znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 314/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., a obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B., zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 124/2010-238 z 1. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.   a.   s.,   a obchodnej   spoločnosti   L.   s.   r.   o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 124/2010-238 z 1. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   v   postavení   žalobkyne   v 1.   a 2.   rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C 124/2010, pričom ich žaloba smeruje proti   Slovenskej   republike   (ďalej   len   „žalovaná“),   v   mene   ktorej   koná   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   V označenom   konaní   sa   sťažovateľky   domáhajú náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutým   uznesením   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   v 1.   rade   uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade v sume 645 465,84 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Podľa   názoru   sťažovateliek   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“)   a   napokon   aj   so   zásadou   rovnosti   účastníkov   konania.   Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateliek založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa sťažovateliek interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú: «Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totiž   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a OSP. Podľa ustanovenia § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania   zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na   návrh   vecne   oslobodenej   žalovanej   strany,   ktorá   má   evidentný   záujem   na   tom,   aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez   existencie   racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého   majetkové   pomery ako dlžníka nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu   nebude   mať   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   rovnakej   výške   ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu   o   konkurznom   konaní,   musí   súd   takýto   návrh   zamietnuť   a   to   s   poukazom   na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľky   upozorňujú   na   to,   že   okresný   súd   si   túto   ich   argumentáciu   osvojil v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a v ktorých sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovaných na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovaných zamietnutý (napr. uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).

Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že sú v konaní vedenom okresným súdom vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie,   a   preto   nie   je dôvod,   aby   boli   sťažovateľky   posudzované   z pohľadu   splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľky   ďalej   namietajú,   že   okresný   súd   ignoroval   formálnu   podmienku ustanovenú v § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   ako   aj   pravidlo obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej   navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných prípadoch   je   podľa   sťažovateliek   zjavné,   že   nimi   uplatňovaná   istina   neprevyšuje 400-násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľky   zdôrazňujú,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie   účelu,   na   ktorý   by   mal   byť   zložený   preddavok   použitý.   Okresný   súd   sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy   nemôže   slúžiť   racionálnemu   cieľu.   V   tomto   type   konania   objektívne   nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu   je   preto   podľa   sťažovateliek   viac než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   boli   postavené   do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestali žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľky poukazujú na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy   konania   vo   výške   792   850   €.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I. ÚS   112/2012 zo 7. marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   odložil   vykonateľnosť napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a   neskôr „nálezom   I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   bolo   porušené   postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania....

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.... Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví   porušenie nimi   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 19 C 124/2010-238 z 1. marca 2013 vyplýva, že ním   bola   sťažovateľke   v 1.   rade   uložená   povinnosť   zložiť preddavok   na trovy   konania vo výške 16 500 € a sťažovateľke v 2. rade vo výške 645 465,84 € na účet okresného súdu do   60   dní   od   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia.   Sťažovateľky   sa   domáhajú   proti žalovanej zaplatenia sumy 13 883 769,64 € ako náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Považská Bystrica, pretože „neprijal   návrhy   spoločnosti   na   začatie   občianskeho   súdneho   konania   podané elektronickou formou dňa 24. 7. 2006“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľky na zloženie preddavku   na trovy konania vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 9. novembra 2012 a 28. januára 2013 vyzval sťažovateľky na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v 1. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému súdu 21. decembra 2012 a sťažovateľka v 2. rade v odpovedi na výzvu doručenú okresnému súdu 12. februára 2012 uviedli, že v napadnutom konaní sú vecne oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateliek vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby boli sťažovateľky posudzované   z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Sťažovateľky argumentovali ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie návrhu   na   zloženie   preddavku.   Sú   tiež   toho   názoru,   že   v   konaní   neboli   a   ani   nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považujú za účelové obmedzovanie ich práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateliek, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do ich práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľky.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľky   v sťažnosti poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovateľky možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľky touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľky budú mať v ďalšom priebehu napadnutého konania k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliek   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa   aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej   činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch. Sťažovateľky v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádzajú, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkami tvrdenú   skutočnosť,   že v obdobnej   právnej   veci   nálezom sp.   zn.   I.   ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,   avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateliek, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá,   ústavný   súd o   ďalších   návrhoch   sťažovateliek nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013