znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 30/2011 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   M.   M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Tost 30/2011 z 25. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti Uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis, zn. 2 Tost 30/2011 zo dňa 25. 10. 2011, ktoré napádame v celom jeho rozsahu (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnuté uznesenie“).... Napadnutým   rozhodnutím   Najvyšší   súd   Slovenský   republiky   konajúc   ako   súd sťažnostný,   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   smerujúceho   proti   Uzneseniu Špecializovaného   súdu,   č.   k.   PK-1   T/9/2009-178   zo   dňa   31.   08.   2011   (ďalej   aj   ako „prvostupňové rozhodnutie“), tak že ju zamietol postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného   poriadku.   Prvostupňovým   rozhodnutím   Špecializovaný   trestný   súd   rozhodol podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona postupom podľa § 420 Trestného poriadku s poukazom na § 419 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku tak, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil a nariaďuje výkon trestu odňatia slobody z rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 02. apríla 2009, č. k. PK-1T/9/2009-110, a to vo výmere 2 (dvoch) rokov. Súčasne podľa § 50 ods. 8 Trestného zákona a § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia....

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydaním napadnutého rozhodnutia ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru. Máme za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je náležité odôvodnené, a preto došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1. Dohovoru ako i čl. 46 ods. 1 Ústavy SR....

Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť všeobecného   súdu   zaoberať   sa   relevantnými   námietkami   a   návrhmi   účastníka   konania a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

Sťažovateľ   nepopiera,   že   v   skúšobnej   dobe   spáchal   prečin   ako   i   dopravné prostriedky, avšak Najvyšší súd SR nezobral do úvahy to, že sa jedná o prečin s malou spoločenskou   nebezpečnosťou.   Taktiež   spáchanie   dopravných   priestupkov   nie   je   možné kvalifikovať za také okolnosti, ktoré by mali byť relevantné pre rozhodovanie súdu o tom, či sa sťažovateľ v skúšobnej dobe osvedčil alebo nie. S týmito okolnosťami sa Najvyšší súd SR vôbec nevysporiadal a mechanicky vychádzal z toho, že v skúšobnej dobe sa sťažovateľ neosvedčil,   a   to   bez   toho,   aby   rozlišoval   medzi   spáchaním   úmyselných   trestných   činov so závažnou spoločenskou nebezpečnosťou na strane jednej a prečinmi (resp. dopravnými prostriedkami) na strane druhej. Máme za to, že účelom trestného práva nie je pozbaviť odsúdeného (na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom osobnej slobody) „za každú   cenu“,   ale   sa   jedná   o   krajný   prostriedok   nápravy.   Inými   slovami   povedané, všeobecné súdy by mali pri rozhodovaní súdu o tom, či sa odsúdený osvedčil alebo nie, mali starostlivo rozlišovať medzi činmi so závažnosťou spoločenskou nebezpečnosťou a medzi činmi, ktorých závažnosť je pre spoločnosť nepatrná. Mechanická aplikácia právnej normy je podľa nášho názoru v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to navyše sa situácie, ak dôsledkom napadnutého rozhodnutia dochádza k pozbaveniu osobnej slobody. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec neuviedol, prečo sa nezaoberal návrhmi sťažovateľa, aby namiesto nariadenia výkonu trestu odňatia slobody, boli zvolené iné prostriedky (napr. nariadenie probačného dohľadu, predĺženie skúšobnej doby a pod.). Sťažovateľ   v   konaní   ďalej   uviedol,   že   sa   nezúčastnil   verejného   zasadania z ospravedlniteľných dôvodov. Túto neúčasť na verejnom zasadnutí pritom prvostupňový súd považoval za relevantnú pre prijatie rozhodnutia, že sa sťažovateľ počas skúšobnej doby   neosvedčil.   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   sťažnostný   v   tejto   veci   neuviedol   žiadne relevantné odôvodnenie a k argumentu sťažovateľa nič neuviedol, t. j. ani to, či túto časť považoval   za   relevantnú   alebo   nie.   Podstatné   je   však   to,   že   tento   argument   považoval prvostupňový súd za relevantný a to až do tej miery, že predstavuje jeden zo základných argumentov, na základe ktorých založil svoje rozhodnutie. Bolo preto ústavnou povinnosťou Najvyššieho súdu SR zaoberať sa týmto argumentom a minimálne uviesť, či táto okolnosť je aj pre Najvyšší súd SR relevantná alebo nie.

Za lakonické je potrebné považovať aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia aj v časti, v ktorej sa Najvyšší súd SR nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa, že jeho správanie v skúšobnej dobe splnilo účel prevýchovy, poukazujúc pritom na jeho rodinný život, ktorý viedol   v   skúšobnej   dobe,   podnikateľské   aktivity   a   pod.   Najvyšší   súd   SR   k   tomuto podstatnému argumentu neuviedol taktiež žiaden argument.

Zo všetkých týchto uvedených dôvodov máme preto za to, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, je zaťažené svojvôľou a zjavnou arbitrárnosťou v rámci rozhodovacej činnosti, a preto nemôže v podmienkach právneho štátu obstáť. Napadnutým rozhodnutím   a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   preto   došlo   k   porušeniu   práva   na spravodlivé   súdne   konanie.   Z   uvedeného   dôvodu   preto   existuje   taká   príčinná   súvislosť medzi   základnými   právami   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namietame,   a   postupom Najvyššieho súdu SR pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o tom, že tieto základné práva sťažovateľa boli porušené.

Z   dôvodu   nedostatočne   odôvodneného   napadnutého   súdneho   rozhodnutia   máme ďalej za to, že došlo aj k porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa J. P. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   vydaním   Uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 2 Tost 30/2011 zo dňa 25. 10. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 2 Tost 30/2011 zo dňa 25. 10. 2011 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi J. P. do 15 dní od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   nie je medzi základným právom podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu možno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s námietkami uvedenými   v jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK 1 T 9/2009 z 31. augusta 2011.

Podľa jeho názoru najvyšší súd

-   nebral   do   úvahy,   že   spoločenská   nebezpečnosť   úmyselne   spáchaného   prečinu sťažovateľa, za ktorý bol právoplatne odsúdený, bola minimálna,

- sa nevysporiadal s tým, že prvostupňový súd len konštatoval neúčasť sťažovateľa na verejnom zasadnutí tvrdiac, že bola relevantná na prijatie rozhodnutia,

-   sa   nevysporiadal   s tvrdením   sťažovateľa,   že   jeho   správanie   v skúšobnej   dobe splnilo účel prevýchovy.

Podľa § 50 ods. 4 prvej vety Trestného zákona ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva, že   najvyšší súd   sa   stotožnil s odôvodnením uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. PK 1 T 9/2009 z 31. augusta 2011, a preto sa v zmysle § 192 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/9/2009 z 31. augusta 2011 okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia..., a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného J. P. nie je dôvodná.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   žiadne   pochybenia   alebo   nedostatky takého charakteru, ktoré by odôvodňovali iné závery ako tie, ktoré v napadnutom uznesení správne odôvodnil samosudca Špecializovaného trestného súdu.

Z   pripojeného   spisu   je   nesporné,   že   odsúdený   počas   trvania   skúšobnej   doby podmienečného odsúdenia (od 03. apríla 2009 do 03. apríla 2011) sa dopustil úmyselného prečinu,   za   ktorý   bol   právoplatne   odsúdený.   Počas   plynutia   skúšobnej   doby   okrem uvedeného prečinu odsúdený spáchal aj niekoľko priestupkov podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to 22. augusta 2009, 07. marca 2010 a 03. augusta 2010 (č. l. 144-145), teda neviedol riadny život.

Pokiaľ má podmienečne odsúdený viesť v skúšobnej dobe riadny život, znamená to, aby rešpektoval právny poriadok a neporušoval právne normy. Ak však tieto závažným spôsobom poruší, najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin (ako v danom prípade), svedčí to o tom, že podmienečné odsúdenie nesplnilo svoj cieľ, i keď odsúdený vo svojej sťažnosti tvrdí, že proces jeho prevýchovy a nápravy bol úspešný. S týmto tvrdením sa sťažnostný súd nestotožnil.

Nie je možné prisvedčiť ani ďalším tvrdeniam odsúdeného, podľa ktorých nie je osobou s výraznými sklonmi porušovať právne predpisy v oblasti dopravy a osobou, ktorá doteraz nespáchala žiadny závažný úmyselný trestný čin, resp. osobou, ktorá by závažným spôsobom   porušovala   právne   normy.   Tieto   tvrdenia   odsúdeného   jednoznačne   vyvracia evidenčná karta vodiča (č. l. 142 – 149) a odpis z registra trestov (č. l. 132 – 133). Za daného stavu potom treba konštatovať, že prvostupňový súd rozhodol v súlade so stavom veci a zákonom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistiac   podmienky   na   zmenu   napadnutého uznesenia podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť J. P. ako nedôvodnú zamietol.“Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   za   podstatnú   skutočnosť   pre   svoje rozhodnutia považoval to, že sťažovateľ počas trvania skúšobnej doby podmienečne spáchal úmyselný   prečin,   za   ktorý   bol   právoplatne   odsúdený.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na to, že § 50 ods. 4 Trestného zákona poskytuje najvyššiemu súdu priestor na vlastnú úvahu o tom, ktoré skutočnosti považuje za relevantné pre svoje rozhodnutie a ktoré v danom   prípade   najvyšší   súd   okrem   stotožnenia   sa   so   závermi   prvostupňového   súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia aj uviedol.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   riade   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne udržateľné a zlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru.   Ústavný   súd   súčasne   dodáva,   že   namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   arbitrárnosti.   Naopak,   závery najvyššieho súdu vyslovené v označenom rozhodnutí možno charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatočný základ pre jeho rozhodnutie, pretože najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah, resp. akých podkladov rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia tohto rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 215/2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012