znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 313/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č.   vo výkone trestu, ktorou   namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2010 a postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co/50/2011   a   jeho rozsudkom z 23. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť   V.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/50/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Súdy tým, že zamietli žalobný návrh porušili svojím konaním články medzinárodnej zmluvy – Európsky Dohovor o ľudských právach a základných slobodách...

Navrhovateľ   ústavnej   sťažnosti   tvrdí,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   využitie postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. nebolo ani adekvátne ani účinné a neposkytovalo sťažovateľovi   reálnu   nádej   na   úspech.   Navrhovateľ   sťažnosti   tvrdí,   že   má   v   rámci vnútroštátnej právnej normy alternatívnu voľbu nápravy podľa zákona č. 209/1992 Zb. medzinárodná zmluva – Európsky Dohovor – podľa čl. 13 (účinný prostriedok nápravy). V súdnom konaní sa domáhal, postupovať podľa zákona číslo 209/1992 Zb. a nie podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Oba   súdy   zamietli   žalobný   návrh   z   dôvodu   premlčania   uplatnenia   si   nároku na náhradu škody. Premlčacia lehota sa podľa súdov a odporcu (Krajský súd v Bratislave) skončila 29. 5. 2001. Lehota premlčania začala 29. 5. 1998 a uplynula 29. 5. 2001.... Len   skutočnosť,   že   navrhovateľovi   bolo   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   29.   5.   1998   o   povinnosti   uhradiť   trovy   obhajoby   a   nadobudlo právoplatnosť nevzniká hmotnoprávny pojem škoda!

a preto námietka uplynutia premlčacej lehoty počínajúc doručením uznesenia a jeho správoplatnenia   odo   dňa   29.   5.   1998   ako   argument   súdov   a   odporcu   je   nedôvodná a neopodstatnená.

Premlčanie, vyššie vysvetlené, nezačalo plynúť od 29. 5. 1998, argumenty oboch súdov a odporcu aj z ďalších dôvodov...“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že mu „nikdy nebolo žiadnym spôsobom oznámené či inak sprístupnené rozhodnutie o vzniku pohľadávky o existencii pohľadávky sa dozvedel v roku 2006, keď bol zaradený do práce a započali zrážky zo mzdy odsúdeného. Až následne cez   učtáreň   zistil,   že   má   exekúciu   na   väzenskú   mzdu   z   dôvodu,   že   musí   hradiť   trovy obhajoby.

Námietka premlčania nie je dôvodná aj z toho dôvodu, že k zaviazaniu platiť trovy obhajoby predchádzalo nespravodlivé konanie a doručenie chybných uznesení (nesprávne uvedené paragrafové znenie).

O tom, že k zaviazaniu platiť trovy obhajoby predchádzalo nespravodlivé konanie sa dozvedel zo spisového materiálu, navrhovateľ sťažnosti si nechal doručiť kópiu celého spisu 2 T 38/94, až v roku 2008, respektíve v roku 2006-7.

Navrhovateľ   sťažnosti   tvrdí,   že   námietka   pasívnej   legitimácie   je   nedôvodná   zo strany odporcu a oboch súdov a to z dôvodu, že konajúci súd a odporca mali upozorniť navrhovateľa,   že   meno   odporcu   v   žalobnom   návrhu   je   uvedené   neúplne.   Prípadne navrhovateľa mali upozorniť, že pred súdom musí byť odporca označený inak, alebo musí byť zastúpený ústredným orgánom. Súdy nevyzvali navrhovateľa k odstráneniu možnej vady pri   názve   odporcu   pričom   súdy   od   počiatku   vedeli   z   obsahu   žalobného   návrhu   akým správnym spôsobom treba označiť odporcu aby bol žalovateľný.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:„Navrhovateľ   súbežne   s   podaním   tejto   ústavnej   sťažnosti   podáva   mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.

Dovolanie a ústavnú sťažnosť posielam súbežne z toho dôvodu, aby ústavný súd v budúcnosti nevyčítal navrhovateľovi nedodržanie lehoty.

Navrhovateľ žiada ústavný súd, aby v konaní o prijateľnosti zohľadnil skutočnosť, že bolo podané dovolanie súbežne s touto sťažnosťou. Navrhovateľ sa domnieva, že to nie je prekážka   k   prijateľnosti   či   odmietnutia   sťažnosti.   Môže   to   byť   snáď   dočasná   prekážka v konaní.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom,   ktorým   vysloví,   že «Z   dôvodu   porušenia   článkov   medzinárodnej   zmluvy   – Európsky   Dohovor   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   a   to   čl.   1   Dohovoru (ochrana majetku);čl. 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy); čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé konanie); čl. 41 Dohovoru (spravodlivé zadosťučinenie); čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života). Ústavný súd SR ruší rozsudok Okresného súdu v Bratislave 1 č. k. 21 C 124/08-90 zo dňa 23. 11. 2010. Ústavný súd SR ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co/50/2011-209 zo dňa 23. 11. 2011. Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu preskúmať a prejednať a rozhodnúť žalobný návrh v súlade so zákonom č. 209/1992 Zb., lebo navrhovateľovi poskytuje širšiu právnu ochranu.

Ústavný súd SR prikazuje príslušnému súdu, aby upravil – doplnil názov odporcu tak, aby bolo zrejmé, kto je povinný zo zákona konať v mene štátneho orgánu verejnej moci t. j. Krajského súdu v Bratislave.

Ústavný súd SR, preskúmaním spisového materiálu vychádzajúc z individuálneho posúdenia   každej   veci,   zistil   že   doručenie   a   správoplatnenie   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave pod sp. zn. 2 T 38/94 označené ako rozhodnutie o povinnosti uhradiť trovy obhajoby zo dňa 29. 5. 1998 nespĺňa kritérium pre námietku premlčania uplatnenia si nároku na priznanie spravodlivého zadosťučinenia vyjadreného v peniazoch alebo inak a vychádzajúc z celkového individuálneho posúdenia veci „len“ doručenie, správoplatnenie a vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave o povinnosti uhradiť trovy obhajoby zo dňa 29. 5. 1998 nie je možné izolovane považovať za časový bod a tento časový bod (29. 5. 1998) pokryť pojmom – dozvedieť sa o škode a je nutné zohľadniť pojem dozvedieť sa o škode aj na základe iných kritérií napr. sťažovateľ argumentoval, že k zaviazaniu trov obhajoby došlo v nespravodlivom konaní a o tejto skutočnosti sa dozvedel pri študovaní súdneho spisu sp. zn. 2 T 38/94 ktorého kópie si nechal doručiť zo súdu v roku 2006-2007. Ústavný súd SR zistil, že navrhovateľ ústavnej sťažnosti má právo získať primerané spravodlivé zadosťučinenie rovnajúce sa dosiahnutiu spravodlivej rovnováhy a príslušný súd je povinný preskúmať, prejednať a rozhodnúť aj tento právny nárok.

Ústavný   súd   SR   zistil,   že   navrhovateľ   ústavnej   sťažnosti   nemôže   znášať   naďalej bremeno ktorému predchádzalo nespravodlivé konanie a musí mať k dispozícii prostriedok nápravy   ktorý   by   vecne   preskúmal   a   rozhodol   o   legitimite   nesenia   bremena.   Výkon spravodlivosti nemôže byť postavený na nespravodlivosti.

Ústavný súd SR zistil, že základné práv a slobody medzinárodnej zmluvy Európskeho Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách majú postavenie občianskych práv a vo vzťahu k verejnej moci sú záväzkom.

Ústavný   súd   SR   zistil,   že   všeobecné   súdy   majú   právomoc   v   rámci   občiansko právneho   konania   preskúmať   a   vecne   rozhodnúť   súdne   spory,   ktorých   predmetom   je ochrana základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   SR   zistil,   že   vnútroštátna   legislatíva   neupravuje   žiadnym   spôsobom premlčaciu   lehotu,   ktorej   uplynutím   by   zaniklo   právo   a   právny   nárok   obrátiť   sa so sťažnosťou   (žalobou)   na   príslušný   orgán   a   zaoberal   sa   obsahom   sťažnosti   (žaloby) založenej   na   možnom   porušení   základných   práv   slobôd   obsiahnutých   v   Európskom Dohovore.

Ústavný súd SR zistil, že navrhovateľ nemusel postupovať podľa zákona platného v tom čase zákon č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb. neposkytuje žiadnu reálnu nádej na úspech v tomto prípade.

Ústavný   súd   SR   zistil,   že   vnútroštátna   legislatíva   neupravuje   žiadnym   spôsobom premlčaciu lehotu ktorej uplynutím by zaniklo právo a právny nárok získať spravodlivé zadosťučinenie v osobitnom konaní pred príslušným orgánom.

Ústavný   súd   SR   zistil,   že   premlčacia   lehota   ako   argument   odporcu   a   súdov   je nedôvodná aj z toho dôvodu, že exekučné konanie a exekučný príkaz bol realizovaný bez vedomia   povinného   t.   j.   odsúdeného   H.   V.   O   exekúcii   č.   k.   E   553/98   D5a   120/98   sa nedozvedel povinný vopred, skôr ako začal výkon exekučného rozhodnutia.

Ústavný súd SR zistil, že náhrada škody podľa osobitého predpisu č. 58/1969 Zb. zákon o zodpovednosti za škodu... nie je vo vzťahu k ustanoveniu článku 41 (spravodlivé zadosťučinenie) medzinárodnej zmluvy a neuhradenie škody podľa zákona číslo 58/1969 Zb. nevylučuje možnosť žiadať spravodlivé zadosťučinenie za porušenie práv.

Ústavný súd SR zistil, preskúmaním sporných uznesení a to uznesenie Krajského súdu   v   Bratislave   zo   dňa   2.   10.   1996   označené   ako   povinnosť   na   náhradu   odmeny   a hotových   výdavkov   (viď   2-4   str.   prílohy)   a   preskúmaním   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave zo dňa 14. 5. 1998 (resp. 29. 5. 1998) označené ako povinnosť nahradiť štátu odmenu   a hotové   výdavky   ustanovenému   obhajcovi   (viď   5-6   str.   prílohy),   že   odporca Krajský   súd   v Bratislave   neumožnil   odsúdenému   H.   V.   preukázať,   že   nemá   dostatočné prostriedky   najneskôr   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   obhajoby   a   odporca   vyhotovil a doručil uznesenia, ktoré obsahovali chyby... a preto odporca si nesplnil svoju povinnosť vyhotoviť   uznesenia   v   zákonnej   forme.   Uznesenia   nemali   zákonom   predpísané   povinné náležitosti   podľa   trestného   poriadku.   Ústavný   súd   SR   zistil,   že   odporca   Krajský   súd v Bratislave nepostupoval procesne správne v súlade s ustanoveným zákonom pri zaviazaní trov obhajoby.

Ústavný súd SR zistil, že článok 6 ods. 3 písm. c medzinárodnej zmluvy Európsky dohovor o ľudských právach má prednosť pred vnútroštátnou právnou normou upravenou Trestným poriadkom o nutnej obhajobe podľa starého trestného poriadku § 39 a z dôvodov uvedených v § 36 ods. 3 a § 33 ods. 2 a § 152 ods. 1 písm. b. že nie je možné, sledujúc ciele čl. 6 ods. 3 písm. c medzinárodnej zmluvy ustanoviť v nutnej obhajobe obvinenej osobe obhajcu na jeho náklady lebo jednoznačne z čl. 6 ods. 3 písm. c vyplýva, že obhajca sa poskytne ustanovením v rámci nutnej (povinnej) obhajoby bezplatne pri splnenej podmienke nedostatku finančných prostriedkov.

Krajský súd v Bratislave z vlastnej iniciatívy ustanovil obhajcu H. V. dňa 20. 4. 1994 ktorý v tom čase nebol obvinenou osobou. Krajský súd v Bratislave sám konštatoval vo svojom   uznesení   že   obvinená   osoba   nemá   dostatočné   prostriedky   a   je   nezamestnaná. Ústavný   súd   SR   zistil   porušenie   čl.   6   ods.   3   písm.   c   medzinárodnej   zmluvy   zo strany Krajského súdu v Bratislave v súvislosti s konaním a rozhodnutím o povinnosti uhradiť trovy obhajoby v skončenej trestnej veci 2T 38/94, a výkon tohto rozhodnutia naďalej hradiť trovy obhajoby predstavuje pre povinného nespravodlivé bremeno.

Ústavný súd ďalej rozhodol, že odporcovia sú povinní uhradiť súdne trovy a trovy právneho zastupovania.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/50/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011. Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol o ďalších zisteniach a skutočnostiach uvedených v petite sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/124/2008 a jeho rozsudok z 23. novembra 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13 a čl. 41 dohovoru   a práva   podľa čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/50/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011

Proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   14.   februára   2012 dovolanie.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   podanie   dovolania „nie   je   prekážkou   k   prijateľnosti   či odmietnutia sťažnosti“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru (m. m.   IV.   ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným   orgánom. Iná   interpretácia   by v   danej   veci   mala za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii;   sťažnosť   je prípustná   iba   vtedy,   ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol v tejto časti ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012