znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa   čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/15585/2005 z 11. marca 2005 v spojitosti s   rozhodnutím   Disciplinárnej   komisie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/225/40033/2004   z 3. novembra 2004,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 1 S/126/2005   z 11. januára 2007   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť Ing. Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   č. MF/15585/2005   z 11. marca   2005 v spojitosti   s rozhodnutím   Disciplinárnej   komisie   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky   (ďalej   len   „disciplinárna   komisia“   alebo   „daňové   riaditeľstvo“) č. I/225/40033/2004 z 3. novembra 2004, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   1 S/126/2005   z 11. januára   2007   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca   2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   disciplinárna   komisia   svojím rozhodnutím č. I/255/40033/2004 z 3. novembra 2004 uložila sťažovateľovi za porušenie § 53 ods. 1 písm. b) a m) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) podľa § 62 ods. 2 písm. d) zákona o štátnej službe disciplinárne opatrenie – prepustenie zo štátnej služby dňom nadobudnutia právoplatnosti označeného rozhodnutia. Sťažovateľ sa žalobou z 10. novembra 2007 domáhal preskúmania uvedeného rozhodnutia disciplinárnej komisie súdnou cestou, avšak krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S/126/2005 z 10. novembra 2007 jeho žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby sťažovateľa krajský súd odôvodnil stotožňujúc sa so závermi správnych orgánov najmä tým, že sťažovateľ sa ako riaditeľ Daňového úradu (...)   dopustil   závažného   disciplinárneho   previnenia   tým,   že   porušil   povinnosti   štátneho zamestnanca   podľa   označených   ustanovení   zákona   o štátnej   službe, „keď   sa   dostal do konfliktu   verejného   záujmu   s osobným   záujmom   a tak   narušil   vážnosť   štátnej   služby a ohrozil   dôveru   v jej   nestrannosť,   keď...   v jednom   prípade   povolil   úľavy   zo   sankcie daňovému   subjektu   až   do   výšky   jeho   žiadosti,   pričom   v tejto   spoločnosti...   bol   jediným vlastníkom obchodného podielu“.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal včas odvolanie s návrhom, aby ho najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „OSP“) zmenil, zrušil rozhodnutie ministerstva financií a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Svoje odvolanie sťažovateľ   založil   predovšetkým   na   argumentácii,   že „spoločnosť   S.   nebola   v žiadnom smere zvýhodnená oproti iným obchodným spoločnostiam, naopak pri svojom rozhodovaní žalobca (t. j.   sťažovateľ,   pozn.) postupoval   nestranne   a objektívne   tak,   ako   pri iných obchodných   spoločnostiach,   ktorým   bola   poskytnutá   úľava na penále.   Žalobca   uviedol, že nebol doposiaľ disciplinárne stíhaný, neboli mu vytýkané žiadne odôvodnené nedostatky v práci a preto uloženie disciplinárneho opatrenia považuje za neprimerané.“. Poukázal tiež na to, že krajský súd nevykonal ním navrhované dôkazné prostriedky, a preto jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok a potvrdil ho ako vecne správny. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí   a disciplinárne   opatrenie,   ktoré   mu   bolo   uložené   disciplinárnou   komisiou, považuje za neprimerané. V súvislosti s tým ďalej uvádza:

„Ako riaditeľ Daňového úradu (...) som v roku 2003, na základe stanovísk prijatých komisiou pre povoľovanie daňových úľav tamojšieho daňového úradu, súhlasil s povolením penále   za   oneskorené   platenie   DPH   daňovému   subjektu   -   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   a   to na základe žiadostí predložených týmto daňovým subjektom.

Postupoval   som   pritom   striktne   v   súlade   so   zákonom   a   príkazom   generálneho riaditeľa   DR   SR   č. 7/2002/21.   Jediným   spoločníkom   spoločnosti   S.,   s. r. o.   som   sa   stal medzičasom dedením obchodného podielu po mojej predčasne zosnulej manželke, nebol som však členom ani riadiacich ani dozorných orgánov tejto spoločnosti.

Zákon o štátnej službe nezakazuje zamestnancom v štátnej službe vlastnícke práva v podnikateľskom subjekte.

Každý daňový subjekt si môže uplatniť svoje právo na úľavu z penále a mám za to, že mu toto právo nemôže byť odňaté len preto, že vedúci zamestnanec daňového úradu v ňom získal dedením svoj obchodný podiel.

Ak by som ako riaditeľ daňového úradu, napriek odporúčaciemu stanovisku komisie pre povoľovanie daňových úľav, nesúhlasil len z dôvodu vlastníctva obchodného podielu, jednoznačne   by   som   poškodil   spoločnosť   S.,   s   r. o.   takýmto   konaním   oproti   ostatným daňovým subjektom, ktorým úľava na penále bola poskytnutá.

Za (...) S. s. r. o. konal konateľ p. P. P., prízvukujem, že v porovnaní k ostatným žiadateľom   o   úľavu,   som   konal   zhodne.   Teda   spoločnosť   S.,   s. r. o.   nebola   mojim rozhodnutím zvýhodnená, úľavy z porovnateľnej výške boli poskytnuté v tom čase aj iným žiadateľom.

Hoci   disciplinárna   komisia   bola   povinná   v   zmysle   ust.   § 32   ods. 1   a   § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového   stavu,   členovia   komisie   pre   posudzovanie   úľav   z   vyrubených   penále   neboli vypočutí, a rozhodnutie DR považujem za jednostranné a neobjektívne.

Moje   údajné   služobné   previnenie   bolo   neprimerane   kvalifikované   ako   závažné previnenie a v dôsledku toho DR SR mi uložilo najprísnejší trest - prepustenie zo stálej štátnej   služby.   Pritom   z   odôvodnenia   disciplinárneho   opatrenia   nevyplýva,   aké   vážne dôvody ju viedli k záveru, že moje konanie napĺňa znaky závažného služobného previnenia podľa § 60 ods. 2 zákona o štátnej službe. Mám to snáď chápať len ako účelovú zámienku na odvolanie a prepustenie človeka, ktorého ľavicová politická orientácia nebola v súlade s vtedajšou politikou pravice?

Pripomínam,   že   nikdy   predtým   som   nebol   disciplinárne   obvinený   a   neboli   mi vytýkané žiadne odôvodnené nedostatky v práci vedúceho zamestnanca.

Poukazujem ďalej na skutočnosť, že šlo o tri nezávislé rozhodnutia o úľave tomuto daňovému subjektu, ktoré som prijal, ktoré som prijal na základe odporúčaní príslušnej komisie   /t. j.   rozhodnutie   z   21. 10. 2003,   rozhodnutie   z   20. 11. 2003   a   rozhodnutie z 12. 12. 2003/. Pritom tretie rozhodnutie z 21. 10. 2003 v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR vôbec nemalo byť pojaté medzi moje údajné previnenia, keďže v tomto prípade nedovoľovalo jeho preskúmanie uplynutie objektívnej lehoty podľa § 126b ods. 7 zákona o štátnej   službe.   Napriek   takejto   očividnej   redukcii   skúmaného   konania   nebolo disciplinárne opatrenie zmiernené.“

Nadväzujúc na uvedené sťažovateľ zhrnul odôvodnenie porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy takto:

«Mám   za   to,   že   nerešpektovaním   čl. 20   Ústavy:   „Vlastnícke   právo   všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu“ došlo nadväzne k porušeniu čl. 36 Ústavy SR, ktorý v písm. b/ poskytuje „ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania“. V   našej   demokratickej   republike   sa   rešpektuje   možnosť,   aby   štátni   funkcionári (vrátane ústavných činiteľov) ako aj nižší štátni zamestnanci mohli vlastniť majetok. Pritom však rozhodnutia vyššie postavených štátnych funkcionárov a úradníkov majú podstatne širší   dosah   na   majetkové   vzťahy   vo   tak   všeobecnej   rovine,   ako   aj   istým   spôsobom   sa dotýkajú aj ich vlastného majetku.

Rozhodnutie disciplinárnej komisie DR SR, ktoré potvrdili konajúce všeobecné súdy, neprimeraným spôsobom zasiahli do môjho zamestnaneckého vzťahu, a to neprimeranou aplikáciou hmotného a procesného práva, keďže:

-v danom období som nebol štatutárnym orgánom žiadateľa úľavy – S., s. r. o.,

- pri poskytovaní úľav voči žiadateľom, obchodným spoločnostiam som postupoval zhodne,

- z odôvodnenia rozhodnutia disciplinárnej komisie nevyplýva, na akom základe sa prijalo rozhodnutie, že moje rozhodnutie napĺňa znaky závažného služobného previnenia podľa § 60 ods. 2 zákona o štátnej službe,

- rozhodnutie   DR   SR   bolo   vydané   bez   náležitého   zistenia   skutkového   stavu,   bez vypočutia svedkov, členov príslušnej komisie DÚ (...),

- sporná   úľava   (z   20. 11. 2003)   bola   komisiou   s   poradným   hlasom   odporúčaná vo výške 49.000 Sk titulom penále za oneskorené zaplatenie dane z pridanej hodnoty. Úľavu som v rámci svojej kompetencie priznal vo výške 63.371 Sk, k navýšeniu úľavy došlo v sume 13.371 Sk (t. j. o 23.50 %). Bol to naozaj tak pádny dôvod, aby bola použitá exemplárna tvrdosť - prepustenie zo zamestnania?,

- nikdy predtým som nebol disciplinárne obvinený,

- nadriadený   orgán   mi   nikdy   predtým,   nevytkol   odôvodnené   nedostatky   v   mojej riadiacej práci.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Použitie ust. § 53 ods. 1 písm. b) a m) a ust. § 61 ods. 2 zákona o štátnej službe v rozhodnutí Ministerstva financií SR č. MF/15585/2005-23 zo dňa 11. 03. 2005, potvrdené rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   15/126/2005-37 (správne   má   byť   č. k. 1 S/126/2005-37,   pozn.) zo   dňa   11. 01. 2007   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 3 Sžf/35/2007 zo dňa 6. marca 2008 nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Relevantné znenie príslušných článkov ústavy upravujúcich základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   rozhodnutím ministerstva   financií   č. MF/15585/2005   z 11.   marca   2005 v spojitosti   s rozhodnutím disciplinárnej komisie č. I/225/40033/2004 z 3. novembra 2004 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S/126/2005 z 11. januára 2007

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho konania, z ktorého vyplýva, že o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody je ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny   prostriedok   nápravy pred iným   orgánom   štátu.   Ústavný súd už predtým rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby na vyslovenie   porušenia   jej   základných   práv,   ak im poskytuje   ochranu   právny   poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, III. ÚS 212/08).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného rozhodnutie ministerstva financií   č. MF/15585/2005   z 11. marca 2005   v spojitosti   s rozhodnutím   disciplinárnej komisie č. I/225/40033/2004 z 3. novembra 2004, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S/126/2005   z 11.   januára   2007,   ktorým   sa   rozhodovalo   v   správnom   súdnictve o preskúmaní   zákonnosti   označeného   rozhodnutia   ministerstva   financií.   Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje   iný   súd,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať namietané rozhodnutie ministerstva   financií   v spojení   s rozhodnutím   disciplinárnej   komisie,   pretože   ich rozhodnutia   preskúmal   krajský   súd   a rozhodol   o   nich   rozsudkom   sp. zn.   1 S/126/2005 z 11. januára 2007, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

O   odvolaní proti   uvedenému   rozsudku   krajského súdu   (ako súdu   prvého stupňa) rozhodol najvyšší súd (ako odvolací súd)   rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   podanú   proti   rozhodnutiu   ministerstva   financií v spojení s rozhodnutím disciplinárnej komisie, ako aj v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008

Z obsahu   k sťažnosti   pripojeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd vzhľadom   na   predmet   sťažnosti   (namietané   porušenie   označených   základných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008) považuje za potrebné poukázať na tieto relevantné časti jeho odôvodnenia:

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd najprv oboznámil priebeh konania od rozhodnutia disciplinárnej komisie č. I/225/40033/2004 z 3. novembra 2004 do podania odvolania   proti   prvostupňovému   rozsudku,   potom   uviedol   podstatnú   časť   argumentácie sťažovateľovho odvolania (ako je už zhrnutá v čl. I tohto uznesenia), ktorým sa domáhal zmeny prvostupňového rozsudku a zrušenia rozhodnutia ministerstva financií.

Po uvedení vyjadrenia žalovaného (ministerstva financií), v ktorom tvrdil, že konanie sťažovateľa „bolo jednoznačne v rozpore s § 53 ods. 1 písm. h), m) zákona o štátnej službe a Etickým kódexom štátneho zamestnanca, preto je sankcia prepustenia zo štátnej služby adekvátna“, a vzhľadom   na   to   navrhol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne správny   potvrdiť,   najvyšší   súd   konštatoval,   že „ako   súd   odvolací   (§ 10   ods. 2   O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto je potrebné napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdiť. Na základe uvedeného, v súlade s § 250ja ods. 4 veta druhá O. s. p., § 250j ods. 3 veta prvá O. s. p. v spojení s § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.“.

Ďalšou   časťou   odôvodnenia   bolo   poukázanie   na   obsah   administratívneho   spisu, z ktorého okrem iného vyplynulo, že „na základe poverenia na kontrolu č. j. I/131/2401- 2392/2004-64   zo   dňa   01. 07. 2004   vykonali   pracovníci   Oddelenia   vnútornej   kontroly a dohľadu   nad   daňovými   úradmi   Daňového   riaditeľstva   SR   Banská   Bystrica   kontrolu postupu správcu dane pri povoľovaní úľav a odpustení daňových nedoplatkov u vybraných daňových subjektov u kontrolovaného subjektu - Daňového úradu (...).

Na   základe   vykonanej   kontroly   bol   vypracovaný   protokol   o výsledku   kontroly č. I/131/2401-27619/2004-64   za   kontrolované   obdobie   rokov   2002 - 2003,   pričom s obsahom protokolu o výsledku kontroly boli zamestnanci kontrolovaného daňového úradu oboznámení dňa 29. 07. 2004.

Kontrolou   vykonanou   na   Daňovom   úrade   (...),   ukončenej   dňa   05. 08. 2004   bolo zistené,   že žalobca   sa dopustil   služobného   previnenia   tým,   že z titulu   funkcie riaditeľa daňového   úradu   schválil   povolenie   úľavy   z   penále   za   oneskorené   zaplatenie   DPH daňovému subjektu S., s. r. o. (...), v ktorom bol v rozhodnom čase jediným spoločníkom. Úľavu z penále žalobca povolil na základe žiadostí o povolenie úľavy, odkladu platenia splátok alebo odpustenia daňového nedoplatku, odpísania daňového nedoplatku, odpísania daňovej   pohľadávky   a   žiadosti   o   registráciu   platiteľa   DPH   zo   dňa   21. 10. 2003, 20. 11. 2003, 12. 12. 2003 podaných daňovým subjektom.

V období od 28. 07. 2003 do 31. 12. 2003, keď bol žalobca jediným spoločníkom daňového subjektu S., s. r. o. (...) boli tomuto daňovému subjektu povolené úľavy v celkovej výške 272 512 Sk.“.

Najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia   zákona o štátnej   službe   [§ 53   ods. 1   písm. g)   a   § 126b   ods. 6   a 7]   a zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 10/1996   Z. z.   o kontrole   v štátnej   správe   v znení   neskorších predpisov [§ 11 ods. 1 písm. g) a § 13 ods. 7], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) krajský súd vykonal.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj súdnym spisom, sa najvyšší   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej veci   (zisťujúc,   či   zo   strany sťažovateľa išlo o závažné služobné previnenie), jeho právnym posúdením a skúmaním, či boli splnené formálne a hmotnoprávne podmienky na uloženie disciplinárneho opatrenia podľa § 61 ods. 2 písm. d) zákona o štátnej službe, pričom dospel k záveru, že sťažovateľ „ako riaditeľ Daňového úradu (...) sa najmä svojim konaním zo dňa 20. 11. 2003 dopustil závažného služobného previnenia tým, že rozhodnutie komisie na posudzovanie žiadosti o povolenie   úľavy,   odkladu   platenia   splátok,   alebo   o   odpustenie   daňového   nedoplatku, návrhov   na   kvalifikovanie   nedoplatku   ako   nevymožiteľný,   na odpísanie   daňového nedoplatku a na odpísanie daňovej pohľadávky zo dňa 20. 11. 2003 v časti bod 7 moderoval tak, že rozhodnutie komisie, ktorá na základe žiadosti spoločnosti S., s. r. o. (...) o úľavu penále   za   oneskorené   zaplatenie   DPH   vo   výške   62 371 Sk,   doporučila   odpustiť   DPH vo výške 49 000 Sk, zmenil a odpustil penále v plnej výške.

Najvyšší súd konštatuje, že je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bolo v jeho právomoci ako   riaditeľa   daňového   úradu,   na   základe   Príkazu   riaditeľa   DR   SR   č. 7/2002/2001, rozhodovať o úľavách - odpustení nedoplatkov.

Riaditeľ   daňového   úradu   mohol,   ale   aj   nemusel   súhlasiť   so   záverom   prijatým príslušnou komisiou, ktorá posudzovala žiadosti o úľavu - odpustenie dane, nakoľko funkcia komisie mala len poradný charakter.

Zo záznamu č. 18 zo zasadnutia komisie zo dňa 20. 11. 2003 vyplynulo, že komisia rozhodovala   dňa   20. 11. 2003   o   siedmich   žiadostiach   o   úľavu   penále   za   oneskorené zaplatenie   daní,   pričom   päť   z   týchto   žiadostí   podala   spoločnosť   S.,   s. r. o. (...),   ktorú v predmetnom čase ako jediný spoločník vlastnil riaditeľ Daňového úradu (...). Zo záznamu tiež vyplýva, že komisia v šiestich zo siedmich prípadov odporučila čiastočné odpustenie dane,   v   jednom   prípade   žiadosti   nevyhovela.   Riaditeľ   daňového   úradu   využil   svoju kompetenciu a spoločnosti S. v žiadosti evidovanej v bode 7 odpustil penále v plnej výške. Ďalšiemu subjektu, ktorý podal žiadosť spolu so spoločnosťou S., ktorá bola prerokovaná na   uvedenom   zasadnutí   komisie,   nebola   doporučená   úľava   z   penále   a ďalšiemu   bola doporučená čiastočne, pričom žalobca moderoval len úľavu spoločnosti, ktorej bol jediným spoločníkom.   Keďže   zo   záznamu   č.   18   nevyplýva   aké   kritériá   komisia   pre čiastočné odpustenie   daní   mala,   výšku   odpustenia   dane   nezdôvodňovala,   rovnako   ako   riaditeľ. Uvedené rozhodnutia možno považovať za nepreskúmateľné.

V prípadoch týkajúcich sa spoločnosti S., s. r. o., sa riaditeľ daňového úradu svojim konaním dostal do konfliktu verejného záujmu s osobnými záujmami. Uvedeným konaním narušil   vážnosť   štátnej   služby,   ohrozil   dôveru   v   jej   nestrannosť,   keď   povolil   úľavy   zo sankcie spoločnosti S., s. r. o. a v jednom prípade schválenú úľavu zvýšil až do výšky 100 % požadovanej úľavy.“.

Najvyšší   súd   sa   v podstatnej   časti   stotožnil   so   závermi   prvostupňového   súdu,   že sťažovateľ porušil ustanovenie § 53 ods. 1 písm. b) a m) zákona o štátnej službe, a tento záver má podľa neho oporu vo vykonanom dokazovaní.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z obsahu   žiadneho   so   sťažovateľom   označených základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je   v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod Ak zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva.

V súvislosti s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí s tým, že sa v danom prípade aplikoval § 53 ods. 1 písm. b) a m) a § 61 ods. 2 písm. d) zákona o štátnej službe.

Podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je štátny zamestnanec povinný dodržiavať ústavu, ústavné zákony, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa   vzťahujú   na   vykonávanie   štátnej   služby,   etický   kódex   a   služobné   predpisy   pri vykonávaní štátnej služby a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva.

Podľa § 53 ods. 1 písm. m) zákona o štátnej službe je štátny zamestnanec povinný zdržať sa pri vykonávaní štátnej služby a mimo nej všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť štátnej služby alebo ohroziť dôveru v jej nestrannosť, prípadne nestrannosť rozhodovania.

Podľa § 61 ods. 2 písm. d) zákona o štátnej službe v znení účinnom v rozhodujúcom čase možno za závažné služobné previnenie štátnemu zamestnancovi uložiť disciplinárne opatrenie - prepustenie z dočasnej štátnej služby.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho služobné previnenie bolo neprimerane kvalifikované ako závažné   previnenie   a v dôsledku   toho   mu   bol   uložený   najprísnejší   trest   –   prepustenie zo stálej   štátnej   služby.   Podľa   sťažovateľa „z odôvodnenia   disciplinárneho   opatrenia nevyplýva, aké vážne dôvody... viedli k záveru, že moje konanie napĺňa znaky závažného služobného   previnenia“. Uvedené   pochybenia   mali   v konečnom   dôsledku   spôsobiť porušenie sťažovateľom označených základných práv.

Ústavný súd sa však s názormi sťažovateľa nestotožňuje, ale naopak zastáva názor, že o namietanom rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodnení nemožno prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo   akúkoľvek   spojitosť   s   možným   porušením   základných   práv   sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   ktoré   potvrdzujú   vecnú   správnosť   výroku prvostupňového   súdu,   sú   výsledkom   právnych   úvah   najvyššieho   súdu   (vychádzajúcich zo skutkových   zistení   a právneho   záveru   krajského   súdu),   ktoré   nevyžadovali   ďalšie dokazovanie, a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení.

Podľa   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho súdu   konfrontovaného   s   obsahom   odvolania   sťažovateľa   možno   dospieť   k   názoru,   že najvyšší   súd   sa   s   uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   náležite   vysporiadal   a   uviedol dostatočné   skutkové   a právne   závery,   ktoré   ho   viedli   k potvrdeniu   prvostupňového rozsudku.   Tieto   závery   netrpia   žiadnymi   vnútornými   rozpormi   a   zaujímajú   stanovisko k podstate dôvodov uvedených v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S/126/2005 z 11. januára 2007.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu   proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   v zmysle   čl. 36 písm. b)   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje (I. ÚS 159/08). O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu,   ktorý   zákonom   zverenú   právomoc   preskúmať   rozhodnutie   krajského   súdu a rozhodnúť v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Právo   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl. 36 druhej vety   písm. b)   ústavy   navyše   neznamená   nemennosť,   resp.   zákaz   skončiť štatnozamestnanecký pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa vzťahujú [v konkrétnom prípade platia najmä ustanovenia zákona o štátnej službe, účinného v relevantnom období (m. m.   IV. ÚS 155/07)].   Takéto   garancie   z obsahu   tohto   základného   práva   nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu tohto základného práva.

V spojitosti   s namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv   považuje ústavný súd v okolnostiach daného prípadu za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 36   písm. b) ústavy, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 50   ústavy.   O prípadnom   porušení   základného   práva podľa   čl. 20 ods. 1   a čl. 36   písm. b) ústavy   by bolo možné uvažovať len vtedy,   ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.   v spojení s ich porušením (napr. m. m. IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 138/08), čo však sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdil ani nenamietal.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom ústavný súd nedospel k záveru, že by v okolnostiach danej veci išlo o takýto prípad.

Ústavný súd preto pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť   za   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s právnym   názorom krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Z uvedených záverov vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/35/2007 zo 6. marca 2008 nemá žiadnu vecnú súvislosť s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008