaných. Ďalšou časťou upraveného petitu sťažovateľov sa okresný súd nezaoberal.

Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní doručenú okresnému súdu 30. januára 2007 vyhodnotil predseda okresného súdu 1. marca 2007 ako čiastočne dôvodnú.

Dňa 5. septembra 2007 sťažovatelia podali návrh na prerušenie konania, ktorému okresný   súd   nevyhovel   a   na   pojednávaní   nariadenom   na   27.   september   2007   rozhodol rozsudkom č. k. 19 Cb 558/1999-492 vo veci samej tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Sťažovatelia   podali   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie   (19.   novembra   2007   a   doplnené 21. novembra 2007), o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 Co 229/2008-597 z 28. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s týmto odôvodnením:

„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.,   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre vadu konania pred súdom prvého stupňa nie je vecne správny.

Inou vadou konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. je procesná vada, ktorá na rozdiel vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a) až g) O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok   vecnú   nesprávnosť   rozhodnutia.   Na   takúto   vadu   konania   pred   súdom   prvého stupňa odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Občianske   súdne   konanie   sa   začína   zásadne   na   návrh,   čo   vyplýva   z   dispozičnej zásady ovládajúcej začatie civilného konania pred súdom.

Žaloba má okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 O. s. p. obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 79 ods. 1 O. s. p.

Žalobou   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa   rozhodlo   najmä   o   osobnom stave, o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, alebo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. a), b), c) O.s.p.).

Základnou   zložkou   žaloby   je   tzv.   žalobný   nárok,   ktorým   žalobca   určuje   predmet konania a tým aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený žalobným petitom a skutkovým odôvodnením žaloby. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej právnej normy je povinnosťou súdu (iura novit euria), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu, mohlo byť nároku ním uplatňovanému vyhovené; žalobca nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Zo žalobného petitu žaloby musí byť nepochybne zrejme, čoho sa žalobca domáha, teda   ako   žiada,   aby   súd   vo   veci   rozhodol,   a   preto   musí   byť   úplný,   presný,   určitý a zrozumiteľný tak, aby súd jednoznačne vedci, o čom má konať a rozhodnúť. Súd je totiž v občianskom súdnom konaní viazaný žalobou, a teda nesmie účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než aké sú navrhované, musí žalobný petit svojim rozhodnutím úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť s výnimkou prípadov stanovených v ust. § 153 ods. 2 O. s. p.

Žalobca   môže   za   konania   zo   súhlasom   súdu   meniť   návrh   na   začatia   konania. Zmenenú   žalobu   treba   ostatným   účastníkom   doručiť   do   vlastných   rúk,   pokiaľ   neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene (§ 95 ods. 1 O. s. p.).

Súd   nepripustí   zmenu   žaloby,   ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť podkladom pre konanie o zmenenej žaloby. Súd nepripustí zmenu žaloby ani v prípade, ak by na konanie o zmenenej žaloby bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe po právoplatnosti uznesenia (§ 95 ods. 2 O. s. p.).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že žalobca môže v priebehu konania meniť svoju žalobu, a to v tom, čoho sa domáha (tzv. žalobnom petite), alebo v skutkovom základe uplatneného nároku. Pretože zmena žaloby nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, je k tomuto procesnému úkonu potrebný súhlas súdu, pričom súd môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak sú splnené stanovené predpoklady.

Za   zmenu   žaloby   na   začatie   konania   treba   považovať   zmenu   spočívajúcu   okrem iného aj v tom, ak navrhovateľ na základe rovnakého skutkového stavu požaduje namiesto splnenia povinnosti vydanie určujúceho výroku alebo naopak, t.j. mení žalobu o plnenie na určovaciu žalobu alebo naopak.

Predpokladom   prípustnosti   zmeny   žaloby   je,   aby   výsledky   doterajšieho   konania, najmä vykonané dôkazy, mohli byť podkladom aj pre konanie o zmenenej žalobe.

Zmena žaloby je podaním vo veci samej a súd o zmene žaloby rozhoduje uznesením. V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   z   obsahu   spisu   zistil,   že   žalobca   sa   žalobou doručenou súdu dňa 25. 9. 1997 domáhal proti žalovanému v 1. rade určenia, že hnuteľné a nehnuteľné veci špecifikované v petite žaloby patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov   žalobcov   v   1.   a   2.   rade.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia v 1. a 2. rade písomným podaním dňa 25. 4. 2002 podali návrh na zmenu žalobného petitu, avšak podaním zo dňa 2. 5. 2002 tento návrh zobrali späť, a preto sa súd týmto ich návrhom nezaoberal. Súd prvého stupňa sa však nezaoberal ďalším podaním žalobcov v 1. a 2. rade, a to písomným podaním zo dňa 25. 2. 2006, doručeným súdu dňa 1. 3. 2006, ktorým žalobcovia v 1. a 2. rade oznámili žalobou na začatie konania tak, že žiadali určiť, že nehnuteľnosti špecifikované v tomto podaní sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade a žiadali uložiť žalovaným v 2., v 3., 4., 5., 7., 8., 11., 12.. 14. a 15. rade povinnosť nehnuteľnosti vypratať; ďalej žiadali rozhodnúť,   že   Správa   katastra   pre   Hlavné   mesto   SR   Bratislava   III   je   povinná   na predmetných nehnuteľnostiach zapísať vlastníkov, a to žalobcov v 1. a 2. rade a žiadali určiť,   že   hnuteľný   majetok   uvedený   v   žalobe   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva žalobcov   v   1.   a   2.   rade   a   uložiť   žalovanému   v   1.   rade   povinnosť   predmetný   hnuteľný majetok žalobcom vydať. Zároveň týmto podaním čiastočne zobrali späť návrh zo dňa 25. 9. 1997 v časti určenia, že nehnuteľnosti na parceliach špecifikovaných v tomto podaní patria do BSM a taktiež žiadali pripustiť do konania ďalších účastníkov na strane žalovaného. Súd prvého stupňa rozhodol len o pripustení ďalších účastníkov, a to žalovaných v 2. až 9. rade do konania, avšak o zmene návrhu nerozhodol v súlade s ust. § 95 ods. 1 a 2 O. s. p. Žalobcovia v 1. a 2. rade v priebehu konania písomným podaním doručeným súdu dňa 5. 9. 2007 podali aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorým žiadali prerušiť konanie proti žalovaným v 2. až 18. rade z dôvodu, že prebiehajú ďalšie súdne konania.

Ustanovenie § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje prípady, v ktorých súd môže prerušiť konanie   z   dôvodov'   uvedených   v   tomto   ustanovení,   prípadne   môže   urobiť   iné   vhodné opatrenie, a teda rozhodnutie o prerušení konania je na úvahe súdu a súd pri rozhodovaní o takomto návrhu postupuje podľa okolností konkrétneho prípadu.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa s týmto návrhom žalobcov v 1. a 2. rade na prerušenie konania nezaoberal a o tomto návrhu taktiež nerozhodol.

V dôsledku vyššie uvedeného postupu súdu prvého stupňa v danom prípade, ktorý nie je v súlade s citovanými ustanoveniami, keď tento nerozhodol o návrhu žalobcov v 1. a 2. rade, ktorým žiadali pripustiť zmenu návrhu na začatie konania, je toto konanie postihnuté takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom sa súd prvého stupňa vysporiada s uvedenými procesnými návrhmi žalobcov v 1. a 2. rade.“

Na   výzvu   okresného   súdu   z   11.   januára   2011,   aby   predložili   definitívne   znenie navrhovaného návrhu na zmenu žaloby (vzhľadom na to, že zmena petitu z 1. marca 2006 upravená 18. júla 2007 bola diametrálne odlišná od pôvodného návrhu na zmenu žaloby, pozn.),   reagovali   sťažovatelia   podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   februára   2011. V tomto podaní sťažovateľka ako žalobkyňa v 2. rade v namietanom konaní vzala svoj žalobný návrh z 25. septembra 1997 proti žalovaným v 1. až 19. rade späť, sťažovateľ ako žalobca v 1. rade v namietanom konaní vzal späť žalobu proti žalovaným v 2. až 18. rade, pričom   žiadal   vo   veci   proti   žalovanému   v   1.   rade   a   žalovanému   v   19.   rade   konať a rozhodnúť. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že o tomto návrhu konajúci súd do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd prípisom z 24. marca 2011 a následne 13. mája 2011 vyzval žalovaných, aby sa do 15 dní vyjadrili, či so späťvzatím žaloby v navrhovanom rozsahu súhlasia. Súčasne im oznámil, že v prípade, ak sa do 15 dní nevyjadria,   okresný   súd   bude   toho   názoru,   že   s   návrhom   súhlasia   bez   námietok. V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 558/1999-670 zo 7. júla 2011 rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   19   Cb   558/1999-670   zo   7.   júla   2011   sa sťažovatelia odvolali „z dôvodu porušenia zákona podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) O. s. p.“ a žiadali, „aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. v celom rozsahu zrušil a konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p. zastavil“, pričom petit na rozhodnutie [tvrdiac, že sú dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, pozn.], sformulovali takto:

„I. Súd uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 19 Cb 558/99 zo dňa 30. 6. 2011 zrušuje a konanie voči žalovaným v 4., 5., 6., 9., 10., 11., 14. a 15 rade zastavuje.

II. Súd priznáva žalobcom trovy právneho zastúpenia, ktoré žalovaní v 4., 5., 6., 9., 10.,   11.,   14.   a   15   rade,   sú   povinní   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet   právneho zástupcu JUDr. J. H. č:.., vedeného u S. a. s. do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Trovy na výzvu súdu vyčíslim v lehote troch pracovných dní.“

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 558/1999-670 zo 7. júla 2011 sa odvolali aj žalovaní vo 4. až 6. rade, a to v časti náhrady trov konania.

V nadväznosti na úmrtie správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade 11. júla 2011 okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 558/99-689 z 5. septembra 2011 prerušil namietané konanie   až   do   ustanovenia   nového   správcu   konkurznej   podstaty.   Na   základe   prípisu krajského   súdu   zo   14.   októbra   2011,   že   nová   správkyňa   konkurznej   podstaty   bola v konkurznej veci žalovaného sp. zn. 38 K 111/95 ustanovená 13. októbra 2011, okresný súd pokračoval v namietanom konaní; uznesením č. k. 19 Cb 558/99-702 z 29. novembra 2011   pripustil   zmenu   žalobného   petitu   na   základe   návrhu   sťažovateľa   doručeného   mu 22. marca 2011. Uznesením krajského súdu č. k. 38 K 111/95-5568 z 2. decembra 2011 bola v októbri 2011 ustanovená správkyňa konkurznej podstaty pozbavená tejto funkcie a do funkcie správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade bol ustanovený nový správca.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Cob/13/2012-728 z 28. septembra 2012 rozhodol o odvolaní sťažovateľov a žalovaných vo 4. až 6. rade takto:

„Krajský súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. 07. 2011 č. k. 19Cb/558/1999-670 v časti   zastavenia   konania   vo veci žalobcu   v 2.   rade a zastavenia konania voči žalovaným v 2. až 18. rade potvrdzuje.

V časti náhrady trov konania žalovaným v v 4., 5. a 6. rade uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje a v tejto časti vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Žalovaný v 1. rade požiadal podaním doručeným okresnému súdu 6. februára 2013 o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd mu uznesením č. k. 19 Cb 558/1999-744 z 19. februára 2013 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresným   súdom   nariadené   pojednávanie   na   25.   marec   2013   bolo   odročené   na neurčito   s   tým,   že „nový   termín   pojednávania   bude   vytýčený   na   termín,   ktorý   uvedie žalobca   vo   svojom   vyjadrení“ (z   dôvodu   jeho   podrobenia   sa   plánovanej   operácii a následnému liečeniu).

Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   na   17.   jún   2013   a   bolo   odročené   na 19. september 2013 (podľa zistenia ústavného súdu bolo odročené na 10. október 2013 na účely vyhlásenia rozsudku).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovatelia namietajú tiež porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, podľa ktorého každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu,   v   ktorom   sú   sťažovatelia v postavení   žalobcov,   je   rozhodovanie   o   žalobe   o   určenie   vlastníctva   k   nehnuteľným i hnuteľným veciam. Okresný súd vo svojom vyjadrení hodnotí vec ako zložitejšiu, a to predovšetkým vzhľadom na rozšírenie počtu účastníkov konania o 18 na strane žalovaných v roku 2007. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   nevykazuje znaky právnej   zložitosti,   avšak skutkovo   ju   (z   dôvodov   uvedených   okresným   súdom)   považuje   za   zložitejšiu.   Úmrtie správcu konkurznej podstaty žalovaného v roku 2011 a opakovaná výmena osoby správcu konkurznej   podstaty   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemá   zásadnejší   vplyv   na   priebeh namietaného konania. Rešpektujúc svoj záver o skutkovej zložitosti ústavný súd zdôrazňuje, že   nijaké   skutočnosti   nemôžu   ospravedlniť   zjavne   neprimeranú   doterajšiu   dĺžku namietaného konania, ktoré nebolo ani po uplynutí 16 rokov právoplatne skončené.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľov v priebehu súdneho konania čiastočne prispelo k jeho predĺženiu (opakované návrhy na zmeny žaloby), avšak ďalšie ich procesné   úkony   (využívanie   opravných   prostriedkov),   na   ktoré   sú   oprávnení   podľa procesných predpisov, nemôžu ísť na ich vrub, avšak ani na vrub okresnému súdu, pretože sa s nimi musel zaoberať. Pripustenie ďalších žalovaných do konania nemožno hodnotiť ako „nečinnosť“ sťažovateľov, ako to uvádza okresný súd. Navyše táto skutočnosť vzhľadom na doterajší   počet   nariadených   pojednávaní   nemala   zásadnejší   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku namietaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo v roku 1997.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   argumentáciu   uvedenú   vo   vyjadrení   okresného súdu z 23. apríla 2013, že „prípadné prieťahy v konaní v rokoch 1999-2004 boli spôsobené neprimeraným   počtom   pridelených   vecí,...   čo   mi   nedovoľovalo   zabezpečiť   plynulosť vybavovania vecí bez prieťahov...“. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nebola odstránená   ani   po   16   rokoch   od   jeho   začatia,   a   preto,   vychádzajúc   predovšetkým zo samotnej   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ale aj   z   jeho   doterajšieho   priebehu, vo vzťahu k sťažovateľovi uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn. 19   Cb   558/99   (pôvodne vedenom   pod sp.   zn. 9   C 210/97)   bolo   porušené   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   nevyhovel   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   aj   vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže vec nie je právoplatne skončená   a ochrany tohto   svojho   práva   sa   sťažovateľ   môže domôcť   pred   všeobecnými súdmi.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že sťažovateľka vo februári 2011, t. j. ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu v júni 2011 vzala svoju žalobu späť, čím prejavila svoju vôľu v konaní ďalej nepokračovať. Rešpektujúc v zásade výlučné oprávnenie žalobcu disponovať v občianskom súdnom konaní svojou žalobou a v nadväznosti na to aj so samotným súdnym konaním, ktoré svojou žalobou vyvolal, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v postavení jednej zo žalobcov v namietanom konaní ešte pred doručením sťažnosti ústavného súdu, právne relevantným spôsobom [prejavením svojej vôle nepokračovať ďalej v tomto konaní (späťvzatím   žaloby)],   rezignovala   na   poskytnutie   ochrany   svojich   práv   v   súvislosti s právnou neistotou, ktorú vo svojej sťažnosti v súvislosti s doterajšou dĺžkou označeného konania namietala; na tomto závere nemení nič skutočnosť, že v čase doručenia jej sťažnosti ústavnému   súdu   nebolo   ešte   o   späťvzatí   jej   žaloby   rozhodnuté.   Vzhľadom   na   uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 558/99 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 210/97) konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €, ktoré považuje za primerané a odôvodňuje ho takto:

„Od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 13,5 roka kedy sťažovatelia podali žalobný návrh na začatie konania dňa 25.   9.   1997.   Ďalším dôvodom je skutočnosť,   že majetok sťažovateľ nadobudol do vlastníctva na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30. 4. 1992 za doby trvania manželstva so sťažovateľkou v 2. rade (§ 143 OZ), ktorého sa nikdy a žiadnym spôsobom nevzdali, nepredali, nedarovali a ani nevniesli do základného imania spoločnosti, čoho dôkazom je aj dnes výpis z OR Ž., s. r. o.

Uvedené   má   ten   dôsledok,   že   sťažovatelia   boli   zbavení   majetku   nesprávnym procesným   postupom   súdov   a   bezdôvodnými   prieťahmi,   čo   malo   za   následok,   že sťažovatelia boli ukrátení na zisku z podnikateľskej činnosti prípadne z prenájmu majetku. Najpodstatnejšou častou celého súdneho sporu je skutočnosť, že sťažovatelia trpia neistotou   v   spravodlivý   súdny   proces,   čo   má   podstatný   vplyv   aj   na   zdravotný   stav sťažovateľov. Sťažovateľovi, počas nečinnosti súdov po dobu viac ako 13,5 rada vznikli a vznikajú ďalšie zdravotné problémy (nie len vekom), ale hlavne z dôvodu nesprávnym procesným   postupom   súdov   a   bezdôvodnými   prieťahmi.   Nemalé   sú   aj   spoločenské problémy,   nakoľko   sťažovateľ   v   1.   rade   pochádza   zo   16   člennej   rodiny   a   ako   bývalý vrcholový športovec má mnoho priateľov a všetci sa pýtajú, kedy tie spory skončia a či sa toho vôbec vo svojom veku dožije spravodlivého rozhodnutia.“

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 19 Cb 558/99 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 9 C 210/97) viac ako 16 rokov a berúc do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   a   to,   že   namietané   konanie   nebolo   do   rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi sumu 8 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľov   vyčíslil   úhradu   trov   konania   sumou   331,97   € pozostávajúcou zo sumy za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2011 pri zastupovaní dvoch sťažovateľov a režijného paušálu a zo sumy zvýšenej o príslušnú percentuálnu sadzbu platcu dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), t. j. 123,50 € za každý úkon (2 úkony) a režijný paušál 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), v celkovej sume 261,82 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ústavný súd uvedenú sumu trov konania zvýšil o príslušnú percentuálnu sadzbu platcu DPH 20 %, t. j. na sumu 314,18 €.

Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013