znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 314/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing. O.   V.,   V.,   a B.   V.,   V.,   zastúpených   advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Sp 28/2005 z 21. februára 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2006 zo 17. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. V. a B. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2007 doručená sťažnosť Ing. O. V., V. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a B. V., V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Sp 28/2005 z 21. februára 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2006 zo 17. januára 2007.Zo sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si ako oprávnené osoby   uplatnili   19.   marca   2004   na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   v M.   (ďalej   len „pozemkový   úrad“)   nárok   na   navrátenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti,   ktorá   bola vyvlastnená ich právnym predchodcom. Svoj nárok si uplatnili podľa § 3 ods. 1 písm. l) a p) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 180/1995   Z. z.   o   niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

Podľa § 3 ods. 1 písm. l) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená.

Podľa § 3 ods. 1 písm. p) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.

Pozemkový   úrad   rozhodol   o nároku   sťažovateľov   rozhodnutím č.   k.   2005/00766-KNO   z 27.   júla 2005   (ďalej   len   „rozhodnutie   pozemkového   úradu“). Vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovatelia sú oprávnenými osobami a sú u nich splnené podmienky na navrátenie vlastníctva k označeným pozemkom, ktoré boli vyvlastnené ich právnym   predchodcom   podľa   §   3   ods.   1   písm.   l)   zákona   o navrátení   vlastníctva k pozemkom, t. j. vyvlastnené pozemky neslúžia účelu, na ktorý boli vyvlastnené. Napriek uvedenému však navrátenie vlastníctva k týmto pozemkom nie je možné z dôvodu, že tieto pozemky   sa   už   nenachádzajú   vo   vlastníctve   povinnej   osoby,   ale vo vlastníctve   inej právnickej osoby. Pozemkový úrad svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 6 ods. 1 písm.   a)   zákona   o navrátení   vlastníctva   k   pozemkom,   podľa   ktorého „vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby   a právnickej   osoby   okrem   povinnej   osoby   (§   4   ods.   1)“. Pozemkový   úrad   preto rozhodol o tom, že sťažovateľom sa namiesto navrátenia vlastníctva k pôvodnému pozemku prevedie do vlastníctva iný pozemok vo vlastníctve štátu alebo sa im poskytne finančná náhrada.

Sťažovateľ v 2. rade podal proti rozhodnutiu pozemkového úradu z 27. júla 2005 opravný prostriedok, ktorý doručil pozemkovému úradu 2. septembra 2005. Účastníkom súdneho   konania   o tomto   opravnom   prostriedku   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 12 Co 317/95 bol zo zákona okrem sťažovateľa v 2. rade aj sťažovateľ v 1. rade. Krajský súd o opravnom prostriedku rozhodol rozsudkom č. k. 3 Sp 28/2005-18 z 21. februára 2006 tak, že rozhodnutie pozemkového úradu potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   obaja   sťažovatelia   podali   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   50/2006   zo   17. januára 2007   tak, že rozsudok krajského súdu z 21. februára 2006 potvrdil.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   pozemkový   úrad   nepostupoval správne,   keď   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľov   z   19. marca 2004   aplikoval ustanovenie   §   6   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení účinnom   v čase   vydania   rozhodnutia   27. júla 2005.   Poukázali   na   to,   že   v   citovanom zákonnom ustanovení uvedená prekážka navrátenia vlastníctva oprávneným osobám bola zakotvená   až   s účinnosťou   od   1. mája 2004,   t. j.   po   podaní   žiadosti   sťažovateľmi, a to zákonom č. 217/2004 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli a o zmene niektorých zákonov v znení platnom v tom čase (novela zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom). Podľa   sťažovateľov „správny   orgán   mal...   rozhodovať   v zmysle   právnej   úpravy   platnej v čase   začatia   správneho   konania,   kedy   neexistovala   prekážka   vydania   vyvlastneného pozemku a nie v zmysle novelizovanej právnej normy“.

Sťažovatelia   poukázali   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu,   s   ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd a podľa ktorého „rozhodnutie je zákonné, ak je vydané v súlade s právnou   úpravou   účinnou   v   čase   nadobudnutia   jeho   právoplatnosti.   Ak   v   priebehu správneho konania dôjde k zmene právnej úpravy a nový zákon v prechodnom ustanovení výslovne zakotví, že sa správne konanie, ktoré nebolo dokončené do dňa účinnosti nového zákona, dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu, správne konanie sa dokončí podľa zrušeného právneho predpisu. Inak sa už začaté správne konanie vždy dokončí podľa novej právnej úpravy“.

Podľa   sťažovateľov   rozsudkom   krajského   súdu   a rozsudkom   najvyššieho   súdu „Aplikovaním uvedeného   výkladu   retroaktivity   v danom   prípade   jednoznačne   došlo k porušeniu princípu právneho štátu a k porušeniu základného práva na súdnu ochranu“.

Sťažovatelia namietali nesprávnosť rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu aj z dôvodu, že i v prípade aplikácie ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia pozemkového úradu nebola v ich prípade naplnená prekážka navrátenia vlastníctva k pozemkom vyplývajúca z tohto zákonného ustanovenia z dôvodu, že sťažovateľmi označené pozemky boli v čase rozhodovania   pozemkového   úradu,   ako   aj   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   stále vo vlastníctve Mesta V. ako povinnej osoby, a nie vo vlastníctve inej právnickej osoby.

Sťažovatelia uviedli: „Mesto V... nehnuteľnosť previedlo Hospodárskou zmluvou... zo dňa 25. 7. 1991 na vtedajší T. závod V... k prevodu nehnuteľností došlo v čase, kedy to § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách zakazoval... V čase podania návrhu na začatie súdneho konania, a aj k dnešnému dňu, je ako vlastník sporného pozemku zapísaná obchodná spoločnosť S. a. s. B. (pôvodne T. závod V., resp. S. š. p.)... podľa platného právneho stavu v čase rozhodovania správneho orgánu bolo Mesto V. naďalej vlastníkom vyvlastnenej nehnuteľnosti... Táto skutočnosť znamená, že aj pri použití výkladu novelizovaného ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) zák. 503/2003 Z. z... tak ako to učinil správny orgán, neexistovala prekážka vydania nehnuteľnosti.“

V tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov sp. zn.   9   C   357/92   z   24.   apríla   1995   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 317/95 z 27. júna 1996 a uviedli, že „Týmto rozsudkom bola vyslovená neplatnosť vyššie uvedeného právneho úkonu Hospodárskej zmluvy... zo dňa 25. 7. 1991, ktorým mesto V.   previedlo   vlastníctvo   okrem   iného   aj   k predmetnej   nehnuteľnosti   na T.   závod   V., a to z dôvodu   porušenia   ustanovenia   §   9   ods. 1   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý hovorí:

Povinná osoba je povinná s vecami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára; odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného ani prenechať inému do užívania s výnimkou dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu, uzavretých na podklade dohôd o výmene bytu. Také právne úkony sú neplatné“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní, v ktorom boli vydané predmetné rozsudky,   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   domáhali   uloženia   povinnosti   Mestu V. ako žalovanému   uzavrieť   s ním   zmluvu   o vydaní   nehnuteľnosti   podľa   zákona č. 87/1991 Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov. Účastníkom tohto   súdneho   konania   bol   v postavení   žalovaného   aj   S.,   š. p.   Podľa odôvodnenia predmetných rozsudkov bola v rámci posúdenia predbežnej otázky ustálená neplatnosť hospodárskej zmluvy z 25. júla 1997 uzavretej medzi Mestom V. a S., š. p., a z toho dôvodu bolo žalobe sťažovateľov vyhovené.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli: „Aj   napriek   tomu,   že   na   túto   skutočnosť   a existujúce súdne rozhodnutia upozornili sťažovatelia aj v konaní pred Krajským súdom v Košiciach aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, súdy sa touto otázkou vôbec nezaoberali.“

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   nimi   označených   práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnili nárok na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia namietali porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Sp   28/2005   z   21.   februára   2006   a   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2006 zo 17. januára 2007.

Predmetom   konania   krajského   súdu   bolo   konanie   o žalobe   sťažovateľov domáhajúcich sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu – pozemkového úradu, ktorým nebolo vyhovené ich reštitučným nárokom na navrátenie vlastníctva k pozemkom.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   postup   a rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Sp 28/2005 z 21. februára 2006 bol na základe sťažovateľmi podaného odvolania preskúmaný odvolacím   najvyšším   súdom. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2006 zo 17. januára 2007 rozsudok krajského súdu potvrdil. Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého rozsudku   krajského   súdu   z   21. februára 2006,   pretože   jeho   preskúmanie   patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   je   z ústavného   hľadiska pre ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu zo 17. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s hodnotením dôkazov a s právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných   zákonných   ustanovení,   hodnotením   skutkového   stavu   a právnym   názorom v ich veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2   Sž-o-KS 50/2006   zo   17. januára 2007   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   sa   najvyšší   súd vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľov   uvedenými   v ich   odvolaní.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala prijatie záveru o svojvoľnom postupe najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľov, nestotožnil sa však s nimi. Nevyhovenie odvolacím dôvodom či vyslovenie iného právneho názoru,   s ktorým   sa   sťažovatelia   nestotožňujú,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov.

V rozsudku   najvyššieho   súdu   nie   je   možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré by spočívali   v spôsobe   aplikácie   §   6   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom   v znení   účinnom   v čase   rozhodnutia   pozemkového   úradu   o   reštitučných nárokoch sťažovateľov.

Rovnako nie je možné konštatovať prvky arbitrárnosti ani pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s ich odvolacími dôvodmi proti rozsudku krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   a   následne   najvyšší   súd   sa vysporiadali   aj   s   argumentáciou   sťažovateľov   uvedenou   v ich   sťažnosti   o neexistencii vlastníckeho   práva   inej   právnickej   osoby   ako   povinnej   osoby   (Mesta   V.)   k označeným nehnuteľnostiam,   a tým   neexistencii   prekážky   navrátenia   vlastníctva   k nehnuteľnostiam podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení účinnom v čase   rozhodnutia   pozemkového   úradu,   a   to   tým,   že   danosť   vlastníckeho   práva   inej ako povinnej právnickej osoby mali za preukázanú údajmi z katastra nehnuteľností, ktoré boli   pre   pozemkový   úrad,   ako   aj   konajúce   súdy   záväzné.   V správnom   konaní,   ako   ani v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   pozemkového   úradu,   nemohla   byť posudzovaná neexistencia vlastníckeho práva právnickej osoby, ktorá nebola účastníkom týchto   konaní.   Samotné   poukázanie   sťažovateľov   na   existenciu   právoplatného   súdneho rozhodnutia   vydaného   v inom   súdnom   konaní   o nárokoch   sťažovateľov   podľa   zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách   a ustálenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   nehnuteľností z povinnej osoby na inú právnickú osobou v rámci posúdenia predbežnej otázky nebolo spôsobilé spochybniť správnosť postupu a záverov najvyššieho súdu v tomto konaní.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Ani Krajský súd a následne Najvyšší súd sa nezaoberali aj napriek existujúcim dôkazom zásadnou otázkou, či vlastníctvo k pozemku skutočne prešlo na právnickú osobu platným právnym úkonom, resp. či v čase rozhodovania o reštitučnom   nároku   k vyvlastnenému   pozemku   nebolo   právne   spochybniteľné,   a tým pádom pri výklade retroaktivity aký učinili konajúce štátne orgány, aby bola existencia prekážky uvedenej § 6 ods. 1 písm. a zák. 503/2003 Z. z. sporná. Týmto opomenutím podľa názoru sťažovateľov opäť pochybili, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci a vydanie rozhodnutí v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky.

V závere   chceme   zdôrazniť,   že   správny   orgán   a príslušné   súdy   pri   posudzovaní reštitučného nároku sťažovateľov porušili zásadu retroaktivity právnych predpisov. Máme za   to,   že   ústava   Slovenskej   republiky   nepripúšťa   retroaktivitu   najmä   v prípade,   ak   sa rozhoduje o práve občana garantovaného ústavou, akým vlastnícke právo bezpochyby je.“

K tejto argumentácii sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že orgány verejnej moci (súdy)   vychádzajúc   z   prezumpcie   ústavnosti   mohli   rozhodnúť   v predmetnej   veci iba v súlade s platnou právnou úpravou v čase ich rozhodovania.

Záver   o   tom,   či   je   platná   právna   úprava   (platný   právny   predpis)   v   súlade, resp. v nesúlade s ústavou, môže vysloviť ústavný súd len za splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 125 ústavy. Skúmanie súladu, resp. nesúladu platného právneho predpisu s ústavou nemôže byť predmetom konania podľa čl. 127 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval: „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007