znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 63/2010 a jeho uznesením z 20. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   B. o d m i e t a   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2010 doručená sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 63/2010 a jeho uznesením z 20. mája 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   20.   mája   2010   na   verejnom   zasadnutí predbežne prerokoval obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina, na základe ktorej bol   sťažovateľ   obžalovaný   zo   zločinu   sexuálneho zneužívania podľa   §   201   ods.   1   a   2 písm. a) Trestného zákona a podľa § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku namietaným uznesením rozhodol o nariadení hlavného pojednávania vo veci na 14. jún 2010.

Sťažovateľ najmä namieta, že je obžalovaný aj za skutok, pre ktorý bolo konanie „právoplatne zastavené dňa 07. 06. 2005 uznesením zo dňa 03. 05. 2005.... nakoľko bolo nepochybné, že sa skutok nestal, pre ktorý sa trestné konanie vedie. Ak sa skutok nestal v spojitosti s poškodenou osobou a za udávaného obdobia rokov 2003 – 2005, nemôže sa toto   obdobie   opätovne   posudzovať   v   novom   konaní   (2009),   lebo   bolo   právoplatne vyhodnotené...“. Túto   skutočnosť   považuje   sťažovateľ „za   hrubý   nedostatok   pri vyšetrovaní, ktorý nebol nikdy revidovaný, odstránený, v súlade so zákonom vyhodnotený. Stíhanie mojej osoby za takéhoto procesného stavu považujem za neprípustné.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   mu   namietaným   uznesením   zmaril   možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy, pričom v danom prípade „neexistuje možnosť podania riadneho opravného prostriedku, čím je daný veľký priestor na porušovanie základných práv a slobôd a to práva na obhajobu, ktoré je zaručované Ústavou SR“. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci „... nie je možné pokračovať v trestnom konaní bez vyporiadania sa s touto procesnou prekážkou, lebo právo nemôže byť založené na nepráve“.

Podľa   sťažovateľa   v   danom   prípade „vyvstáva   naliehavý   právny   záujem,   aby   sa Ústavný   súd   SR   zaoberal   nastolenou   otázkou   pre   zachovanie   práva   obvineného   na obhajobu... Ak by však ani Ústavný súd SR nezaručoval zachovávanie zákonnosti, tak by to svedčilo o spolitizovaní súdnictva...“. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd mal v jeho prípade „postupovať minimálne podľa § 244 ods. 4 Trestného poriadku“, t. j. „požiadať Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   o   vydanie   rozhodnutia   vo   veci   súladu   a   výkladu práva zákonného ustanovenia § 244 ods. 1 Tr. poriadku k právu obvineného na obhajobu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 63/2010 a jeho uznesením z 20. mája 2010 boli porušené, zruší namietané uznesenie a prikáže okresnému súdu, aby „obžalobu Okresnej prokuratúry   Žilina   sp.   zn.   2   Pv   1171/2009   zo   dňa   09.   04.   2010   odmietol   a   vrátil prokurátorovi   na   ďalšie   konanie“ a   zároveň   uložil   okresnému   súdu,   aby „sa   vo   veci ustanovenia § 244 ods. 1 Tr. poriadku obrátil s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo výklade práv a súladu práva medzi ustanovením § 244 ods. 1 Trestného poriadku v nadväznosti na právo obvineného na obhajobu zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy SR“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Sťažovateľ   v   danom   prípade   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa ústavy   a práv   podľa   dohovoru   postupom   okresného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní obžaloby a jeho uznesením z 20. mája 2010, ktorým podľa § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku   nariadil   hlavné   pojednávanie   vo   veci,   na   ktorom   sa   uskutoční   dokazovanie v trestnej veci sťažovateľa v rozsahu vymedzenom v tomto uznesení.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej „trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy“   (IV.   ÚS   166/2010,   m.   m.   tiež   II.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V danom prípade sťažovateľ nepochybne bude mať možnosť v ďalšom priebehu trestného konania v rámci svojho práva na obhajobu uplatňovať v konaní pred okresným súdom,   a   príp.   tiež   pred   odvolacím   súdom   všetky   námietky,   ktoré   uplatnil   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu. O týchto námietkach bude oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný všeobecný súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa v jeho trestnej veci, ktorá sa nachádza v štádiu konania pred súdom prvého stupňa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010