znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 315/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2010 z 24. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6 Tdo 53/2010   z 24.   februára   2011   (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   1 T 50/2009   z 19.   októbra   2009   uznaný za vinného zo skutku kvalifikovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, pričom   výkon   trestu   mu   bol   podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu   20   mesiacov. Poškodeného D. G. odkázal okresný súd s uplatneným nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom konštatoval,   že   okresný   súd   síce   správne   zistil   skutkový   stav,   ale   hodnotiac   výpovede svedkov   a ďalšie   zabezpečené   dôkazy   došiel   k nesprávnym   právnym   záverom,   a preto považoval   rozsudok   za   nezákonný.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   sp. zn.   2 To 4/10   z 15.   apríla   2010   odvolanie   sťažovateľa   zamietol.   Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 53/2010 z 24. februára 2011 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dovolací súd vo svojom rozhodnutí na strane 4 odsek 4 uviedol, že pri namietanom dovolacom dôvode podľa § 371 písm. i/ Tr. por. je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého sťažovateľ E. H. spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Ja tvrdím, že rozhodujúce skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov zhromaždených v trestnom spise v trestnom konaní každý jednotlivo a navzájom vo vzájomnej súvislosti svedčia o tom, že v kritickom čase, keď som sa bránil fyzickým útokom štyroch osôb, som konal v režime nutnej obrany podľa § 25 odsek 1 Tr. zák.

Vo veci doposiaľ konajúce súdy toto moje konanie a celý incident po právnej stránke posúdili   nesprávne,   následne   nesprávne   právne   vyhodnotili   zistený   skutkový   stav zhromaždenými dôkazmi a potom použili nesprávne hmotnoprávne ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení na strane 5 odsek 1 uvádza, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvého a druhého stupňa a nie je oprávnený posudzovať hodnotenia dôkazov a závery, ktoré súdy z dokazovania vyvodili, nemôže „ prehodnocovať“ výpovede svedkov z hľadiska dôveryhodnosti.

Podľa môjho názoru súd prvého a súd druhého stupňa pri voľnom, nestrannom, objektívnom hodnotení dôkazov by prišli k záveru, že moje konanie, keď som sa kritického dňa bránil útokom štyroch chlapcov, ktorí sa navzájom dlho predtým poznali, vykazuje znaky nutnej obrany. Nestranný svedok M., ktorý mňa ako vyplýva zo spisu poznal predtým iba z videnia, na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vypovedal, že ma napadli spolu štyria chlapci a to tak, že do mňa kopali. J. M. uviedol, že to videl a číslovku štyria označujúc ňou útočníkov použil vo svoje výpovedi najmenej 5 krát, keď doslova vypovedal že zasiahol do bitky tak, že tých 4 chlapcov odo mňa rozdeľoval, lebo 4 na jedného je príliš veľa, je to neférové. /viď zápisnica OS Humenné zo dňa 08. 06. 2009 strana 5 odsek 1/. Svedok J. M. doplnil svoju výpoveď do zápisnice na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Prešove zo dňa 15. 4. 2010 keď na strane 2 odsek 3, 4 vypovedal, že keď vyšiel z P., videl H. na zemi pri ňom boli 4 chlapci, on zasiahol a potom ma jeden chlapec opätovne zvalil na zem. Na otázku člena senátu JUDr. F., čo tí štyria v čase incidentu robili, svedok M. uviedol, že doňho /do H. kopali/, ďalej uviedol, že jeden z tých štyroch do mňa určite kopol. Na farebnej fotografii, ktorú som ako dôkaz predložil do spisu, sú zreteľne viditeľné stopy zubov G. po tom, čo ma uhryzol v spánkovej oblasti hlavy vľavo.

Neviem, kto ako štvrtý okrem G., D. a T. v kriticky deň na mňa útočil. Je neuveriteľné vyhodnotenie skutku, keď štyria spolužiaci poznajúci sa najmenej 4 roky z jednej školy nohami kopú mňa ležiaceho na zemi a keď sa snažím týmto trvajúcim útokom brániť, tak podľa vyhodnotenia polície, prokuratúry a vo veci doposiaľ konajúcich súdov spáchal som touto obranou prečin výtržníctva.

Zhromaždené   dôkazy   tak   vo   veci   konajúce   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a doposiaľ konajúce súdy vyhodnotili absurdne tak, že dvaja z útočníkov, ktorí ma fyzicky napadli, sa ocitli v pozícii svedkov, útočník čo ma najviac bil, kopal a hrýzol zubami, je dokonca v pozícii svedka, poškodeného, štvrtý útočník doposiaľ je neznámy.

Najvyšší   súd   SR   opomenul,   respektíve   žiadnym   spôsobom   nevyhodnotil   moju argumentáciu   uvedenú   v   dovolaní,   že   odvolací   súd   žiadnym   spôsobom   nereagoval na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom svojho uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 24. 6. 2009, keď sv. G. uložil poriadkovú pokutu vo výške 100.- Eur. Zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil alebo či táto bola uhradená.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR tak nie je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou /§ 168 odsek 1 Tr. por./.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1/ Základné právo na spravodlivé súdne konanie E. H. vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   upravené   v   článku   6   odsek   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zn. 6 Tdo 53/2010 z 24. 02. 2011 bolo porušené.

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zn.   6 Tdo 53/2010 z 24. 02. 2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania E. H. v sume 123.50,- Eur za každý právny úkon a hodnotu režijného paušálu 7.41,- Eur právnemu zástupcovi JUDr. J. K... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. K...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ podal   dovolanie z dôvodu   podľa   § 371   ods. 1   písm. i)   Trestného   poriadku.   Nesprávne posúdenie zisteného skutku sťažovateľ zakladal na tom, že výpovede svedkov vypočutých v doterajšom konaní boli vyhodnotené v rozpore s § 278 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa jeho názoru výpovede svedkov boli nedôveryhodné. Poukázal na to, že svedok M. vo svojej výpovedi   uviedol,   že   videl,   ako   sťažovateľa   napadli   štyria   muži,   čo   bolo   podľa   neho neférové,   a preto   sťažovateľa   bránil.   V žiadnom   štádiu   trestného   konania   tento   svedok nevypovedal,   že   videl   sťažovateľa,   ako   aktívne   útočí   na   poškodeného.   Súdy   podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom nevyhodnotili a nevzali do úvahy skutočnosti,   ktoré boli uvedené   v písomnom   odôvodnení   odvolania.   Súdy   podľa   jeho   názoru   pri   vyhodnotení dôkazov vôbec nebrali do úvahy, že svedkovia sú spolužiaci.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:«Podľa   § 371 ods. 1   písm. i/ Tr.   por.   dovolanie možno   podať,   ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa   § 374   ods. 3   Tr.   por.   možno   v   dovolaní   uplatňovať   ako   dôvod   dovolania aj konanie   na   súde   prvého   stupňa,   ak   vytýkané   pochybenia   neboli   napravené   v   konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku l písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

V zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb   a   má   byť   len   skutočne   výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia.

Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených námietok,   tvrdení   a   právnych   názorov,   ktorými   sa   v   dovolaní   odôvodňuje   existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania teda treba chápať materiálne, a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo ustanoveniu § 374 Tr. por.

Pokiaľ   ide   o   dovolací   dôvod   podľa   § 371   ods. 1   písm. i/   Tr.   por.,   z   jeho   dikcie vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   zistenému   skutku   je   možné   dovolaním   namietať   výlučne   vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný   čin,   hoci   o trestný čin   nejde alebo   ide   o iný   trestný   čin,   než za ktorý   bol obvinený uznaný vinným. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

V tejto súvislosti je treba pripomenúť, že podstatou právneho posúdenia skutku, ako posúdenia hmotnoprávneho, je aplikácia hmotného práva, t. j. trestného zákona na skutkový stav, ktorý zistil súd. Tu je potrebné zdôrazniť, že predmetom právneho posúdenia je skutok tak, ako ho zistil súd. V posudzovanej veci to znamená, že dovolací súd pri namietanom dovolacom dôvode podľa § 371 písm. i/ Tr. por. je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený E. H. spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že námietky obvineného uvádzané v dovolaní smerujú   proti   spôsobu   vykonania   a   hodnotenia   dôkazov   nižších   súdov   pri   ustaľovaní skutkového stavu (nehodnovernosť svedkov, zaujatosť svedkov, svedok M. nevypovedal, že videl, aby obvinený aktívnym spôsobom fyzicky útočil).

Najvyšší súd v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého   a   druhého   stupňa.   Nie   je   oprávnený   posudzovať   spôsob   hodnotenia   dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.   Najvyšší   súd   nemôže   preto   „prehodnocovať“   výpovede   svedkov   z   hľadiska dôveryhodnosti, ako to požaduje obvinený v podanom dovolaní. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. V dôsledku uvedených skutočností iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa hmotného práva.

Z dôvodov dovolania je zrejmé, že obvinený namieta spôsob, akým súdy vyhodnotili v jeho neprospech vykonané dôkazy a ako posúdili skutok, ktorého sa dopustil. Skutok tak, ako bol súdmi oboch stupňov zistený, vykazuje znaky žalovaného trestného činu, a preto rozhodnutie napadnuté dovolaním nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Preto dovolací dôvod tak, ako je uvedený v podanom dovolaní, nie je daný.»

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukázal   na   znenie   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00,   II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   § 371   ods. 1   písm. i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   je rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku   dovolací   súd   na   neverejnom   zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci ustanovení § 368 a nasl. Trestného poriadku týkajúcich sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (obdobne III. ÚS 215/2010).

Námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti spočívajú v tvrdení o:

- nesprávnom vyhodnotení dôkazov vo veci konajúcimi súdmi,

- opomenutí najvyššieho súdu vysporiadať sa s jeho argumentáciou, že odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s uznesením vyhláseným na pojednávaní 24. júna 2009, keď svedkovi G. uložil poriadkovú pokutu, pričom zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil, alebo táto bola uhradená.

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, z akého dôvodu najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami sťažovateľa o alibistickom prístupe najvyššieho súdu alebo o jeho nezáujme na základe dôvodov   dovolania preskúmať uznesenie krajského súdu. Podľa   názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne zreteľne poukázal na svoju pozíciu v rámci dovolacieho konania, keď   konštatoval,   že   jeho   úlohou   je   náprava   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných a hmotnoprávnych   chýb,   nie   však   revízia   skutkového   stavu.   Vo   vzťahu   k   námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov vo veci konajúcimi súdmi sa ústavný súd stotožňuje s už citovanou   argumentáciou   najvyššieho   súdu   obsiahnutou   v odôvodnení   namietaného uznesenia týkajúcou sa výkladu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a v celom rozsahu na ňu poukazuje. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani   táto   námietka   sťažovateľa   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť a udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj vo vzťahu k tejto námietke z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou   uvedenou   v dovolaní,   že „odvolací   súd   žiadnym   spôsobom   nereagoval na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom svojho uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 24. 6. 2009, keď sv. G. uložil poriadkovú pokutu vo výške 100 Eur“ a „zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil alebo či táto   bola   uhradená“, treba   prisvedčiť   sťažovateľovi.   Toto   odôvodnenie   v uznesení najvyššieho súdu naozaj chýba. Avšak ústavný súd dodáva, že jeho absencia (keďže nemá žiadnu   súvislosť   s otázkou   viny   a trestu   sťažovateľa)   nemá   žiaden   vplyv   na ústavnú konformnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu a jeho zlučiteľnosť s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako aj odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie   treba   kvalifikovať   ako   ústavne   udržateľné   a   zlučiteľné   s   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň dodáva, že namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   v   žiadnom   ohľade   nevykazuje   znaky   svojvôle. Naopak,   závery   najvyššieho   súdu   vyslovené   v   označenom   rozhodnutí   je   potrebné charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, lebo najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   preto   konštatuje   kvalitu   odôvodnenia   tohto rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 215/2010).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011