znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Martinom   Olosom,   Ulica   M. R. Štefánika   71,   Žilina,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 370/2013 zo 17. decembra 2013 a tiež práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 114/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014 doručená   sťažnosť   A.   S.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Martinom Olosom, M. R.   Štefánika 71, Žilina, ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 370/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 114/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola účastníčkou konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 114/2005 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 4 C 114/2005 z 22. mája 2007, ktorý v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   370/2013   zo   17.   decembra   2013   nadobudol právoplatnosť 6. februára 2014. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti finančného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že navrhovateľa zaviazal na zaplatenie sumy 174,27 € v prospech odporkyne do troch dní. V časti, ktorou bola účastníkom uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania, rozsudok okresného súdu zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu   prvého   stupňa   súdny   poplatok   v sume   1 620,20   €   a odporkyni   sumu   21,66   €. Vo   zvyšnej   časti   krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a rozhodol   tiež o náhrade trov odvolacieho i dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... konanie prebiehalo od roku 2005 až do 06. 02. 2014, t. j. 9 rokov. Predmetná doba konania bola zjavne neprimeraná, nakoľko v konaní bolo iba sporným vyporiadanie spoločného bytu v BSM, t. j. nešlo o skutkovo a právne náročný spor, ale o bežný spor, ktorý sa v praxi všeobecných súdov vyskytuje pravidelne. V súdnom konaní došlo k vydaniu viacerých meritórnych rozhodnutí, ktoré sa však diametrálne odlišovali v otázke posúdenia vyplatenia finančného vyporiadania masy BSM a súvisiacej otázke tzv. prínosu žalobcu. Najprv bol prvotný rozsudok okresného súdu zmenený rozsudkom krajského súdu v môj neprospech, následne však NS SR na základe mnou podaného dovolania zrušil pôvodné odvolacie rozhodnutie krajského súdu s vyslovením právneho názoru, na základe ktorého bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   sp.   zn.   4   C   114/2005   zo   dňa 22.   05.   2007.   Toto,   v   poradí   druhé   rozhodnutie   o   odvolaní,   však   bolo   ďalej   zrušené Ústavným súdom SR na základe podanej ústavnej sťažnosti žalobcom, keď Ústavný súd SR svojim nálezom sp. zn. I. ÚS 537/2012 zo dňa 13. 03. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 49/2011 zo dňa 17. 07. 2012. Ústavný súd však svojim nálezom nezrušil uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 202/2010 zo dňa 16. 12. 2010, ktorým NS SR vyhovel   môjmu   dovolaniu   a   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   8   Co 387/2007 zo dňa 09.   03.   2010.   Predmetné rozhodnutie dovolacieho súdu 6 Cdo 202/2010 je tak naďalej právoplatné a záväzné. V dovolacom uznesení 6 Cdo 202/2010 NS SR záväzne vyslovil   právny   názor   v súlade   s mojou   argumentáciou.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť a procesnú situáciu je postup Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudok 8 Co 370/2013 bezprecedentným   nerešpektovaním   názoru   dovolacieho   súdu,   nerešpektovaním právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, porušením princípu právnej istoty, zásady rovnosti zbraní a rovnosti strán...“

Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke tzv. prínosu žalobcu (navrhovateľa) do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu všeobecných súdov v posudzovanej právnej veci uviedla, že jej odňali možnosť konať pred súdom. Svoje tvrdenie odôvodnila tým, že jej okresný   súd „svojím   postupom   neumožnil   na   záver   pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy, vyjadriť   sa   k   dokazovaniu   i   k   právnej   stránke   veci...   Konanie   je   zaťažené   i   ďalšou procesnou vadou a to najmä spôsobom vykonania výsluchu svedka O. S. Predmetný svedok (otec   žalobcu   a   môj   bývalý   svokor)   mal   svoju   výpoveď   pripravenú   so   sebou   písomne v pojednávacej miestnosti, čo svedok potvrdil pri svojom výsluchu. Je zrejmé, že svedok mal očividnú snahu pomôcť žalobcovi - svojmu synovi a jeho výpoveď je nielen nehodnoverná a tendenčná, ale ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom a ide o nulitný dôkaz. Krajský súd opomenul, že dôkazná hodnota takéhoto dôkazu je nulová a nemožno na takýto dôkaz v konaní ani prihliadať, tobôž ho hodnotiť.“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodňuje takto: „Je šokujúce, že právoplatné rozhodnutia krajského súdu boli v konaní 2 krát zrušené a vo veci bolo v roku 2013 krajským súdom vydané de facto totožné rozhodnutie, ako vydal ešte okresný súd v roku 2007... zdĺhavé vedenie konania je šikanózne a vyvolalo stav právnej neistoty a nulový stav dôvery v nezmeniteľnosť, konečnosť a vecnú správnosť   právoplatného   rozhodnutia   súdu.   Je   nesporné,   že   procesný   stav   a   absolútny chaos vyvolaný výlučne krajským súdom mi spôsobil a spôsobuje značnú ujmu a škody, nakoľko   som   sa   spoľahla,   že   aspoň   druhé   právoplatné   rozhodnutie   krajského   súdu   je konečné, krajský súd však vo veci vydal v poradí tretie meritórne rozhodnutie. Jednotlivé rozhodnutia   krajského   súdu   a   ním   vyslovené   právne   názory   si   vzájomne   odporujú a protirečia, a to bez zmeny skutkového základu veci.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A. S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a princíp právnej   istoty   zaručený   podľa   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 370/2013 zo dňa 17. 12. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa A. S... na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV. pod sp. zn. 4 C 114/2005 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 370/2013 zo dňa 17. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke A. S... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke A. S. do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV. sú povinní uhradiť spoločne a   nerozdielne   sťažovateľke   A.   S...   do   pätnásť   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy konania vo výške 340,89 EUR (slovom tristoštyridsať eur osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v spojení   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co 370/2013 zo 17. decembra 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 4. marca 2014 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom   je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 467/2013).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (4. marca 2014) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľov   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre   ústavného   súdu   sa   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom   práva   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 114/2005 z 22.   mája 2007,   ktorý   v spojení s rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 8 Co 370/2013 zo   17. decembra   2013   nadobudol   právoplatnosť   6.   februára   2014.   V   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. apríla 2014) už teda okresný súd vo veci samej rozhodol a   napadnuté   konanie   bolo   právoplatne   skočené,   preto   už   nemohol   porušovať   právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo vo veci podané dovolanie (4. mája 2014) a okresný súd vykonával procesné úkony spojené s predložením   veci   dovolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní.   V čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu by teda sťažovateľka mohla prípadne namietať prieťahy v konaní spôsobené postupom okresného súdu, ale len vo vzťahu k dovolaciemu konaniu, čo ale nevyplýva z petitu ani z odôvodnenia jej sťažnosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014