znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 313/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpeného advokátom Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 508/2013 z 13. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 16 Co 508/2013 z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   25.   4.   2013,   sp.   zn. 14 C/83/2012 bol zamietnutý môj návrh proti odporcovi R. M... na zaplatenie 99.581,76 € s príslušenstvom. Okresný súd mi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 13. 2. 2014 o mojom odvolaní, ktoré som podal proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 13. 2. 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd môj návrh zamietol a vo výroku o náhrade trov konania zmenil rozsudok okresného súdu v môj neprospech. Okresný súd a aj krajský súd ako odvolací súd nevyhoveli môjmu návrhu z dôvodu, že uznanie záväzku odporcom je neurčité a nezrozumiteľné a aj v prípade, ak by došlo zo   strany   odporcu   k   uznaniu   záväzku,   podľa   ktorého   mal   navrhovateľovi   plniť dňa   30.   9.   2004   potom   nasledujúcim   dňom   začína   plynúť   nová   štvorročná   premlčacia lehota a keďže som podal návrh na súd dňa 3. 4. 2012, teda po uplynutí tejto doby nebolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť. Krajský súd naviac vo svojom rozsudku poukazuje na   rozhodnutia   ústavného   súdu   z   minulosti   a   podľa   krajského   súdu   je   rozhodnutie okresného súdu potrebné posudzovať za presvedčivé, prijateľné aj pre laickú verejnosť, racionálne a aj spravodlivé.

Tieto stanoviská krajského súdu sú svojvoľné a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý upravuje právo každého domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Bol som presvedčený, že krajský súd je všeobecným súdom, ktorý je schopný rozhodovať ako nezávislý a nestranný. Preukázané však bolo, že v mojom prípade tento súd postupoval svojvoľne,   rozhodnutie   ktoré   vydal   je   absolútne   nespravodlivé,   pre   laickú   verejnosť neprijateľné a nepochopiteľné, pričom súd zásadným spôsobom porušil jedno zo základných ľudských práv zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý je záväzný aj pre vnútroštátne súdy, akým je aj krajský súd ako súd všeobecný v sústave súdov   Slovenskej   republiky.   Právo   na   spravodlivý   proces   bolo   v tomto   mojom   prípade krajským   súdom   úplne   pošliapané   a   tento   súd   postupoval   v   rozpore   s   týmto   článkom Dohovoru.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 2. 2014, ktorým došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 DOHOVORU a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ žiada aj o úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutie krajského súdu je „absolútne nespravodlivé, pre laickú verejnosť neprijateľné a nepochopiteľné“.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:„Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva nasledovné: Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.   V   hodnotení   skutkových   zistení   neabsentuje   žiadna časť   skutočností,   ktoré vyšli v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010). Pokiaľ ide o   odôvodnenie   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a   teda   zamietnutie   návrhu   navrhovateľa, prvostupňový   súd   je   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   koherentný,   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné   a   jeho   argumenty   podporujú príslušný záver o nedôvodnom nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís   prvostupňový   súd   dospel   sú   pre   právnickú,   ale   i   laickú   verejnosť   prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania navrhovateľa je zhodný s jeho námietkami počas priebehu celého konania, jeho písomnými a ústnymi podaniami pred prvostupňovým súdom, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj   pokiaľ   ide   o   samotné   odvolanie.   Navrhovateľ   v   odvolaní   neuvádza   žiadne   nové, relevantné   skutočnosti   a   nepredkladá   žiadne   nové   dôkazy,   ktoré   by   neboli   zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.“

V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:„Ak   teda   navrhovateľ   v   priebehu   konania,   ako   i   v   odvolacom   konaní   tvrdí,   že k uznaniu   dlhu   zo   strany   odporcu   došlo   v   zmysle   ust.   §   558   Občianskeho   zákonníka, nakoľko   k   uznaniu   dlhu,   ako   i   tomu   predchádzajúcemu   záväzku   došlo   medzi   fyzickými osobami,   odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   okresného   súdu   o tom,   že i v prípade, ak by toto uznanie dlhu bolo posudzované v zmysle Občianskeho zákonníka je neplatné v zmysle ust, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právny úkon nebol urobený určite a zrozumiteľne. Z ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka vyplýva, že uznanie   dlhu   je   jednostranným   právnym   úkonom   dlžníka   voči   veriteľovi,   pre   ktorý   je pod   sankciou   neplatnosti   ustanovená   písomná   forma.   Písomná   forma   dodržaná   bola. Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky nebol určitý a zrozumiteľný, nakoľko ani výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol objektívne pochopiteľný, teda vzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu...

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť prejav vôle urobený okrem iného určite   a   zrozumiteľne,   inak   je   neplatný.   Právny   úkon   je   nezrozumiteľný,   ak   ani   jeho výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že vyjadrenie prejavuje síce zrozumiteľné, avšak neurčitý je jeho obsah. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného významu   jednotlivých   použitých   pojmov,   z   hľadiska   vzájomnej   nadväznosti   použitých pojmov, z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený. Preto, ak navrhovateľ dodatočne dopĺňa, či domýšľa aká vôľa bola v čase urobenia tohto úkonu prejavená, nejde o právny úkon, ktorý by spĺňal podmienky určitosti.

Odvolací   súd   poznamenáva,   že   ak   by   aj   uznanie   záväzku   posudzoval   podľa Obchodného   zákonníka,   dôvody   jeho   neplatností   v   zmysle   §   37   ods.   1   Občianskeho zákonníka sa v celom rozsahu vzťahujú aj na takéto právne posúdenie. Záväzok, ktorého sa uznanie týka, musí byť identifikovaný aj v prípade obchodného zákonníka takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením konkrétneho dôvodu, odkazom na listinu, na základe ktorej vznikol a pod.). Uznať možno len záväzok určitý, ktorý existoval v čase jeho   uznania.   Určitosť   písomného   prejavu   vôle,   či   už   podľa   Občianskeho   alebo Obchodného   zákonníka,   je   objektívnou   kategóriou   a   tento   prejav   by   nemal   vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb...

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by aj prichádzalo do úvahy uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka, potom subjekty obchodného práva si nemôžu platne zvoliť, aby sa ich právne vzťahy spravovali iným ako Obchodným zákonníkom, a ak išlo o vzťahy medzi obchodnými spoločnosťami, potom nie je zrejmé, na základe čoho by odporca ako fyzická osoba, mal uznávací prejav vôle urobiť. Len v tom prípade, ak by bol predmetný jednostranný právny úkon uznania záväzku posudzovaný v zmysle Obchodného zákonníka, by   potom   platil   i   právny   záver   okresného   súdu   spočívajúci   v   tom,   že   návrh   podal navrhovateľ po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, pretože podľa uznania záväzku mal odporca plniť navrhovateľovi do 30. 09. 2004 a nasledujúcim dnom začala plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, pričom navrhovateľ podal návrh na súd dňa 03. 04. 2012, teda po jej uplynutí.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku veľmi podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s   odvolaním   sťažovateľa,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   rozhodovanie   o   odvolaní),   Občianskeho zákonníka   (týkajúcich   sa   platnosti   právnych   úkonov)   a Obchodného   zákonníka (upravujúcich v oboch kódexoch inštitúty uznania záväzku a premlčania).

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie reálne mohol   dospieť   k záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014