znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 313/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., ktorou namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002,   v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 361/2011-31 zo 6. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu v označenom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 361/2011-31 zo 6. marca 2012.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu   18.   októbra   2002   žalobu   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou   proti   žalovanému S.,   S.   (ďalej len „odporca“).   Z uznesenia   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co/58/2011-311 z 29. februára 2012 vyplýva, že „predmetom   konania   na   Okresnom   súde   Senica   bol   návrh   navrhovateľa   o   neplatnosť výpovede a náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. V časti neplatnosti výpovede bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 5C 105/2002-167 zo dňa 18. januára 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co 275/2009-201, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. 05. 2010 a predmetom konania zostala náhrada mzdy,   pričom   po   zmenách   petitu   sa   navrhovateľ   domáhal   voči   odporcovi   zaplatenia náhrady mzdy od 01. 09. 2002 do 09. 06. 2010 v sume 52.675,40 eur spolu s úrokom z omeškania 16,43 % ročne od 01. 09. 2002 do zaplatenia.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „V tejto právnej veci pod sp. zn. 5 C 105/2002 sa sťažovateľ už jedenkrát obrátil na Ústavný súd SR, s namietaným porušením základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských, práv a základných slobôd, ktorý v Náleze ústavného súdu III. ÚS 361/2111-31 zo dňa 6. marca 2012 rozhodol, že toto právo porušené bolo a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Pretože okresný súd i naďalej a svojvoľne a i protiprávne porušuje príkaz konať bez zbytočných prieťahov, sa sťažovateľ opätovne obracia na ústavný súd s ďalšou sťažnosťou o rozhodnutie,   najmä   pre   neplnenie   základnej   povinnosti   súdu   a   vec   prerokovávajúcej sudkyne, dotýkajúcej sa zabezpečenia procesného postupu v súdnom konaní vedúcemu k čo najskoršiemu   odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   sťažovateľ   obrátil   na   súd o jeho rozhodnutie.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že jeho vec „nie je ku dňu rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená“ (v sťažnosti uvádza prehľad úkonov, ktoré zodpovedajú spisovej dokumentácii   obsiahnutej   v prílohe   k sťažnosti).   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   vec   nachádzala   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   kde   bola   zaslaná   6.   februára   2013   na rozhodnutie   o dovolaní   sťažovateľa.   Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   o dovolaní sťažovateľa zatiaľ nerozhodol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že sa „obrátil i s podnetom na ústavný súd zo dňa   11.   novembra   2012   o   začatie   konania   vo   veci   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa, pre neplnenie povinnosti okresného súdu konať bez zbytočných prieťahov, na ktoré ústavný súd nereagoval, sťažovateľa žiadnym spôsobom neinformoval i keď zodpovedným niekto musí byť, predovšetkým na strane okresného súdu. Plnenie príkazov ústavného súdu, je i vecou monitoringu jeho samotného, včítane vydania sudcu na trestné stíhanie.“.

Ústavný súd zistil, že podnet sťažovateľa doručený ústavnému súdu 13. novembra 2012   bol   jeho   prípisom   č.   k.   Rvp   13515/2012-4   z 2.   apríla   2013   odložený   s tým,   že sťažovateľovi   oznámil,   „že   z   Vášho   podania   nie   je   zrejmé,   aké   základné   právo   alebo slobodu namietate, postupom ktorého orgánu malo k porušeniu toho-ktorého základného práva dôjsť, čo ústavnému súdu navrhujete, aké je odôvodnenie Vášho návrhu, navrhované dôkazy, či ste vyčerpali všetky právne prostriedky, ktoré Vám zákon na ochranu Vášho základného práva účinne poskytuje, či je Vaša sťažnosť podaná v lehote a podobne. O tom, aké predpoklady musí spĺňať návrh na začatie konania, Vás ústavný súd poučil vyššie.“. Súčasne ústavný súd poznamenal, «že nemá právomoc začínať trestné stíhanie a „zastaviť výkon funkcie sudcu“, v prípade podozrenia je potrebné obrátiť sa na príslušnú prokuratúru.Vzhľadom na to, že oznámenie o odložení podania nie je rozhodnutím vo veci samej, a teda nezakladá podmienku res iudicata, ktorá by ústavnému súdu neumožňovala v tejto veci viac konať, v prípade splnenia podmienok kvalifikovanej námietky porušenia základných práv a slobôd, túto môžete uplatniť v konaní pred ústavným súdom.».

Sťažovateľ tvrdí, že «Okresný súd od obdobia vyslovenia príkazu ústavným súdom konať bez zbytočných prieťahov, vykazuje obdobia nečinnosti, najmä od júla do novembra 2012, ako i od tohto dátumu do februára 2013. Podobne i jeho postup od doručenia spisu odvolacím   súdom,   je   neefektívny,   vyznačujúci   sa   neefektívnou   činnosťou,   teda   takým konaním, ktorý neviedol a nevedie k odstráneniu právnej neistoty v príkaznom čase, teda konať bez zbytočných prieťahov. Je iba trpkým výsmechom, inými slovami, povedané „je to zametanie občana po súdoch, za ktorým sú už iba cigáni“.

Justičná svojvôľa v postupe okresného súdu, ako aj pri jeho doterajšom rozhodovaní, majú priamy dopad na kvalitu dodržiavania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vychádzajúc   z   napísaného,   nečinnosťou   a   neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní, dochádza k porušeniu, práva sťažovateľa, na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Naviac, neplnením a to opakovaným konať bez zbytočných prieťahov, ignorovaním viazanosti odvolacieho súdu v troch rozhodnutiach /rozsudok 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.   február   2010,   uznesenie   23Co   58/2011-317   zo   dňa   30.   marec   2012,   uznesenie 23Co/48/06-95 zo dňa 20. júl 2006/, vec prerokovávajúca sudkyňa, zneužíva právomoc verejného činiteľa obzvlášť závažným spôsobom.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1./ Právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní pod sp. zn. 5C 105/2002 je opakovane porušované.

2./ Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 9.000.- eur

3./ Okresný súd Senica je povinný uhradiť trovy konania v sume... na účet právneho zástupcu

4./   Vec   prerokovávajúca   sudkyňa   zneužila   právomoc   verejného   činiteľa   obzvlášť závažným   spôsobom,   svojvoľným   nesplnením   povinnosti   prikázanej   v   Náleze III. ÚS 361/2011 zo dňa 6. marca 2012.

Posúdi   i   mieru   zodpovednosti   v   oblasti   trestnej,   pre   viacnásobné   neplnenie povinností viazanosti vyšších súdnych inštancií.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   105/2002   v období   po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 361/2011-31 zo 6. marca 2012 bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   priloženej   dokumentácie,   ako   aj   z   informácií   poskytnutých   ústavnému   súdu okresným   súdom   vyplýva,   že   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 C 105/2002 rozsudkom zo 6. decembra 2010 tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 5 136,23 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku návrh zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 2 666,70   €.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   odvolal.   O jeho   odvolaní   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 Co 58/2011-311 z 29. februára 2012 tak, že nepripustil zmenu   návrhu   sťažovateľa   rozšírením   petitu   o určenie,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa u odporcu končí 6. septembra 2010 a že odporca mu je povinný zaplatiť ním požadovanú sumu 5 789,70 €, a o určenie, že označená osoba (Mgr. P. P.) postúpil okresnému súdu nepravdivé, pozmeňujúce čo do počtu hodín i predmetov listinné dôkazy, dotýkajúce sa rozvrhu hodín na školský rok 2001/2002. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. apríla 2012 prostredníctvom krajského súdu dovolanie, ktorým sa domáhal, aby   najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie s príkazom konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd zistil, že vec napadla najvyššiemu súdu 11. februára 2013 a bola jej pridelená sp. zn. 4 Cdo 91/2013, t. j. v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

V nadväznosti na zistený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné poukázať na   svoj   právny   názor   tvoriaci   súčasť   jeho   ustálenej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu právu na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   poskytuje   v   konaní   pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   už   nemohlo   dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

V   súvislosti   s   uvedeným   právnym   názorom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jedným z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo sťažnosť sťažovateľa v čase doručenia sťažnosti a rozhodovania o nej sa nachádzala na najvyššom súde, je daný dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní s prihliadnutím na zmysel a účel práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013