znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 315/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Borisa Malceva, bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 225/02, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Borisa Malceva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 225/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 225/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Borisovi Malcevovi n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Borisovi   Malcevovi   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún) na účet advokátky JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 315/04 z 13. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Borisa   Malceva,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 225/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   22. októbra 2002 „... návrh   o určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 38 ods. 2 Obč. zák. spolu s (...) návrhom na vydanie predbežného opatrenia...“ proti Mgr. V. M. (ďalej len „žalovaný“).

Podľa sťažovateľa napriek tomu, že návrh na začatie konania podal pred viac než dvoma   rokmi, „... o návrhu   o určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   súd   nielenže   nebol schopný akýmkoľvek spôsobom rozhodnúť, (...) ale sa prakticky o ňom ani nezačalo konať“.

Sudkyňa   poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu   podaním   sp. zn. Spr. 2117/04   doručeným   ústavnému   súdu   22. novembra 2004   predložila   k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť sporu nemôžem sa k nej vyjadriť, nakoľko súd vo veci doposiaľ nezačal konať. (...)Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p. som nezistila. Rovnako som nezistila prieťahy, ktoré spôsobil sťažovateľ.

Na   základe   zistených   skutočností   som   dospela   k záveru,   že   v konaní   boli   zistené prieťahy, ktoré považujem za zbytočné. (...)“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   1. decembra 2004   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu a okrem iného v ňom uviedla: „JUDr. Š. poverená zastupovaním predsedníčky Okresného súdu Bratislava II oznámila ústavnému súdu   zistenie   viacerých   skutočností,   ktoré   potvrdzujú   tvrdenia   sťažovateľa   obsiahnuté v sťažnosti a aj samotnú opodstatnenosť sťažnosti. Konkrétne uviedla, že súd vo veci samej doposiaľ skutočne nezačal konať, pričom neboli zistené žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP a ani prieťahy spôsobené konaním sťažovateľa. Naopak, bola preukázaná existencia zbytočných prieťahov, ktoré namietal sťažovateľ.(...)

Znovu zdôrazňujeme, čo napokon bolo aj priznané vo vyjadrení Okresného súdu Bratislava II, že súd vo veci samej (sp. zn. 14 C 225/02) doposiaľ vôbec nezačal konať, hoci návrh   bol   sťažovateľom   podaný   už   dňa   22. 10. 2002.   Skutočnosť,   že   medzitým sa posudzoval   tiež   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   súd   o   ňom   aj   rozhodol, nie je pritom   žiadnym   relevantným   odôvodnením   alebo   ospravedlnením   namietaných prieťahov v konaní o veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 225/02 zistil nasledovné:

- 22. októbra 2002 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia;

- do   vydania   uznesenia   o nariadení   predbežného   opatrenia   (16. decembra 2002) okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za „návrh“ (na vydanie predbežného opatrenia, pozn. ústavného súdu);

- 27. januára 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   č. k.   14 C 225/02-32 zo 16. decembra 2002, ktoré okresný súd zaslal sťažovateľovi na vyjadrenie 15. apríla 2003;

- 13. júna 2003,   t.   j.   mesiac   po   doručení   vyjadrenia   sťažovateľa   k odvolaniu žalovaného,   okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie o odvolaní;

- 23. februára 2004, keď bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. 14 C 225/02 spolu s   rozhodnutím   krajského   súdu   č. k.   7 Co 62/2003-71   z 12. decembra 2003,   ktorým   sa zmenilo   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   tak,   že „... návrh   sa   zamieta“ (pre dôvodnosť odvolania žalovaného), okresný súd doručoval toto rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania a vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za „návrh“ (vo veci samej, pozn. ústavného súdu);

- ako je uvedené v uznesení okresného súdu sp. zn. 14 C 225/02 z 9. decembra 2004, pretože sťažovateľ „... súdny poplatok za návrh neuhradil napriek výzve súdu a poučeniu o možnosti   zastavenia   konania   a súd   ešte   nezačal   konať   vo   veci   samej,   súd   konanie zastavil“ ;

- 23. decembra 2004 sťažovateľ podal proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie a zároveň zaplatil súdny poplatok za návrh vo veci samej.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. (IV. ÚS 253/04)“

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 326/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   pred   okresným   súdom   prebieha   konanie   o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy.

Ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorá patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných   súdov.   Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť svedčiacu   o   právnej   zložitosti   veci.   Skutková   zložitosť   veci   sa   však   nedá   objektívne posúdiť,   pretože   okresný   súd   počas   celej   doby   trvania   konania   vôbec   nepristúpil k dokazovaniu. Aj   vo vyjadrení okresného súdu   k sťažnosti   sa   uvádza, že: „Pokiaľ ide o skutkovú   a právnu   zložitosť   sporu,   nemôžem   sa   k nej   vyjadriť,   nakoľko   súd   vo   veci doposiaľ nezačal konať.“

2. Ďalším   kritériom   pri   posudzovaní,   či   v uvedenom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Sťažovateľ je síce počas celej doby konania zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, z čoho možno usudzovať,   že   riešenie   jeho   právnej   veci   považuje   za dôležité,   vyžadujúce   si   odbornú pomoc, ale v jeho správaní ústavný súd zistil taký nedostatok, ktorý musel zohľadniť v jeho neprospech pri zisťovaní, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že v danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom.   So   zreteľom   na uvedenú   základnú   charakteristiku sporového konania možno sťažovateľovi pričítať na ťarchu to, že pri podaní návrhu vo veci samej   spolu   s návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   nezaplatil   súdne   poplatky za podané návrhy, čím nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za výpis z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   mu   vznikla   v   zmysle   citovaného ustanovenia podaním oboch návrhov.

Súdny poplatok za návrh na vydanie predbežného opatrenia zaplatil 18. novembra 2002 po výzve okresného súdu z 30. októbra 2002 a súdny poplatok za návrh vo veci samej zaplatil   sťažovateľ   až   v   rámci   plynutia   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu o zastavení konania z 9. decembra 2004. Ako vyplýva z jeho odvolania proti uvedenému uzneseniu, sťažovateľ výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, kde v oboch prípadoch bolo uvedené, že ide o súdny poplatok za „návrh“, považoval za duplicitné.

V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že nesplnenie poplatkovej povinnosti môže byť posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba pripísať plne na vrub sťažujúceho sa navrhovateľa (pozri napr. I. ÚS 40/02).

Ústavný   súd   na   základe   uvedenej   skutočnosti   považoval   správanie   sťažovateľa v posudzovanom   konaní   ako   také,   ktoré   tiež   prispelo   k prieťahom,   čo   zohľadnil   pri celkovom vyhodnocovaní priebehu konania na jeho ťarchu.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd sa až do augusta 2004, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo veci samej, nezaoberal vecou samou bez toho, že by jeho postupu bránila zákonná prekážka, t. j. jeho postup nesmeroval k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľa.   Počas   celej   tejto   doby   okresný   súd   vykonával   iba   úkony súvisiace s nariadením predbežného opatrenia. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu rozhodnutie   o predbežnom   opatrení   neodstraňuje   stav   právnej   neistoty,   a preto   obdobie, v ktorom súd konal len o predbežnom opatrení, je dobou zbytočných prieťahov v konaní vo veci samej (m. m. III. ÚS 42/02). Úkony okresného súdu v rámci konania o predbežnom opatrení   nie   sú   úkonmi   urobenými   vo   veci   samej,   a teda   ústavný   súd   ich   spravidla neberie do   úvahy   pri   riešení   otázky,   či   v konaní   vo   veci   samej   došlo   k zbytočným prieťahom   (m. m.   III. ÚS 20/02).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   konanie a rozhodovanie   odvolacieho   súdu   (kde   sa   predmetná   vec   nachádzala   od   24.   júna   2003 do 23. februára 2004, t. j. 8 mesiacov) o odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia nepredstavuje zákonnú prekážku postupu toho súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal (m. m. II. ÚS 214/02).

Okresný súd 18. augusta 2004 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo veci samej.

Okresný súd teda až po takmer dvoch rokoch od podania návrhu vo veci samej sa začal zaoberať tým, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za tento návrh a vyzval ho na jeho zaplatenie. Okresný súd vzhľadom na to vo veci samej ani nemohol dovtedy konať a rozhodnúť, pretože neboli splnené vecné procesné podmienky konania.

Okresný súd vo veci samej počas vyše dvoch rokov nevykonal jediný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci nachádzal (okrem už spomenutej výzvy na zaplatenie súdneho poplatku), a preto celé konanie okresného súdu až do augusta 2004 je poznačené zbytočnými prieťahmi. K zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale tieto boli podľa názoru ústavného súdu zapríčinené najmä postupom okresného súdu.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   14 C 225/02,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000 Sk „... pre   pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty   a za   závažné   fyzické (život bezdomovca v garáži) a psychické útrapy spôsobené doterajšími prieťahmi v konaní“.Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázanie povinnosti okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 225/02 konal, za dostatočnú ochranu jeho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Do   úvahy   zobral   hlavne doterajšiu   dĺžku   napadnutého   súdneho   konania   (2   roky   a   4   mesiace)   a správanie sťažovateľa.   Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak, že   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   G.   Z. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005