znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 313/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 429/06 394 z 23. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 429/06-394 z 23. októbra 2007 doplnená na výzvu ústavného súdu podaním doručeným ústavnému súdu spolu s ďalšou dokumentáciou 24. júna 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 12. októbra 2000 s ním zamestnávateľ okamžite   zrušil   pracovný   pomer   pre   hrubé   porušenie   pracovnej   disciplíny   s tým,   že pracovný pomer mu končí 13. októbra 2000.

Sťažovateľ   13.   novembra   2000   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy za mesiac október, t. j. od 16. októbra 2000,   splatnú 10. novembra 2000. Svoju žalobu priebežne upravoval v nadväznosti na nastávajúce termíny splatnosti mzdy až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pracovať v práci alebo dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   33   C   65/00-243   z 29.   januára   2000   rozhodol,   že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné, a podľa svojej úvahy priznal žalobcovi časť náhrady mzdy za obdobie od 16. októbra 2000 do 30. septembra 2002 s tým, že mu nepriznal príslušenstvo argumentujúc: „splnenie predmetného nároku je stanovené súdnym rozhodnutím,   t.   j.   rozhodnutím   o tom,   že   tento   nárok   tu   je   a   v   akej   výške.   Až   týmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť a ak na jeho základe nedôjde k plneniu, až potom nastáva omeškanie s takýmto plnením a nárok na úroky z omeškania."

Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal,   pokiaľ   ide   o   zvyšok   nepriznanej náhrady mzdy a nepriznané príslušenstva.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 151/03-290 z 10. februára 2004 v časti výroku týkajúceho   sa úroku   z omeškania   z priznanej   náhrady   mzdy   prvostupňové   rozhodnutie potvrdil. Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s vysloveným záväzným právnym názorom na súd prvého stupňa, že   „v prejednávanom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   pre   zníženie   náhrady   mzdy   za obdobie presahujúceho šesť mesiacov, i keď sa navrhovateľ do pracovného pomeru zapojil. V jeho prípade išlo o prácu rovnocennú, alebo dokonca výhodnejšiu oproti tej, ktorú mal dohodnutú v pracovnej zmluve“. Časť svojho rozhodnutia, ktorou odvolanie sťažovateľa zamietol, odôvodnil tým, že „...splnenie nárokuje stanovené súdnym rozhodnutím a až od súdneho   rozhodnutia   sa   odvíja   prípadné   omeškanie   splnením   dlžníka.   Krajský   súd   sa k možnosti dovolania nevyjadril.

Okresný   súd   druhý   raz   vo   veci   samej   rozhodol   24.   mája 2006   rozsudkom   č.   k. 33 C 65/00-35,   ktorým   zaviazal   odporcu   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   mzdy   v sume 709 590 Sk, náhradu trov konania v sume 132 320 Sk, ako aj súdny poplatok 62 364 Sk a vo zvyšku návrh zamietol.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „...   pri   rozhodovaní   o   náhrade   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sa súd nestotožnil s návrhom žalobcu, ktorý priemernú mesačnú mzdu, zistenú pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru zvýšil metódou výpočtu podľa štatistických údajov... že súd pri rozhodovaní vychádzal z výšky priemerného mesačného zárobku zisteného u žalobcu ku dňu 12.10.2000 a týmto výpočtom sa riadil za celé obdobie s tým, že možnosť pre iný výpočet mu žiaden pracovný predpis nepriznáva.

Zamietnutie   priznania   úrokov   z   omeškania   odôvodnil   tým,   že   odporca   nebol v omeškaní, pretože splatnosť nároku na náhradu mzdy nastala až rozhodnutím súdu.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol: «Rozhodnutie v časti o náhrade trov konania odôvodnil tak, že procesný úspech žalobcu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 12. 10. 2000 a procesný úspech odporcu v časti o určenie, že žalobca je v pracovnom pomere s odporcom uzatvorenou pracovnou zmluvou z 1. 3. 1993 sa vzájomne anulujú a o výške náhrady trov konania rozhodol, citujem: „... podľa vlastnej úvahy vo výške 132.320,- Sk...“ to pre úkony do skončenia odvolacieho konania v roku 2004 len z predmetu priznanej náhrady mzdy v roku 2004 a neskoršie úkony z predmetu priznanej náhrady mzdy týmto (napadnutým) rozsudkom nezohľadnil, bez zdôvodnenia prečo tak postupoval.»

Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu odvolal, pokiaľ ide o zaplatenie zvyšku doplatku náhrady mzdy a uplatnené príslušenstvo úrokov z omeškania z celej náhrady mzdy a v časti týkajúcej sa trov konania. Svoje odvolanie založil na inom právnom názore, ako mali   okresný   súd   a krajský   súd   na   určenie   výšky   primeraného   mesačného   nároku, omeškanie odporcu pri plnení náhrady mzdy a v nadväznosti na to na kvantifikáciu úrokov z omeškania.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 429/06-394 z 23. októbra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že v odôvodnení «svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd správne vychádzal z výšky priemerného mesačného zárobku zistenému ku dňu 12.10.2000, t. j. ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom tvrdil, že „nemožno kalkulovať s tzv. pravdepodobným zárobkom“, keďže žiaden pracovnoprávny predpis mu takúto možnosť nepriznáva.   Napadnutý   rozsudok   potvrdil   i   v   zamietajúcej   časti   nepriznaných   úrokov z omeškania   z   požadovanej   náhrady   mzdy,   zastávajúc   rovnaký   názor   ako   súd   prvého stupňa,   „že   splnenie   predmetného   nárokuje   stanovené   až   súdnym   rozhodnutím   t   j. rozhodnutím o základe t.j. že nárok tuje a v akej výške. Až týmto rozhodnutím nastáva jeho splatnosť...“

... Odvolací súd, napriek tomu, že odvolanie sa týkalo aj rozhodnutia v časti o trovách konania,   neodôvodnil   ani   slovom   ako   sa   z   odvolaním   v   tejto   časti   vysporiadal   a   z odôvodnenia rozhodnutia nieje zrejmé či v časti o prvostupňových trovách vôbec rozhodol.»

Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 33 C 65/2000-355 z 24. mája 2006 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 33 C 65/2000-401 z 23. januára 2008, aj vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu na spôsob výpočtu náhrady mzdy. Sťažovateľ je toho názoru, že celkový prístup súdu v konaní o náhrade mzdy je v rozpore s ním uplatneným nárokom,   pretože   nežiadal,   aby   súd   založil   jeho   právo   na   náhradu   mzdy,   ale   uložil povinnosť   vyplatiť   mu   náhradu   mzdy   z dôvodu,   že   si   túto   svoju   zákonnú   povinnosť nesplnil, hoci mu to priamo zákon ukladá.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta procesnú nesprávnosť prístupu krajského súdu, absenciu   riadneho   a náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia.   Označuje   rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné, popierajúce účel a význam príslušných právnych predpisov (Zákonníka práce), čo sa týka náhrady mzdy, splatnosti mzdy, výpočtu priemerného nároku, úrokov z omeškania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského sudu v Bratislave č. k. 5 Co 429/06-394 zo dňa 23. 10. 2007 bolo porušené základné právo Ing. R. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 429/06-394 zo dňa 23. 10. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie

3. Priznáva sťažovateľovi Ing. R. V. finančné zadosťučinenie vo výške 300000,-Sk

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. R V. trovy konania vo výške 6732 Sk (2 úkony á 3176,- Sk a 2 x paušál á 190,- Sk) plus 19 % DPH 1279,10 Sk, celkom 8011,10 Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokátky JUDr. G. Z., Z. & S., združenie, so sídlom B. č. účtu združenia...., vedený v Tatrabanke a.s. B..“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods.   1   listiny   spočíva   v oprávnení   každého   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   na   súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení   s čl.   51   ústavy),   v danom   prípade   Občianskeho   zákonníka.   Reálne   uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore, t. j. neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy.   Z toho   vyplýva,   že   k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná   právna   norma   (IV.   ÚS   77/02).   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. II. ÚS 21/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na základnú aplikačnú a výkladovú líniu, podľa   ktorej   všeobecný   súd   má   pri   aplikácii   právnej   normy   vychádzať   z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel   použitej   právnej   normy   so   zreteľom   na   jej   miesto   v určitom   systéme   alebo podsystéme právnych noriem.

Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad   právnej   normy   aplikovanej   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   (v   danej   veci Občianskeho zákonníka) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. US 344/06).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/94, IV. ÚS 3126/05).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36   ods.   1   listiny   je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Základom argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý   je   totožný   s právnym   názorom   okresného   súdu   a týka   sa   výpočtu   náhrady   mzdy, vzniku   nároku   na   príslušenstvo   a absencie   odôvodnenia   časti   rozhodnutia   týkajúcej   sa náhrady trov konania.

Krajský   súd   k skutočnostiam   namietaným   sťažovateľom   aj   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza:

„Pri rozhodovaní o priznaní náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodoval súd prvého stupňa správne, keď sa nestotožnil s návrhom navrhovateľa, ktorý priemernú mesačnú mzdu zistenú pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru zvýšil metódou výpočtu podľa štatistických údajov o priemernej mesačnej nominálnej mzde zamestnancov   v   hospodárstve;   ale   správne   vychádzal   z   výšky   priemerného   mesačného zárobku zisteného u navrhovateľa ku dňu 12. 10. 2000 t. j. ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (24.290,- Sk brutto),   keďže spôsob výpočtu   priemerného zárobku   je   jednoznačne   upravený   zákonom   (§   61   ZP   v   znení   účinnom   do   31.   3.   2002 v spojení s ust. § 275 cit. zák. a ust. § 17 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde v znení účinnom do 31. 3. 2002). Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa správne poukázal na to, že pri priznaní   nároku   navrhovateľa   na   náhradu   mzdy   z   neplatného   skončenia   pracovného pomeru nemohol kalkulovať s tzv. pravdepodobným zárobkom, ktorý by tento dosiahol u odporcu v priebehu plynutia času v prípade výkonu práce podľa platnej pracovnej zmluvy, keďže žiaden pracovnoprávny predpis mu takúto možnosť nepriznáva. Vzhľadom   na   zhora   uvedené   potom   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   tejto napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). Napadnutý rozsudok potvrdil i v zamietajúcej   časti   nepriznaných   úrokov   z   omeškania   z   požadovanej   náhrady   mzdy zastávajúc rovnaký právny názor ako súd prvého stupňa, že splnenie predmetného nároku je stanovené až súdnym rozhodnutím t.j. rozhodnutím o základe t. j. že tento nárok tu je a v akej výške.   Až   týmto   rozhodnutím   nastáva jeho splatnosť   a   ak na základe rozhodnutia nedôjde k plneniu až potom nastáva omeškanie a vzniká nárok na úroky z omeškania. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi žiadne trovy nevznikli, preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.

Právne závery vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu (aj s prihliadnutím na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   33   C   65/2006-355   z 24.   mája   2006) považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné, ktoré podľa jeho názoru nesignalizujú existenciu príčinnej súvislosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného rozhodnutia krajského súdu zastáva   názor,   že   toto   rozhodnutie   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.

K namietanej absencii odôvodnenia vo vzťahu k potvrdeniu rozsudku o náhrade trov konania   ústavný   súd   uvádza,   že   nespochybňuje   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky.   V danom   prípade   to   boli   odpovede   na   výpočet náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru sťažovateľa podľa príslušných procesnoprávnych   predpisov,   ako   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   o nepriznaní   úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy. Nedostatok   odôvodnenia   k náhrade   trov   konania pred okresným súdom v danom prípade a v kontexte s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 33 C 765/2000-355 z 24. mája 2006 nepovažuje ústavný súd za také závažné pochybenie, ktoré by bolo podľa jeho názoru relevantné pre rozhodnutie a signalizovalo z tohto   dôvodu   v danom   prípade   možnosť   vyslovenia   porušenia   sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl.   36   ods.   1   listiny   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. októbra 2008