znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 314/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., B., zastúpeného JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 To 11/2008 z 29. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2008 doručená sťažnosť V. Y., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   základného   práva   na prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy,   ako   aj porušenie čl. 52 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 11/2008 z 29. mája 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp 41/06 z 29. júna 2006 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vo veci trestného stíhania za trestný čin vraždy spáchaný formou spolupáchateľstva.

Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia Policajného   zboru,   odboru   vyšetrovania   Bratislava   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   sp.   zn. ČVS: PPZ-12/BOK-C-2006 z 26. júna 2006 podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku bola spojená na spoločné konanie trestná vec sťažovateľa stíhaného uznesením vyšetrovateľa sp. zn.   ČVS:   PPZ-13/BOK-C-2006   z 25.   júna   2006   za   trestný   čin   legalizácie   príjmu z trestnej   činnosti   v štádiu   pokusu   formou   účastníctva   ako   organizátor   s trestnou   vecou sťažovateľa   stíhaného   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-   12/BOK-C-2006 z 26. júna 2006 za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva.  

Okresný   súd   Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   na predbežnom   prerokovaní obžaloby   uznesením   sp.   zn.   4   T   121/07   z   2.   augusta   2007   rozhodol,   že   sťažovateľ   sa ponecháva vo väzbe, jeho žiadosť o prepustenie z väzby sa zamieta a menia sa dôvody väzby tak, že sa rušia dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a ponecháva sa dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorý naďalej trvá.

Uznesením   z 30.   októbra   2007   okresný   súd   zamietol   ďalšiu   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   6/2008   z 30.   januára   2008,   20   dní   po   vyhlásení rozsudku okresného súdu z 10. januára 2008, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu formou účastníctva ako organizátor a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Krajský súd sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ bol odsúdený prvostupňovým súdom a bol mu uložený trest odňatia slobody na tri roky, ktorý v dôsledku   podaného odvolania   nie je právoplatný, sťažovateľ   nemá trvalé bydlisko,   je štátny občan Ukrajiny a možno   sa   dôvodne   domnievať, že by v prípade   prepustenia   na slobodu ušiel do zahraničia, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, uloženému trestu a vec nie je meritórne skončená.  

V odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 To 11/08 sťažovateľ opäť podal žiadosť o prepustenie   z väzby, v ktorej argumentoval, že nie sú dané dôvody väzby, ako dôvod väzby nemožno akceptovať to, že je cudzinec, a je možné, že sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému postihu, pričom poukázal, že vo väzbe je na základe nepodložených tvrdení spolu s väzbou v inom proti nemu vedenom konaní už šesť rokov.  

Krajský súd jeho žiadosť uznesením sp. zn. 5 To 11/2008 z 29. mája 2008 zamietol. V odôvodnení   uznesenia   konštatoval:   „v danom   štádiu   konania,   konania   o odvolaní   sa nezmenili dôvody väzby, nenastali žiadne nové skutočnosti, nezmenili sa okolnosti, ktoré by mohli znamenať, že pominula vyššie uvedená dôvodná obava, ktorá zakladá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku.“

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, na základe ktorých konkrétnych skutočností ho   krajský   súd   ponechal   naďalej   vo   väzbe,   v odôvodnení   len   odkazuje   na   svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktoré sa opiera o rovnaké dôvody ako rozhodnutia okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 121/07 odôvodnené tým, že je občanom Ukrajiny, že je dôvodná obava, že by po prepustení na slobodu ušiel a že nemá trvalé bydlisko, čo však nebolo podľa tvrdenia sťažovateľa preukázané. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach, v ktorých bola preskúmavaná dôvodnosť trvania väzby.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre a proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby a jeho rozhodnutie nie je založené na konkrétnych skutočnostiach, ale na abstraktnej úvahe. Podľa názoru sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy tým, že krajský súd v rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ bol odsúdený prvostupňovým súdom a bol mu uložený trest odňatia slobody na tri roky, pričom toto rozhodnutie nie je v dôsledku podaného odvolania právoplatné.  

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5To 11/2008 uznesením z 29. mája 2008 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   slobodu   zaručené   v   čl.   5   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na prezumpciu neviny zaručené v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 To 11/2008 z 29. mája 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v celkovej výške 8.011,-Sk (2 úkony právnej pomoci á 3.176,- Sk + 2 x 190,-Sk režijný   paušál   +   19%   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípade   ide   o krajský   súd rozhodujúci   o žiadosti   o prepustenie   z väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie   povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d)   iné   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   na   účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e)   zákonné   držanie   osôb,   aby   sa   zabránilo   šíreniu   nákazlivej   choroby,   alebo   duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v čase   podania   sťažnosti   bola   osobná   sloboda sťažovateľa   obmedzená   väzbou   po   tom,   ako   bol   okresným   súdom   uznaný   za   vinného z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu formou účastníctva ako   organizátor   a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   troch   rokov.   Podľa judikatúry ESĽP sa väzba podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru končí dňom vyhlásenia rozsudku   súdu   prvého   stupňa   bez   ohľadu   na   jeho   právoplatnosť.   Ak   je   vyhlásený odsudzujúci rozsudok, pozbavenie osobnej slobody sa po tomto dni z hľadiska dohovoru opiera o ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. a), a nie písm. c) bez ohľadu na to, či je z hľadiska vnútroštátneho   práva   pozbavenie   osobnej   slobody   založené na odsudzujúcom   rozsudku, hoci aj neprávoplatnom, alebo na rozhodnutí o väzbe (Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968, A č. 7, B. v. Rakúsko z 28. marca 1992, A č. 175). Väzba pre účely dohovoru končí vyhlásením rozhodnutia o vine a treste súdom prvého stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto rozhodnutia (Solmaz v. Turecko zo 16. januára 2007). Pozbavenie osobnej slobody po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa preto nepodlieha kontrole podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z hľadiska existencie dôvodov väzby počas celej doby trvania väzby, ktorý je aplikovateľný len v prípade, ak je obmedzenie osobnej slobody založené na dôvode podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.  

Článok   5   ods.   1   dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo „v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“   a každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov   zmluvných   štátov   (Lukanov   v.   Bulharsko   z 20.   marca   1997,   §   43).   Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Ústavný vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).

Väzba nemôže byť zákonná, ak nie sú splnené materiálne podmienky väzby. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú   dôvody   na podozrenie, že   tento   skutok   spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku   celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá   jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Ústavný súd k otázke svojej právomoci vo väzobných veciach vyslovil, že vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná jeho právomoc len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

-   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu   vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).

Z hľadiska obsahu práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru možno v prípade sťažovateľa konštatovať, že jeho pozbavenie osobnej slobody po odsúdení prvostupňovým súdom sa zakladá na rozhodnutí, ktoré vydal príslušný súd v rozsahu svojej právomoci podľa   právnej   normy   upravujúcej   konanie   o pozbavení   osobnej   slobody,   teda   podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

V prípade sťažovateľa nie je sporné, že je väzobne trestne stíhaný za skutok, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie rozhodnutím príslušného orgánu, sťažovateľ nenamietal ani ďalší nevyhnutný predpoklad zákonnosti väzby - pretrvávanie dôvodného podozrenia, že spáchal žalovaný skutok, a nie sú pochybnosti ani o tom, že väzba sťažovateľa neprekročila zákonom   prípustnú   dobu   trvania.   Sťažovateľ   však   spochybňuje   existenciu   dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby a odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku   v uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   11/2008   z 29.   mája   2008 považuje za nekonkrétne a nedostatočné.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia po sumarizácii dôvodov sťažnosti uviedol: „Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   2.   8.   2007   na   verejnom zasadnutí   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   boli   modifikované   dôvody   väzby obžalovaného   tak,   že   tento   bol   ponechaný   vo   väzbe   z   dôvodu   §   71   ods.   1   písm. a)   Tr.   por.   Súd   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   obžalovaný   je   cudzinec,   ktorý   má administratívne   zakázaný   pobyt   na   území   SR   a   je   stíhaný   za   trestný   čin,   za   ktorý mu   hrozí   uloženie   vysokého   trestu.   Pri   prepustení   je   dôvodná   obava,   že   ujde alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   a   trestu,   najmä   preto, že nemá stále bydlisko.

Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   30.   10.   2007   na   hlavnom pojednávaní bola zamietnutá žiadosť obžalovaného V. Y. o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. trvajú aj naďalej.

V   dôsledku   podanej   sťažnosti   rozhodnutie   preskúmal   Krajský   súd   v   Bratislave   v konaní ITos 6/2008 a dňa 30.   1.   2008 podľa   § 193 ods.   1 písm.   a) Tr.   por.   sťažnosť obžalovaného zamietol ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obžalovaný V. Y. bol odsúdený prvostupňovým súdom pre pokus trestného činu vo forme účastníctva ako organizátor legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa §§8 ods. 1, 10 ods. 1 písm. a / k § 252 ods. 1 písm. a/, b/ ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 roky, ktorý nie je v dôsledku podaného odvolania právoplatný.   Uviedol,   že   obžalovaný   nemá   trvalé   bydlisko,   je   štátny   občan   Ukrajiny   a možno sa dôvodne domnievať, že by v prípade prepustenia na slobody ušiel do zahraničia, aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   a   prípadne   aj   uloženému   trestu,   vec   ešte   nie   je meritórne rozhodnutá.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu týkajúceho sa obžaloby a väzby v trestnom   stíhaní   pre   pokus   trestného   činu   vo   forme   účastníctva   ako organizátor legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa §§ 8 ods. 1, 10 ods. 1 písm. a / k § 252 ods. 1 písm. a/, b/ ods.3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999, dospel k záveru, že v danom štádiu konania, konania o odvolaní sa nezmenili dôvody väzby, nenastali žiadne nové skutočnosti, nezmenili sa okolnosti, ktoré by mohli znamenať, že pominula vyššie uvedená dôvodná obava, ktorá zakladá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Riadiac sa týmito úvahami žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietol.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).  

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľove   námietky   predostreté   v sťažnosti ústavnému súdu nespochybňujú záver krajského súdu o pretrvávaní dôvodu väzby podľa § 71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Pozbavenie   osobnej   slobody   z dôvodu   obavy z vyhýbania sa účasti na úkonoch trestného konania alebo trestu je legitímnym dôvodom v zmysle podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku slúžiacim na zabezpečenie účelu trestného konania   vyjadreného   v   §   1   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   odkazom   na   predošlé rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe sťažovateľa uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti podľa jeho názoru odôvodňujú dôvod tzv. útekovej väzby. Opakovanie týchto okolností v predošlých rozhodnutiach neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. Tento záver krajský súd konštatoval v rozhodnutí, keď uviedol, že v danom štádiu konania sa nezmenili dôvody väzby,   nenastali   žiadne   nové   skutočnosti   a nezmenili   sa   okolnosti,   ktoré   by   mohli znamenať, že dôvodná obava z úteku pominula. Záver krajského súdu, že dôvodná obava z úteku sťažovateľa je daná vzhľadom na to, že ide o štátneho občana Ukrajiny, ktorý nemá v Slovenskej   republike   trvalé bydlisko,   v spojení   s charakterom   trestnej   činnosti   a s tým súvisiacou hrozbou trestu a v spojení so štádiom trestného konania, ústavný súd nepovažuje za abstraktnú úvahu, ktorá by v konkrétnych okolnostiach prípadu nenapĺňala dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Naopak, v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že   dôvody   väzby   sťažovateľa   boli   v predmetnom   konaní   v dôsledku   aktívneho   prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv už preskúmavané zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť, že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spočívajúcu v organizovanom zločine, odôvodnenie krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci   možno   považovať   za   síce   krajnú,   no   ešte   stále   ústavnoprávne   akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené,   pretože   krajský   súd   v podstate   odkázal   na   predošlé   rozhodnutia   o väzbe sťažovateľa,   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   obdobnou   situáciou   zaoberal   v rozhodnutiach III. ÚS 241/07,   III.   ÚS   271/07   a   I.   ÚS   92/08,   v ktorých   konštatoval,   že   spôsob   takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je účastníkom konania známy ich oznámením, prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu. V danom prípade nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti, pretože krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol relevantnú časť uznesení, na ktoré odkázal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 52 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   ide   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vzťahu ku konaniu   vo   veci   samej,   a nevzťahuje sa   na   konanie   o väzbe,   na   ktoré   je   aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality   a sú   v ňom   implicitne   obsiahnuté hmotné   a tiež   procesné   atribúty   základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné   špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy. V obdobnom vzťahu je aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je aplikovateľné na konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a čl. 5 dohovoru, ktoré upravuje všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody.

Namietané porušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že krajský súd odkázal na predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom   pri   odôvodnení   väzobného   dôvodu   konštatoval,   že   sťažovateľ   bol   odsúdený prvostupňovým súdom a bol mu uložený trest odňatia slobody na tri roky. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným článkom ústavy a odôvodnením jeho porušenia, pretože z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že tým prejudikoval vinu sťažovateľa, a jeho rozhodnutím z hľadiska odôvodnenia, tzv. útekovej väzby, sa ústavný súd už v tomto rozhodnutí zaoberal.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho právom podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základnými právami podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť odmietol v celom rozsahu pre zjavnú neopodstatnenosť.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008