znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 313/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   L.,   L.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 472/05 z 8. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2007 doručená sťažnosť A. B., Ľ. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. L., ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   a   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   6 Co 472/05   z 8. novembra   2006   (ďalej   len „rozsudok z 8. novembra 2006“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 19. mája 1994 bola Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba sťažovateľky a jej detí (ďalej spolu   len   „žalobcovia“),   ktorá   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   9 C 73/94.   Žalobcovia sa v uvedenom konaní domáhali, aby okresný súd svojím rozhodnutím určil, že poručiteľ bol   ku   dňu   svojej   smrti   (30. apríla 1985)   vlastníkom   nehnuteľnosti   označenej   v   žalobe, a to získanej právnym titulom vydržania vlastníckeho práva. V priebehu konania žalobcovia upravili svoju žalobu o „eventuálny návrh rozhodnutia“ tak, že žiadali, aby okresný súd určil, že vlastníčkou označenej nehnuteľnosti titulom vydržania je sťažovateľka.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 73/94-52 z 27. septembra 1995 žalobu žalobcov zamietol.   Na   základe   odvolania   podaného   žalobcami   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici uznesením   č. k. 17 Co 190/96-60   zo   16. mája 1996   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 27. septembra 1995 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení spisu z krajského súdu rozhodol v uvedenej veci rozsudkom č. k.   9 C 73/94-244   z   29. júna 2005   (ďalej   len   „rozsudok   z   29. júna 2005“),   ktorým opätovne žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom z 8. novembra 2006 tak, že rozsudok okresného súdu z 29. júna 2005 potvrdil.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   z   29. júna 2005   konštatoval   ako   preukázanú skutočnosť,   že   sťažovateľka   a jej   manžel   boli   oprávnenými   držiteľmi   nehnuteľnosti a „do držby... vstúpili 26. 8. 1956, teda za účinnosti prvého Občianskeho zákonníka, ktorý inštitút   vydržania   upravoval.   Podľa   tohto   právneho   predpisu   bola   vydržacia   doba pri nehnuteľnostiach desaťročná, teda bola by uplynula 26. 8. 1966. Dňom 1. 4. 1964 však vstúpil   do   účinnosti   Občiansky   zákonník   zák.   č.   40/64   Zb.,   ktorý   inštitút   vydržania neupravoval. K znovuzavedeniu inštitútu držby došlo zák. č. 131/82 Zb., podľa ktorého s poukazom   na   prechodné   a záverečné   ustanovenia   bolo   možné   započítať   do   vydržania aj čas pred 1. 4. 1964, avšak s účinkami vydržania od 1. 4. 1984. Podľa práva platného v čase smrti poručiteľa C. B. (manžela sťažovateľky, pozn.) - 30. 4. 1985 - tento splnil podmienky vydržania, avšak nevydržal vlastníctvo nehnuteľnosti pre seba, ale v prospech štátu a jemu vzniklo právo na uzavretie zmluvy o osobnom užívaní pozemku. Z tohto dôvodu okresný   súd   zamietol   žalobu   o určenie,   že   C.   B.   bol   v čase   svojej   smrti   vlastníkom nehnuteľnosti, keďže vlastníctvo pre štát vydržal 1. 4. 1984 (so zápočtom doby držby pred 1. 4. 1983 od 1. 4. 1964). Ak by aj podľa tejto právnej úpravy mohol C. B. v čase svojej smrti vydržať vlastníctvo k tomuto pozemku, podľa názoru okresného súdu tento by nebol vydržal   do   svojho   výlučného   vlastníctva,   ale   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   spolu so svojou manželkou A. B. (sťažovateľka, pozn.), pretože v čase uzatvárania dohody z 26. 8. 1956 (dohody, od uzavretia ktorej došlo k vstupu do oprávnenej držby, pozn.)... bol s A. B. v manželstve. Okresný súd zistil nedôvodnosť žaloby aj v časti eventuálneho petitu práve vzhľadom na existenciu bezpodielového spoluvlastníctva manželov“.

Krajský súd sa v rozsudku z 8. novembra 2006 stotožnil so závermi okresného súdu týkajúcimi sa dobromyseľnosti držby   manžela sťažovateľky počnúc 26. augustom   1956, ako aj so   závermi   ohľadom   vydržania   spornej   nehnuteľnosti   manželom   sťažovateľky do vlastníctva štátu „podľa § 135a ods. 2 Obč. zákonníka v znení zákona č. 131/82 Zb. s poukazom na ust. § 865 ods. 4 Obč. zákonníka ku dňu 01. 04. 1984, s právom pridelenia pozemku   do   osobného   užívania“. V rámci   odôvodnenia   svojho   rozsudku   z 8. novembra 2006 krajský súd ďalej uviedol, že k nadobudnutiu spornej nehnuteľnosti do vlastníctva manžela   sťažovateľky „by došlo,   len   ak   by   pozemok   nerušene   a dobromyseľne   užíval aj naďalej v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., teda k 1. 1. 1992“.

Vo vzťahu k záverom okresného súdu ohľadom existencie spoločnej dobromyseľnej držby   nehnuteľnosti   sťažovateľky   a jej   manžela   a následnej   možnosti   jej   vydržania len do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí uviedol,   že „V   prvostupňovom   konaní   bola   jednoznačne   preukázaná   vôľa   C.   B.   držať pozemok ako jeho vlastný, pričom vlastnícke právo odvodzoval od vyporiadania dedičstva. Pre možnosť vydržania pozemku do BSM... chýbala vôľa nadobudnúť pozemok do takéhoto majetkového   spoločenstva,   nakoľko   navrhovateľka   v 1)   rade (sťažovateľka,   pozn.) si vlastnícke právo k pozemku počas života C. B. neuplatňovala“.

Krajský   súd   v   nadväznosti   na   svoj   odlišný   právny   záver   vo   vzťahu   k   otázke bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej manžela v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol aj ďalšie dôvody,   pre ktoré zamietnutie žaloby žalobcov okresným súdom v časti ich eventuálneho návrhu považoval za správne. V rámci svojho rozhodnutia krajský   súd   uviedol,   že   pokiaľ sa   sťažovateľka „domnievala   počas   života   jej   manžela, že pozemok patrí jej manželovi, absentuje akákoľvek skutočnosť, na základe ktorej sa mohla domnievať, že prešlo na ňu vlastnícke právo. Ani jeden z navrhovateľov takúto skutočnosť netvrdil. Len samotná smrť vlastníka... (bez prejednania veci v dedičskom konaní)... nemôže byť   objektívnym   dôvodom,   aby   sa   blízke   osoby   domnievali,   že   smrťou   prešlo   na   nich vlastnícke   právo,   aj   keby   vec   naďalej   užívali.   Týmto   eventuálny   petit   navrhovateľky v 1) rade (sťažovateľka, pozn.) na určenie jej vlastníckeho práva je v rozpore aj s hlavným návrhom navrhovateľov“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v   rozsudku   z   8. novembra 2006   predmetnú   vec nesprávne právne posúdil, a tým porušil jej v sťažnosti označené práva.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   poukázala   na   to,   že   pri   správnej   aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 1992 podľa nej došlo k splneniu   podmienok   vydržania   vlastníckeho   práva   i   ňou   samou   (pri   započítaní   doby oprávnenej držby jej manžela), a to napriek tomu, že vydržacia lehota, po uplynutí ktorej mal   jej   manžel   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti,   uplynula,   resp.   skončila už v čase,   keď   nová   právna   úprava   vydržania   umožňovala   vydržať   vlastnícke   právo len v prospech štátu. Zároveň sťažovateľka spochybnila správnosť záverov krajského súdu v časti,   v ktorej   vyslovil, že ona sama po smrti manžela nepokračovala v držbe spornej nehnuteľnosti   v domnení,   že   je   jej   vlastníčkou,   a   preto   nemohla   dňom   1. januára 1992 (dňom účinnosti novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb.) nadobudnúť vlastnícke   právo   vydržaním   aj   so   započítaním   doby   predchádzajúcej   oprávnenej   držby manžela.   V rámci   svojej   argumentácie   uviedla,   že „na   základe   dohody   dedičov o vyporiadaní   dedičstva   uzatvorenej   v konaní   D   691/85   Štátneho   notárstva   v L.   M. po poručiteľovi zomr. C. B., právo držby k spornému pozemku začala na základe uvedenej dohody dedičov vykonávať len sťažovateľka, čo ostatní navrhovatelia v konaní potvrdili“.K   porušeniu   práv   krajským   súdom   rozsudkom   z   8. novembra 2006   došlo   podľa sťažovateľky   aj   preto,   že   sa   v ňom   krajský   súd   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu o vydržaní vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti manželom sťažovateľky v prospech štátu. V prípade takéhoto právneho záveru mal krajský súd podľa sťažovateľky rozsudok okresného   súdu   z 29. júna 2005   zrušiť   a   vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu „s vyslovením   právne   záväzného   názoru   aby   prvostupňový   súd   rozhodol,   že   vlastníkom pozemku   je   štát“.   Potvrdením   rozsudku   okresného   súdu   z   29. júna 2005,   ktorým bola zamietnutá žaloba, bol podľa sťažovateľky nesprávne deklarovaný právny stav, podľa ktorého   sú   vlastníkmi   nehnuteľnosti   osoby   zapísané   na   liste   vlastníctva   katastra nehnuteľností.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd rozhodol,   že rozsudkom krajského   súdu   z 8.   novembra   2006   boli   porušené   jej   základné   práva   podľa   čl. 20 a 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 a 13 dohovoru, a aby zrušil rozsudok krajského súdu z 8. novembra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,   IV. ÚS 288/05,   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   1   a   13   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 472/05 z 8. novembra 2006.

Rozsudkom   krajského   súdu   z   8. novembra 2006   bol   na   základe   sťažovateľkou podaného   odvolania   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   z   29. júna 2005,   ktorým   bola zamietnutá žaloba žalobcov o určenie vlastníckeho práva manžela sťažovateľky zomrelého v roku... k pozemku titulom vydržania eventuálne o určenie jej vlastníckeho práva k tomu istému pozemku titulom vydržania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, ako aj s vyhodnotením skutkového stavu tejto veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu, ako aj s argumentáciou sťažovateľky uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky   uvedenými v jej odvolaní. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal   a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom,   ako   ani   vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa   sťažovateľka nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Právne závery krajského súdu v rozsudku z 8. novembra 2006 o spôsobe aplikácie ustanovení   Občianskeho   zákonníka   v znení   účinnom   od   1. januára 1992   upravujúce možnosť   vydržania   vlastníckeho   práva   k   pozemkom   ku   dňu   účinnosti   tohto   zákona započítaním   predchádzajúcej   doby   oprávnenej   držby   držiteľa   pozemku,   sú   v   podstate totožné s právnou argumentáciou týkajúcou sa aplikácie uvedených ustanovení, na ktorú v rámci   svojej   sťažnosti   poukázala   sťažovateľka. Uvedený   záver   potvrdzuje   napokon aj úvaha krajského súdu ohľadom splnenia podmienok vydržania manželom sťažovateľky zomrelým v roku..., podľa ktorej by k nadobudnutiu sporných nehnuteľností do vlastníctva manžela   sťažovateľky „došlo,   len   ak   by   pozemok   nerušene   a dobromyseľne   užíval aj naďalej v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., teda k 1. 1. 1992“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   neaplikoval   predmetné zákonné ustanovenia, v prípade sťažovateľky boli predovšetkým skutkového a nie právneho charakteru.   V danom   prípade   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   predovšetkým na skutkovom závere o neexistencii právnej skutočnosti, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľka   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   bola   pri   vzniku   držby   predmetnej nehnuteľnosti a v jej priebehu v dobrej viere, že jej táto nehnuteľnosť patrí, resp. že bola dôvodne presvedčená, že jej predmetná nehnuteľnosť patrí a nakladala s ňou ako s vlastnou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   záver   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí dostatočne odôvodnil, keď uviedol, že pokiaľ sa sťažovateľka „domnievala počas života jej manžela, že pozemok patrí jej manželovi, absentuje akákoľvek skutočnosť, na základe ktorej sa mohla domnievať, že prešlo na ňu vlastnícke právo. Ani jeden z navrhovateľov takúto skutočnosť netvrdil. Len samotná smrť vlastníka... (bez prejednania veci v dedičskom konaní)... nemôže byť objektívnym dôvodom, aby sa blízke osoby domnievali, že smrťou prešlo   na   nich   vlastnícke   právo,   aj   keby   vec   naďalej   užívali.   Týmto   eventuálny   petit navrhovateľky   v 1)   rade (sťažovateľka,   pozn.) na   určenie   jej   vlastníckeho   práva   je v rozpore aj s hlavným návrhom navrhovateľov (žalobcov, pozn.)“.

Krajský   súd   sa   podľa   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   aj   s argumentáciou sťažovateľky,   podľa   ktorej   v   prípade,   ak   krajský   súd   dospel   vo   svojom   rozhodnutí k právnemu   záveru,   že   jej   manžel   vydržal   vlastnícke   právo   k predmetnej   nehnuteľnosti v prospech   štátu,   mal   taktiež   vo   svojom   rozhodnutí   určiť,   že   vlastníkom   spornej nehnuteľnosti je Slovenská republika. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd v predmetnom rozhodnutí predovšetkým poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika nebola účastníkom namietaného konania, a následne správne uviedol, že „právo možno prisúdiť len tomu, kto sa ho domáha“ a preto „nemohol súd rozhodovať v tomto konaní o vlastníckom práve Slovenskej republiky k pozemku“.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 8. novembra 2006 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   práv   hmotnoprávneho   charakteru   podľa čl. 20   ústavy   a podľa   čl. 1   dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   absencia   porušenia ústavnoprocesných   princípov   v zásade   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m.   m.   IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu,   rozsudok   z 27. apríla 1988,   séria A,   č. 131,   ods. 52).   V danom   prípade   však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v konaní   krajského   súdu   úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v   prospech   sťažovateľky   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté   konanie   krajského   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti   s   porušením   práva   sťažovateľky   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky   odmietol   aj v časti   namietaného porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20 ústavy a práva podľa čl. 1 a 13 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007