znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., O., zastúpenej advokátom JUDr. S. K., V., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s čl. 1   ods. 2   a čl. 7   ods. 5 Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 3/2011 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011 doručená sťažnosť V. V. (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl. 1   ods. 2   a čl. 7   ods. 5   ústavy   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 3/2011 z 27. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Cb 8/2010 v procesnom postavení žalovanej. Predmetom tohto konania bolo rozhodovanie o žalobe obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   o zaplatenie   3 692,17   € s príslušenstvom z titulu neoprávneného odberu zemného plynu podľa § 59 ods. 1 písm. d) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   pričom   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č. k.   11 Cb 8/2010-70 zo 17. marca 2010, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Cob 46/2010-104 z 26. októbra 2010 odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok   ako vecne   správny   potvrdil.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   v odvolaní   proti   označenému prvostupňovému   rozsudku   uviedla,   že   nesúhlasí   s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bez nariadenia pojednávania, krajský súd jej požiadavke nevyhovel. Tým mala byť sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom a na tomto tvrdení založila aj svoje presvedčenie o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V dovolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľka namietala, že v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu došlo k vadám uvedeným podľa § 237 OSP, a tiež   to,   že   spočíva   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Ďalšie   dovolacie   námietky sťažovateľky smerovali proti tomu, že ju krajský súd chybne nepovažoval za spotrebiteľku vo vzťahu k žalobcovi, ako aj proti tomu, že vo veci súdy oboch stupňov aplikovali vo veci iné ustanovenia, než aké správne aplikovať mali.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   5 Obdo 3/2011   z 27.   januára   2011   dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súd ako neprípustné odmietol. Proti namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (ktoré   sťažovateľka   nesprávne   označuje   ako rozsudok,   pozn.)   smeruje   sťažnosť,   keďže   sťažovateľka   je   presvedčená,   že   ním   došlo k porušeniu jej práv označených v sťažnosti.

Sťažovateľka   poukazuje   na   obsah   svojich   písomných   podaní   a vyjadrení   v tejto právnej veci a osobitne akcentuje svoje výhrady voči tomu, že najvyšší súd odobril postup krajského súdu, ktorý na prerokovanie jej odvolania nenariadil pojednávanie. Vyjadruje nesúhlas   s názorom   uvedeným   v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu, podľa   ktorého   keďže „žalovaná   v tomto   spore   vystupuje   ako   podnikateľka,   nie   sú aplikovateľné   ustanovenia   § 51   až   53   Občianskeho   zákonníka   o spotrebiteľských zmluvách“. K tomu uvádza, že aj keď je podnikateľkou, nepodniká v oblasti energetiky, preto mala byť posudzovaná iba ako spotrebiteľka.

Najzávažnejšie   pochybenie   najvyššieho   súdu   (rovnako   pred   ním   krajského   súdu) spočíva   podľa   sťažovateľky „v tom,   že ani   NS   SR   ani odvolací súd vôbec   neuvažovali o možnosti, že by údaj o spotrebe plynu na znalecky skúmanom plynomery sťažovateľ[ky] (žalovanej) mohol byť spoľahlivý“.

Podľa   sťažovateľky „Bolo   správne   a dôvodné   postupovať   v súdenom   prípade aplikáciou ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z. z., pretože údaje na číselníku predmetného plynomera (ktorý meral spotrebu plynu sťažovateľ[ky] a aj ju odmeral, sú hodnoverné, objektívne.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom rozhodol tak, že vysloví   porušenie   jej   práv   označených   v sťažnosti   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Obdo 3/2011 z 27. januára 2011, zároveň namietané uznesenie zruší (tiež nadväzujúce predchádzajúce rozsudky krajského súdu a okresného súdu) a vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   z   hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   zaručených ústavou   a dohovorom   najvyšším   súdom,   t. j.   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV. ÚS 252/04,   IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak nimi alebo konaniami, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody   (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené predovšetkým konštatuje, že argumentácia uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenie zásahov do označených práv sa v prevažnej miere netýkajú   konania   a rozhodnutia,   vo vzťahu   ku   ktorému   žiada   sťažovateľka od ústavného súdu vyslovenie porušenia jej práv podľa ústavy a dohovoru (teda sa netýkajú namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu),   ale   smerujú,   okrem   jednej   výnimky,   voči namietaným pochybeniam, ku   ktorým   malo dôjsť v konaní pred krajským súdom,   resp. okresným súdom. Najvyšší súd ako súd dovolací totiž v rámci konania o dovolaní vôbec nepristúpil   k vecnému   preskúmaniu   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   1 Cob 46/2010-104 z 26. októbra 2010 a neposudzoval správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní,   keďže,   ako   uviedol,   tieto „by   bolo   možné   v dovolacom   konaní   posúdiť až v prípade,   ak   by   bolo   dovolanie   prípustné   (ide   o dôvody,   ktoré   síce   môžu   zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Z uvedených teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.“.

Keďže najvyšší súd, ako už bolo spomenuté, dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, neobstojí námietka sťažovateľky, že sa nevysporiadal s jej námietkami v súvislosti s právnymi vzťahmi medzi ňou   ako   žalovanou   a žalobkyňou   a nedal   odpoveď   na   dovolaním   nastolené   otázky. Nevyhnutnou podmienkou možného posudzovania týchto otázok v nadväznosti na predmet sporu by musela byť prípustnosť dovolania, čo v danej veci splnené nebolo. Najvyšší súd preto nepochybil, ak sa nezaoberal dovolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa napr. jej tvrdením o nesprávnom posúdení skutkového stavu odvolacím súdom a v spojitosti s tým posudzovaním   možnosti   vierohodnosti   nameranej   spotreby   plynu   na   preskúmavanom elektromere sťažovateľky, resp. otázkou, či množstvo plynu, ktoré žalobkyňa požadovala ňou uhradiť, mohlo byť vôbec reálne odobraté.

Vo vzťahu k týmto tvrdeným nedostatkom namietaného uznesenia najvyššieho súdu je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Už   spomínanou   jedinou   námietkou   sťažovateľky,   ktorou   sa   najvyšší   súd   mohol v okolnostiach danej veci zaoberať a aj zaberal, je tvrdenie, že jej bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský súd nenariadil na prerokovanie jej odvolania pojednávanie, hoci to výslovne požadovala.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení podrobne zaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP uvádzajúc:

„Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania zakladá tým, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V ustanovení § 237 sú taxatívne   uvedené   dôvody,   ktoré   zakladajú   prípustnosť   dovolania,   lebo   v   konaní   došlo k vadám taxatívne v tomto ustanovení uvedených. Dovolací súd je vždy povinný prihliadnuť na tieto procesné vady, aj keď ich účastník nenamieta.

Podľa   § 237   písm. f/   O. s. p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ naplnenie ust. § 237 písm. f/ O. s. p. vidí v tom, že odvolací súd o dovolaní žalovanej   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   na   neverejnom   zasadnutí.   Dovolateľ poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a uviedol, že rozsudkom odvolacieho súdu boli porušené princípy spravodlivosti konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postup súdu bol vylúčený. Odvolací súd vždy nariadi pojednávanie v prípadoch uvedených v ust. § 214 ods. 1 O. s. p. Je na úvahe odvolacieho súdu, či v ostatných prípadoch nariadi pojednávania. Odvolací súd   postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom,   keď   v danej   veci nenariadil   pojednávanie,   nakoľko   dôvod   uvedený   v   § 214   ods. 1   O. s. p.   nebol   daný. V predmetnej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, skutkový stav veci bol   zistený   správne   a   nevyžadoval   to   ani   dôležitý   verejný   záujem,   z   toho   plynie,   že nariadenie pojednávania bolo na vôli odvolacieho súdu, a tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej.“

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   zjavne vyplýva, že tento sa   s argumentmi sťažovateľky   týkajúcimi sa   jej tvrdenia, že jej bola postupom   krajského   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [dovolací   dôvod   podľa § 237 písm. f)   OSP,   pozn.],   podrobne   a   pritom   ústavne   akceptovateľným   spôsobom vysporiadal, uvádzajúc konkrétne dôvody, prečo nebolo potrebné v danom prípade nariadiť pojednávanie. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu stotožňuje, a preto považuje za postačujúce na nich v podrobnostiach len poukázať.

Po oboznámení sa so súvisiacou spisovou dokumentáciou ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, keďže   v   posudzovanej   veci   boli   splnené   všetky   podmienky   na   to,   aby   krajský   súd postupoval podľa § 214 ods. 2 OSP, t. j. rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Napokon je potrebné uviesť, že krajský súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu aj   z toho   hľadiska,   či   nie   je   postihnuté   niektorou   z vád   taxatívne   uvedených   v   § 237 písm. a), b), c), d), e) a g), pričom ani k takémuto záveru nedospel.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie o   dovolaní,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j.   najvyššieho   súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V   dovolacom   konaní procesné podmienky   upravuje § 236   a   nasl. OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Dovolacie námietky sťažovateľky tak, ako boli formulované v jej dovolaní spísanom advokátom,   bolo   potrebné   vyhodnotiť   ako   námietky   týkajúce   sa   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   ktoré   však   samy   osebe   prípustnosť   dovolania   nezakladajú.   Nesprávne právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým možno inak prípustné dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 OSP odôvodniť.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je oprávnený   ani   povinný   nahrádzať.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 3/2011 z 27. januára 2011   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného práva sťažovateľky podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy) nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011