znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 315/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. I., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na právnu pomoc pred štátnym orgánom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.   pri   vykonávaní konfrontácie   medzi   svedkami   14.   mája   2007   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2008 doručená   sťažnosť   R.   I.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na právnu pomoc pred štátnym orgánom   podľa   čl. 47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na informácie podľa čl. 26 ústavy a práva na informácie podľa čl. 10 dohovoru postupom vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru v N. (ďalej len „vyšetrovateľ“) pri vykonávaní konfrontácie medzi svedkami 14. mája 2007 v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vyšetrovateľom bol «predvolaný ako svedok na konfrontáciu   s   poškodenou.   Z   kriminalistického   hľadiska   (nie   trestnoprocesného)   bol sťažovateľ v pozícii podozrivého, čo sa následne potvrdilo aj tým, že mu dňa 31. 05. 2007 bolo   vznesené   obvinenie.   Sťažovateľ   sa na konfrontáciu   dňa   14.   05.   2007   o   9,30 hod. dostavil v prítomnosti svojho advokáta a žiadal, aby sa mohol zúčastniť úkonu v prítomnosti svojho   advokáta.   Svoju   účasť   advokát   sťažovateľa   vyšetrovateľovi   avizoval   vopred   aj telefonicky, s čím vyšetrovateľ neprejavil nesúhlas, snažil sa však advokáta odhovoriť od účasti na konfrontácii s odôvodnením, že prítomnosť advokáta nie je potrebná.

Krátko   po   začiatku   konfrontácie   vyšetrovateľ   proti   advokátovi   sťažovateľa bezdôvodne negatívne vystúpil a vytkol mu, že ruší priebeh úkonu. Podnetom pre takéto správanie vyšetrovateľa bola nekonfliktná námietka advokáta voči presnosti nadiktovania slov   poškodenej   do   zápisnice   vyšetrovateľom.   Vyšetrovateľ   pritom   diktoval   slová poškodenej tak, že pozmenil ich význam.

Ďalšia kontroverzia nastala v momente, keď obvinený na položenú otázku „Je to pravda, čo uviedla svedkyňa - poškodená?“ reagoval slovami, že tvrdenie poškodenej sa nezakladá   na   pravde.   Vzhľadom   na   závažnosť   skutočností,   ktorých   sa   týkala   otázka, sťažovateľovi jeho advokát povedal „popíšte ako to bolo“. Vyšetrovateľ však do zápisnice uviedol, že advokát „napovedal svojmu klientovi na položenú otázku“. Tu vyšetrovateľ opäť pozmenil   zápis   oproti   skutočnosti,   keďže   nabádanie   klienta,   aby   vypovedal   obšírnejšie, v žiadnom prípade nie je „napovedaním na položenú otázku“.

Následne   vyšetrovateľ   zareagoval   opäť   agresívnym   výstupom,   keď   advokátovi sťažovateľa oznámil, že má opustiť miestnosť, nakoľko nepredložil žiadne splnomocnenie. Takýto príkaz advokát odmietol splniť ako nezákonný. Následne sa vyšetrovateľ rozhodol konfrontáciu ukončiť pod zámienkou nepredloženia plnomocenstva, ktoré dovtedy ani len nespomenul a začalo mu chýbať až vtedy, keď chcel advokáta vylúčiť z úkonu. Advokát sťažovateľa   preto   žiadal   zapísať   do   zápisnice   jeho   vyjadrenie   k   dôvodom   ukončenia konfrontácie,   čo   vyšetrovateľ   najskôr   odmietal,   nakoniec   ich   však   zapísal.   Keď   však advokát sťažovateľa žiadal zapísať, že vyšetrovateľa považuje za zaujatého, vyšetrovateľ to odmietol urobiť s tým, že zaujatosť má namietať písomne. Keď advokát sťažovateľa trval na písomnom zapísaní a zároveň oznámil vyšetrovateľovi, že jeho správanie si zaznamenáva na diktafón, opäť začal vystupovať agresívne, tvrdil, že „toto je režimové pracovisko“ a vyzval advokáta sťažovateľa na ukončenie záznamu a jeho zmazanie, čo advokát odmietol. Po telefonickom rozhovore s neznámou osobou vyšetrovateľ vytlačil zápisnicu a v úkone už nepokračoval.

Následne bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ v N. zo dňa 31. 05. 2007, CVS: ORP- 43/OEK-NR-2006-Ša, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 18. 06. 2007, sťažovateľovi vznesené obvinenie.

Dňa 16. 07. 2007 sa sťažovateľ obrátil ústavnou sťažnosťou v tejto veci na Ústavný súd   SR.   Jeho   sťažnosť   bola   uznesením   zo   dňa   21.   08.   2007,   č. k. III. ÚS 214/07-9 odmietnutá   ako   neprípustná   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   prípustné   opravné prostriedky a to žiadosť podľa ust. § 210 Trestného poriadku a podnet a opakovaný podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Sťažovateľ sa dňa 19. 07. 2007 podnetom podľa ust. § 31 zákona č. 153/20014 Z. z. o prokuratúre 19. 07. 2007 obrátil na Okresnú prokuratúru v Nitre a žiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Prokurátor Okresnej prokuratúry v Nitre sťažovateľovi listom zo dňa 27. 08. 2007, č. k. 2 Pv 123/2006-30 oznámil, že jeho podnet je neopodstatnený.

Uznesením   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v   Nitre   zo   dňa   27.   08.   2007, č. k. 2 Pv 123/2006-29 bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti vzneseniu obvinenia. Dňa   03.   01.   2008   sťažovateľ   podal   opakovaný   podnet   podľa   ust.   §   34   zákona č. 153/2001 Z. z. na Krajskú prokuratúru v Nitre.

Dňa 04. 01. 2008 sťažovateľ ako obvinený požiadal podľa ust. § 210 Trestného poriadku prokurátora Okresnej prokuratúry v Nitre o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Napriek uplynutiu 2 - mesačnej zákonnej lehoty jeho žiadosť nebola doposiaľ vybavená. Listom zo dňa 27. 02. 2008, doručeným dňa 05. 03. 2008, č. k. 1 KPt 10/08-6, námestník krajského prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre oznámil sťažovateľovi, že jeho   podnet   je   neopodstatnený.   Opäť   sa   však   zaoberal   výlučne   prítomnosťou   advokáta sťažovateľa   pri   jeho   výsluchu   a   dokonca   počiatočné   umožnenie   prítomnosti   advokáta zo strany vyšetrovateľa označil ako nezákonné. Ústavné aspekty práva na obhajobu a práva právnu   pomoc   v   konaní   pred   štátnym   orgánom   ignoroval.   Vôbec   sa   tiež   nezaoberal námietkou týkajúcou sa neumožnenia vyhotovovať zvukový záznam priebehu výsluchu. Listom zo dňa 14. 03. 2008, č. k. 2 Pv 123/2006-42 prokurátor Okresnej prokuratúry v Nitre oznámil sťažovateľovi, že jeho podnet zo dňa 04. 01. 2008 je identický s podnetom zo dňa 19. 07. 2007 (ktorý však bol podaný v procesnom režime zákona č. 153/2001 Z. z.), pričom tento bol už v minulosti vybavený.

Sťažovateľ následne podnetom zo dňa 25. 03. 2008 požiadal Krajskú prokuratúru v Nitre podľa ust. § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry v Nitre pri vybavovaní jeho podnetu podľa ust. 210 TP.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v N. listom zo dňa 16. 04. 2008, č. k. 1KPt 10/08- 13 oznámil sťažovateľovi, že jeho podnet v časti týkajúcej sa postupu vyšetrovateľa počas konfrontácie medzi sťažovateľom a poškodenou dňa 14. 05. 2007 odstúpil na Generálnu prokuratúru SR.

Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 06. 06. 2008, doručeným dňa 16. 06. 2008, č. k. IV/3 GPt 114/08-4 oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet je neopodstatnený a postup vyšetrovateľa síce bol nezákonný, ale práve v tom, že na začiatku konfrontácie umožnil, aby bol prítomný advokát sťažovateľa.».

Podľa názoru sťažovateľa «Upozornenie na nesprávnosť diktátu zápisnice určite nie je   rušením   výsluchu.   Rovnako   upozornenie   advokáta   adresované   sťažovateľovi,   aby   na položenú otázku smerujúcu k priebehu skutkového deja neodpovedal stručne, ale „popísal ako to bolo“, nijakým spôsobom nenaruší priebeh výsluchu a určite nie je „napovedaním na položenú otázku“. Vyžadovanie písomného plnomocenstva v situácii, keď sa sťažovateľ zúčastnil úkonu v prítomnosti svojho advokáta, nielenže nemá oporu v zákone, ale je zjavne šikanózne.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy SR má každý právo na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom za podmienok ustanovených zákonom. Týmto zákonom je zák. č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii,   ustanovenia   trestného   poriadku   o   povinnej   obhajobe,   ako   aj   ďalšie procesnoprávne predpisy alebo v nich obsiahnuté jednotlivé právne normy. Každý, kto je predvolaný na výsluch,   naviac pokiaľ   je   podozrievaným   z   trestného činu,   má v zmysle citovaných ústavných a zákonných ustanovení právo vypovedať v prítomnosti advokáta, ktorého si však samozrejme musí zabezpečiť sám a na svoje náklady. Úlohou advokáta, ktorý   sprevádza   podozrivého   na   výsluch   je   samozrejme   dohliadať   na   zákonný   priebeh výsluchu a v prípade porušenia práv klienta vyzvať vyšetrovateľa na zákonný postup. Účelom práva na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom je garancia práv občana v situácii, keď štátny orgán práva občana obmedzuje, alebo by ich obmedziť, či porušiť   mohol.   Úlohou   advokáta   je   dohliadať   na   zachovanie   práv   svojho   klienta,   čo osobitne platí v trestnom konaní. Niet pritom žiadneho dôvodu, aby táto garancia bola čisto formalisticky obmedzovaná na procesné postavenie obvineného, keď aj osoba v procesnom postavení svedka môže byť v skutočnosti osobou podozrivou (z kriminalistického hľadiska!) a to niekedy dokonca účelovo, keď vyšetrovateľ nevznesie obvinenie, aby osobe podozrivej zo spáchania trestného činu znemožnil výkon práva na obhajobu. V tejto súvislosti si naozaj nemôžem   odpustiť   konštatovanie,   že   prípad   Hedvigy   Malinovej   a   najmä   jej   na   video zaznamenaný výsluch, na ktorý bola predvedená na základe klamstva o potreba vykonania identifikácie, len dokazuje, že je plne odôvodnené, aby aj svedkovi bolo priznané ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom. Rovnako aj ďalší medializovaný prípad, kedy bol svedok opäť na OR PZ v Nitre vystavený fyzickému násiliu, iba potvrdzuje, že je plne opodstatnené, aby každá osoba mala právo absolvovať akýkoľvek úradný úkon v prítomnosti svojho advokáta.

Vyšetrovateľ tým, že najprv advokáta sťažovateľa vykázal z miestnosti, v ktorej sa vykonávala   konfrontácia,   a   keď   advokát   odmietol   nezákonný   príkaz   splniť,   rozhodol o ukončení konfrontácie, porušil ústavné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom garantované čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa na obhajobu garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyhotovovanie   zvukového   záznamu   o   priebehu   úkonu   je   výkonom   práva   na informácie garantovaného čl. 26 Ústavy SR, ktoré môže byť obmedzené iba zákonom a len v prípade nevyhnutnosti a v záujme ochrany taxatívne určených záujmov. Trestný poriadok, ani iný právny predpis ani explicitne, ani implicitne nezakazuje vypočúvanému ani jeho advokátovi   zhotoviť   zvukový   záznam   jeho   vlastného   výsluchu.   Ústavný   súd   SR   pritom opakovane   judikoval,   že   zaznamenanie   priebehu   úradného   aktu,   a   to   dokonca   aj neverejného,   je   výkonom   ústavného   práva   na   informácie.   Tvrdenie   vyšetrovateľa o „režimovom pracovisku“ tiež nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Advokát pritom priebeh úkonu zaznamenával v záujme ochrany práv sťažovateľa s cieľom získať autentický záznam priebehu úkonu, keďže vyšetrovateľ zápisnicu diktoval zapisovateľke nepresne. Vyšetrovateľ   tým,   že   znemožnil   advokátovi   sťažovateľa,   ktorý   konal   v   mene sťažovateľa, v jeho záujme a na základe jeho poverenia, vyhotoviť zvukový záznam priebehu konfrontácie,   porušil   ústavné právo sťažovateľa   na informácie   podľa   čl.   26   Ústavy SR a právo   na   informácie   podľa   čl.   10   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.»

Sťažovateľ uviedol, že bezúspešne vyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré mu umožňuje zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a zákon č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov.   Jediným   prostriedkom nápravy je konštatovanie porušenia jeho základných práv ústavným súdom, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo R. I. na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   právo   na   informácie   podľa   čl.   26   Ústavy   SR   a   právo   na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru v Nitre pri vykonávaní konfrontácie medzi svedkami dňa 14. 05. 2007 v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša porušené bolo.

2. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu vedeného ústavným súdom   pod   sp.   zn. IV.   ÚS   145/08   a   zistil,   že sťažovateľ   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl.   10   dohovoru   postupom   vyšetrovateľa   pri   vykonávaní   konfrontácie   medzi svedkami zo 14. mája 2007 v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša už v sťažnosti vedenej pod uvedenou spisovou značkou, ktorú ústavný súd odmietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako neprípustnú [§ 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími nárokmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008