znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 315/2010-7Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie neoznačených práv rozhodnutiami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B. sp. zn. 490, 491 a 492/2005-OSP-SBT z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing.   A.   N.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie bližšie   neoznačených   práv   rozhodnutiami   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Bratislava (ďalej len „ústredie“) sp. zn. 490, 491 a 492/2005-OSP-SBT z 21. marca 2005.Zo   sťažnosti   a z rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 8/2009 z 30. novembra 2009 vyplýva, že rozhodnutiami ústredia   sp.   zn.   490,   491   a   492/2005-OSP-SBT   z 21.   marca   2005   neboli   sťažovateľke priznané dávky, a to   peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia podľa   príslušných   ustanovení   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   o sociálnej   pomoci   v znení neskorších predpisov.

Žaloba   sťažovateľky   o preskúmanie   zákonnosti   právoplatných   rozhodnutí ústredia bola   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 1 S 61/2006-114, 1 S 216/2008, 1 S 217/2008 z 20. novembra 2008 zamietnutá.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso   8/2009   z 30.   novembra   2009   bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:„V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia /§ 250i ods. 1 0.s.p./.

Súd   prvého   stupňa   postupom   podľa   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   O.s.p. preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného, ktorými žalobkyni nebol priznaný :

- peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla podľa § 61 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci,

- peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla podľa § 64 ods. 1 písm. b/ zák. č. 195/1998 Z. z. a

- peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia podľa § 64 ods. 1 písm. b/ zák. č. 195/1998 Z. z..

Z   podkladov   pripojeného   administratívneho   spisu   bolo   zistené,   že   prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadostiach žalobkyne vychádzal z posudku vydaného oddelením   posudkových   činností   12.11.2004,   ktorým   bola   miera   funkčnej   poruchy žalobkyne   stanovená   vo   výške   60%   podľa   prílohy   č.4,   časť   IV.,   bod   4,   písm.   c/   zák. č. 195/1998   Z.   z.   s tým,   že   žalobkyňa   sa   považuje   za   občana   s   ťažkým   zdravotným postihnutím.   V   rámci   tohto   posudku   bolo   konštatované,   že   ťažké   zdravotné   postihnutie žalobkyne   v   posudzovaných   oblastiach   /mobility,   komunikácie,   nevyhnutných   životných úkonov a prác v domácnosti, zvýšených výdavkov/ má sociálne dôsledky, pričom žiadna forma kompenzácie jej navrhnutá nebola.

Peňažný   príspevok   na   kúpu   osobného   motorového   vozidla   žalobcovi   navrhnutý nebol, nakoľko žalobkyňa sa v čase posúdenia dokázala prepravovať prostriedkami verejnej hromadnej dopravy a na individuálnu prepravu nebola odkázaná. Z tohto dôvodu jej nebol navrhnutý ani príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia nebol navrhovateľke navrhnutý z dôvodu, že jej zdravotné postihnutie nie je podľa prílohy č. 12 k zák. č. 195/1998 Z. z. zaradené do zoznamu chronických stavov, pri ktorých   dochádza   k   nadmernému   opotrebovaniu   šatstva,   bielizne,   obuvi   a   bytového zariadenia a nepoužíva technicky náročné pomôcky, ktorých používaním by dochádzalo k nadmernému opotrebovaniu šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.

Odvolací správny orgán za účelom objektívneho   posúdenia veci   14.3.2005   vydal posudok o miere funkčnej poruchy žalobkyne, v ktorom zhodne s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, že žalobkyňa je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 60%, pričom kompenzácia sociálnych dôsledkov jej navrhnutá nebola. V nadväznosti   na   uvedený   posudok   žalovaný   správny   orgán   vydal   preskúmavané rozhodnutia, ktorými horeuvedeným žiadostiam žalobkyne nevyhovel.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho súdu,   vzhľadom   na skutočnosť,   že podľa   posudkov vydaných   podľa   §   57   ods.1,2   zák.   č.   195/1998   Z.   z.   žalobkyni   požadovaná   forma kompenzácie   sociálnych   dôsledkov   ťažkého   zdravotného   postihnutia   nebola   navrhnutá, nebolo jej možné požadované príspevky poskytnúť.

Nepochybil   preto   Krajský   súd   v   Bratislave,   keď   dospel   k   záveru,   že   napadnuté rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom a žalobu zamietol. Krajský súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, ktorý náležitým spôsobom aj odôvodnil. Námietky   žalobkyne   uvedené   v   jej   odvolaní   sú   skutkovo   i   právne   bezvýznamné   pre rozhodnutie v preskúmavanej veci.

Vychádzajúc zo skutočnosti, pri preskúmavani zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia /§ 250i ods. 1 O. s. p./. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy   (ústredia)   bola ukrátená   na   svojich   právach.   Namieta,   že   boli   porušené   jej   základné   práva   zaručené ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky   vrátane   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že „Zmyslom   kompenzácií   v   zmysle   zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci je prekonať alebo aspoň zmierniť sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia. To, že žalobkyňa je ZŤP je v konaní nesporné. Správne orgány ale odmietajú poskytnúť žalobkyni pomoc a kompenzovať jej zvýšené náklady spojené s jej zdravotným stavom. Tým negujú zámer zákona o sociálnej pomoci, ktorého zmyslom je práve ľuďom so zdravotným postihnutím, ktorí nemajú finančné prostriedky, pomôcť prekonať zvýšené náklady, spojené so zdravotným postihnutím.“.

Sťažovateľka   napokon   navrhuje,   aby   jej   ústavný   súd   ustanovil   advokáta   ako právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podaná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam ústredia sp. zn. 490, 491 a 492/2005-OSP-SBT z 21. marca 2005.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania. Nad rámec petitu ústavný súd nemôže ísť. Ústavný súd preto rozhodoval len v rozsahu požadovanom sťažovateľkou.

Hoci   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   boli   rozhodnutia   ústredia sťažovateľke doručené, z rozsudku najvyššieho súdu možno zistiť, že žaloba sťažovateľky o preskúmanie   rozhodnutí   ústredia   bola   krajským   súdom   zamietnutá   rozsudkom č. k. 1 S 61/2006-114, 1 S 216/2008, 1 S 217/2008 z 20. novembra 2008. To znamená, že sťažovateľke   muselo   byť   rozhodnutie   ústredia   doručené   skôr   ako   20.   novembra   2008. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená 28. apríla 2010, teda dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. septembra 2010