znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/07-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti I. f. K., a. s. v likvidácii, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 27/2006-116 zo 6. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva I. f. K., a. s. v likvidácii, podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Obo 27/2006-116 zo 6. decembra 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Obo   27/2006-116 zo 6. decembra 2006 z r u š u j e   a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť I.   f.   K., a.   s. v likvidácii,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   7 492,24   Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti I. f. K., a. s. v likvidácii, vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 312/07 zo 6. decembra   2007   prijal podľa   § 25 ods. 3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť I.   f.   K., a.   s.   v likvidácii,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., doručenú ústavnému súdu 3. apríla 2007, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Obo 27/2006-116 zo 6. decembra 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 28. júla 1999 proti žalovanému L. – I., spol. s r. o., sa sťažovateľ ako žalobca v 1. rade domáhal zaplatenia pohľadávky v sume 22 181 155 Sk s príslušenstvom. Žalobca v 2. rade sa v tomto konaní domáhal zaplatenia pohľadávky v sume 958 864 Sk s príslušenstvom.   Žalobcovia   v 3.   a 4.   rade   sa   v uvedenom   konaní   domáhali   proti žalovanému   určenia,   že   zmluva   o dielo   uzavretá   medzi   nimi   a žalovaným   bola   zrušená odstúpením   od   zmluvy,   a taktiež   sa   spoločne   a nerozdielne   domáhali   zaplatenia   2   067 602,50 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ   spolu   so   žalobcami   v 2.   až   4.   rade   zároveň   požiadali   krajský   súd o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa zakáže žalovanému disponovať s finančnými prostriedkami na jeho účte do sumy 25 207 762,50 Sk. Krajský súd uvedený návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia   uznesením   č.   k.   39   Cb   60/99-57   z 26.   augusta   1999 zamietol.

Z obsahu listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spolu so žalobcami v 2. až 4. rade v predmetnom konaní 12. októbra 1999 zaplatili súdny poplatok v sume 500 000 Sk.

Sťažovateľ uviedol: „Keďže za vyše 5 rokov od začatia konania krajský súd neurobil žiadny   úkon   smerujúci   k rozhodnutiu   veci   samej,   a žalovaný   v konaní   sa   stal   úplne nemajetným   a teda   vymožiteľnosť   -   v konaní   žalovanej   -   pohľadávky   už   bola   úplne zmarená... sťažovatelia vzali podanú žalobu späť podaním zo dňa 25. 11. 2004 a zároveň žiadali vrátiť zaplatený súdny poplatok (500.000,- Sk)“. Podľa sťažovateľa k späťvzatiu žaloby došlo   pred prvým   pojednávaním   vo veci   „tzn.   pred otvorením   pojednávania   na ktorom by došlo k prejednaniu veci samej.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   39   Cb   60/99-101   z 30.   novembra   2004   (ďalej   len „uznesenie   z 30.   novembra   2004“)   konanie   v uvedenej   veci   zastavil   s poukazom   na ustanovenia § 96 ods. 1, 2 a 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a žiadnemu   z účastníkov   konania   náhradu   trov   konania   nepriznal.   V odôvodnení   tohto uznesenia krajský súd uviedol: „Podľa ust.   § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. v znení z. č. 457/2000   Z.   z.   o vrátení   súdneho   poplatku   podľa   §   11   nemôže   súd   rozhodnúť   po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený.

V prejednávanej veci zaplatil navrhovateľ súdny poplatok za návrh dňa 11. 10. 1999, súd mu ho preto s poukazom na vyššie citované ustanovenie nevracia.“

Krajský súd však v uznesení z 30. novembra 2004 o nevrátení súdneho poplatku formálne nerozhodol, pretože uznesenie neobsahuje výrok týkajúci sa súdneho poplatku. Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   a žalobca   v 2.   rade   odvolanie,   ktorým namietali, že krajský súd nerozhodol o ich žiadosti o vrátenie súdneho poplatku. Najvyšší súd predmetnú vec, ktorá mu bola postúpená za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní, vrátil späť krajskému súdu bez rozhodnutia o podanom odvolaní, pretože ju podľa jeho názoru vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o súdnom poplatku nie je premietnuté vo výroku uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2004, nebolo možné prerokovať.

Krajský súd následne svojím uznesením č. k. 39 Cb 60/99-109 z 21. decembra 2005 (ďalej len „uznesenie z 21. decembra 2005“) rozhodol o doplnení výroku svojho skoršieho uznesenia   z 30.   novembra   2004   o vetu:   „Žalobcovi   sa   nevracia   súdny   poplatok“. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: „Podľa ust. § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. v znení   jeho   zmien   a doplnkov   o vrátení   súdneho   poplatku   podľa   §   11,   nemôže   súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený. Žalobcovia súdny poplatok zaplatili dňa 12. 10. 1999, žalobu zobrali späť v celom rozsahu podaním z 25. 11. 2004, bez uvedenia dôvodu...

Žaloba bola zobratá   späť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený a z tohto dôvodu nebolo možné súdny poplatok vrátiť žalobcom.“

Sťažovateľ a žalobca v 2. rade podali proti uzneseniu krajského súdu z 21. decembra 2005 odvolanie, ktorým navrhli, aby najvyšší súd toto uznesenie zmenil tak, že určí, aby sa im zaplatený súdny poplatok v sume 500 000 Sk vrátil.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   6.   decembra   2006,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 10. februára   2007,   potvrdil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z 21.   decembra   2005. V odôvodnení svojho uznesenia poukázal na znenie § 11 ods.   3 a § 13 ods.   3 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) v znení platnom v čase vydania uznesenia krajského súdu z 21. decembra 2005 o nevrátení súdneho poplatku a uviedol: „Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch vymedzuje, v ktorých prípadoch súd vráti   poplatníkovi   zaplatený   súdny   poplatok.   Zároveň   §   13   ods.   3   uvedeného   zákona stanovuje lehotu troch rokov, ktorá začína plynúť od konca kalendárneho roka, v ktorom bol   súdny   poplatok   zaplatený   a po   uplynutí   ktorej   súd   nemôže   o vrátení   zaplateného poplatku   rozhodnúť   aj   napriek   tomu,   že   sú   splnené   podmienky   na   vrátenie   súdneho poplatku.   Argumentáciu   žalobcu   uvedenú   v odvolaní   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nepovažoval za správnu, nakoľko nenachádza oporu v jednoznačnom znení ust. § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, a to z tohto dôvodu, že toto ustanovenie ďalej nezakotvuje prípady, pri ktorých by súd mohol rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku aj po uplynutí lehoty troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol súdny poplatok zaplatený. Odpustenie   zmeškania   lehoty   podľa   ustanovenia   §   58   O.   s.   p.   je   možné   len u zákonných   procesných   lehôt,   zmeškaním   ktorých   bol   účastník   vylúčený   z procesného úkonu. Lehota uvedená, stanovená v § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, uvedený charakter nemá, v dôsledku čoho návrh žalobcov nemá právnu oporu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdny poplatok žalobcovi nevrátil.“

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 39 Cb 60/99   bolo   právoplatne   skončené   uznesením   o zastavení   konania   z 30.   novembra 2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   27.   marca   2007.   Uznesenie   krajského   súdu   z 21. decembra 2005 o nevrátení súdneho poplatku a uznesenie najvyššieho súdu zo 6. decembra 2006 sa stali právoplatnými 10. februára 2007.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 6. decembra 2006 sťažovateľ uviedol: „Za majetok sa má považovať aj zákonný nárok (pohľadávka) sťažovateľov na vrátenie zaplateného súdneho poplatku...

Zákonné podmienky na vrátenie zaplateného súdneho poplatku sťažovateľom boli splnené   už   v čase   vydania   dopĺňacieho   uznesenia   krajského   súdu   dňa   21.   12.   2005... použitie ust. § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch (podľa ktorého o vrátení poplatku podľa § 11 cit. zák. nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol poplatok zaplatený) nebolo namieste, pretože súdne poplatku sa platia za konanie súdov (§ 1 ods. 1 cit. zák.), čo znamená, že ak súd vo veci samej vôbec nekonal, musel byť sťažovateľom vrátený súdny poplatok aj po uplynutí trojročnej lehoty... Podľa § 13   ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch   č.   71/1992   Zb.   v znení   poslednej   novely č. 621/2005 Z. z. o vrátení súdneho poplatku podľa § 11 (späťvzatie žaloby pred prvým pojednávaním) nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený, to však neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť pred prvým pojednávaním. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu bola účinná spomínaná novela č. 621/2005 Z. z. umožňujúca v dôsledku späťvzatia žaloby vrátiť súdny poplatok aj po uplynutí troch rokov od zaplatenia, mal najvyšší súd rozhodovať podľa zákona účinného v čase jeho rozhodovania, vrátane novely č. 621/2005 Z. z... napriek existencii zákonného nároku dostať späť zaplatený súdny poplatok krajský súd   toto   právo   sťažovateľovi   1.   uprel,   a najvyšší   súd   napriek   uplatneniu   riadneho opravného   prostriedku...   toto   právo   tiež   poprel   vychádzajúc   z názoru,   že   sťažovateľ   1. nositeľom tohto práva nie je.“

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu zo 6. decembra 2006 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20   ods.   1   a podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   aby   uvedené   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ako aj aby priznal sťažovateľovi (pôvodne spoločne a nerozdielne so   žalobcom   v 2.   rade,   vo   vzťahu   ku   ktorému   bola sťažnosť   odmietnutá) finančné zadosťučinenie 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 21. apríla 2008 uviedol: „Je nepochybné, že v čase keď rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (6. decembra 2006), bol už platný a účinný zákon č. 621/2005 Z. z. (účinný od 1. januára 2006), ktorým bolo okrem iného novelizované ustanovenie § 13 ods. 3 Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Zmenou tohto ustanovenia vo vzťahu k prípadom, ak bol návrh na začatie konania vzatý späť pred prvým pojednávaním bolo zrušené časové ohraničenie, v ktorom bolo možné vrátiť zaplatený súdny poplatok. Výsledkom je stav, že ak je vzatý návrh späť pred prvým pojednávaním, súd musí poplatok vrátiť bez ohľadu na čas, ktorý uplynul od zaplatenie poplatku.

Zo sťažnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, nieje zrejmé, či pri rozhodovaní bral do úvahy aj spomenutú zmenu § 13 ods. 3. V rozhodnutí poukazuje na znenie ustanovenia účinné v čase, keď rozhodoval súd prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu je rozhodnutie odvolacieho súdu neúplné a chýba v ňom zdôvodnenie, prečo neaplikoval pri rozhodovaní už nové znenie.

Z rozhodnutí oboch súdov totiž vyplýva, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa (uznesenie z 21. decembra 2005 č. k. 39 Cb 60/99-109) ešte zákon č. 621/2005 Z. z. nebol účinný.   Ak   je   správny   údaj   v   uznesení   súdu   prvého   stupňa,   poplatok   bol   zaplatený 12. októbra 1999. Znamená to, že viac ako rok pred späťvzatím žaloby, uplynula lehota na možnosť vrátenia poplatku podľa vtedy platného § 13 ods. 3. Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď rozhodol, že poplatok sa nevracia.

Pri veľmi stručnom prechodnom ustanovení k zák. č. 621/2005 Z. z. je namieste otázka, či slovné spojenie „vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov“ znamená, že predchádzajúcou   úpravou   sa   spravuje   len   vyberanie   poplatkov   (najmä   existencia poplatkovej   povinnosti,   výška   poplatkov),   alebo   celý   komplex   vzťahov   s poplatkami súvisiacich,   vrátane   podmienok,   za ktorých   je   možné   poplatok   vrátiť.   Ak   sa prechodné opatrenie vracania poplatkov nedotýka, znamená, to že podmienky vracania poplatkov sa spravujú právnym stavom účinným v čase rozhodovania súdu (stavom zavedeným novelou). Z toho potom vyplýva otázka, či novela zmenou § 13 ods. 3 skutočne poskytuje aj tam, kde už možnosť vrátenia poplatku skončila (právo zaniklo?), dodatočnú dvojročnú lehotu. Ak by tomu tak bolo, mal zrejme aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzať z toho, že právo na vrátenie poplatku už nie je časovo obmedzené. Ak sa však prechodné ustanovenie týka aj vracania poplatkov, tak novelou zavedená zmena nedopadá na prípady, kde bol poplatok zaplatený pred jej účinnosťou, tým viac sa nedotýka prípadov, kde pred účinnosťou novely možnosť vrátenia poplatku zanikla.“

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   najvyššieho   súdu   doručenom ústavnému súdu 5. mája 2008 okrem iného uviedol: «Z ústavnej požiadavky viazanosti súdu zákonom   vyplýva,   že súd pri   rozhodovacej   činnosti má použiť   iba účinné   zákony   a   na skutkový   stav   v konaní   zistený   má   použiť   všetky   ustanovenia   zákona,   ktoré   sa   na   neho vzťahujú.   V   čase   rozhodovania   Najvyššieho   súdu   SR   ako   súdu   odvolacieho   o   vrátení súdneho poplatku v konaní č. k. 3Obo 27/06 platila v zákone o súdnych poplatkoch č. 71/92 Zb. právna úprava, že zaplatený súdny poplatok sa má poplatníkovi vrátiť vždy, ak dôjde k späťvzatiu   návrhu   pred   prvým   pojednávaním,   čo   je   aj   tento   prípad.   Nakoľko   zákon o súdnych   poplatkoch   č.   71/92   Zb.   ani   jeho   novela   č.   621/05   Z.   z.   neobsahujú   žiadne použiteľné   prechodné   ustanovenie   týkajúce   sa   vracania   súdnych   poplatkov   (najmä neobsahujú   prechodné   ustanovenie,   že   pre   vrátenie   súdneho   poplatku   pred   účinnosťou novely č. 621/05 Z. z. sa majú použiť právne predpisy účinné pred touto novelou) sťažovateľ má   jednoznačný   právny nárok na   vrátenie   zaplateného súdneho poplatku podľa   znenia zákona o súdnych poplatkoch č. 71/92 Zb. (v znení novely č. 621/05 Z. z.) účinného v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho v konaní č. k. 3Obo 27/06; aj s poukazom na to, že prechodné ustanovenie novely č. 621/05 Z. z. o „vyberaní poplatkov podľa   doterajších   predpisov“   sa   vzťahuje   na   výšku   a   inkasovanie   súdnych   poplatkov (prípadne aj na existenciu poplatkovej povinnosti), nie však na vrátenie súdneho poplatku už zaplateného.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 6. decembra 2007 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v rozpore   s jeho   podstatou   a zmyslom (napr. III. ÚS 271/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 6. decembra 2006, ktorým najvyšší súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie krajského súdu z 21. decembra 2005 o nevrátení súdneho poplatku sťažovateľovi.

K porušeniu   uvedených   práv malo podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým,   že najvyšší   súd svojím uznesením zo 6. decembra 2006 potvrdil uznesenie krajského súdu z 21. decembra 2005,   ktorým   podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   aplikoval   v čase   svojho rozhodovania   platné   ustanovenie § 13   ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch na   prípad vrátenia   súdneho   poplatku   z titulu   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   pred   prvým pojednávaním, a teda vo svojom rozhodnutí nezohľadnil zmysel a účel inštitútu vrátenia súdneho poplatku podľa § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, pričom ním použitý výklad týchto ustanovení zákona o súdnych poplatkoch v konečnom dôsledku porušuje ním označené základné práva.

Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo aj tým, že najvyšší súd takto   rozhodol   napriek   tomu,   že   v čase   jeho   rozhodovania   bolo   už   platné   nové   znenie zákona   o súdnych   poplatkoch,   ktoré   už   výslovne   umožňuje   vrátenie   súdneho   poplatku v prípade späťvzatia návrhu pred prvým pojednávaním aj po uplynutí troch rokov od jeho zaplatenia.

Nevrátenie zaplateného súdneho poplatku podľa sťažovateľa nemá oporu v zákone o súdnych poplatkov ani v znení platnom v čase rozhodovania krajského súdu a opiera sa výlučne o nepresné znenie v tom čase platného ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch.

Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991).

Zaplatený súdny poplatok predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník súdneho konania legitímnu nádej za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci náhrady trov konania pri priaznivom rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho poplatku   v zákonom   predvídaných   prípadoch),   a preto   ich   možno   podriadiť   pod   pojem majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci Kopecký v. Slovenská republika (No 44912/98)].

Ústavnému   súdu   je   známa   odlišná   judikatúra   najvyššieho   súdu   v skutkovo obdobných prípadoch, konkrétne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 33/2000 z 24. februára   2000,   v ktorom   najvyšší   súd   logickou   interpretáciou   v tom   čase   platných zákonných ustanovení dospel k právnemu záveru, že aj napriek tomu, že ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch (v znení platnom v čase rozhodovania krajského súdu o nevrátení súdneho poplatku, pozn.) neposkytuje možnosť vrátenia súdneho poplatku, ak od jeho zaplatenia uplynuli tri roky, v prípade späťvzatia návrhu pred prvým pojednávaním treba vychádzať nielen z tohto ustanovenia, ale aj z odkazu § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého má súd povinnosť vrátiť súdny poplatok v prípade späťvzatia návrhu pred prvým pojednávaním. Lehota podľa § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch teda začína plynúť od účinnosti procesného úkonu týkajúceho sa späťvzatia návrhu, lebo najskôr   odvtedy   vzniká   poplatníkovi   podľa   §   11   ods.   3   prvej   vety   zákona   o súdnych poplatkoch nárok na vrátenie poplatku, dovtedy bol súdny poplatok zaplatený dôvodne.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nečinnosť   všeobecného   súdu   nemôže   ísť   na   vrub účastníkovi konania, ktorému svedčia účinky § 13 ods. 3 zákona súdnych poplatkoch (pred novelou zákona č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov).

Ústavný súd už v rámci svojej   judikatúry   vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade   s už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné dôvody,   na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

V danom prípade za stavu existencie odlišnej ochrany vlastníckeho práva poskytnutej súdom   za   skutkovo   obdobných   okolností   nemožno   po   právnej   stránke   za   dostatočné odôvodnenie považovať iba poukázanie na ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie. V uvedenom prípade bolo potrebné, aby najvyšší súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   aj   dôvody,   pre   ktoré   bola   sťažovateľovmu vlastníckemu právu poskytnutá odlišná ochrana, resp. dôvody, pre ktoré je logický výklad príslušných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   aplikovaný   v rámci   rozhodnutí, v ktorých najvyšší súd dospel k protichodným záverom, neprijateľný.

Vypracovaniu dôsledného odôvodnenia tohto rozhodnutia mal najvyšší súd venovať zvýšenú pozornosť o to viac, že v čase jeho rozhodovania o opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského súdu o nevrátení súdneho poplatku už bola dokonca platná nová právna úprava výslovne umožňujúca vrátenie súdneho poplatku za obdobného skutkového stavu, ako   tomu   bolo   vo   veci   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal jednak   so   svojou   rozličnou   rozhodovacou   činnosťou   pri   výklade   a aplikácii   príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkov v znení platnom do 31. decembra 2005 (v čase rozhodnutia   krajského   súdu),   ako   ani   s otázkou   aplikovateľnosti   zákona   o súdnych poplatkoch v znení platnom od 1. januára 2006 (v čase rozhodovania najvyššieho súdu proti rozhodnutiu krajského súdu o nevrátení súdneho poplatku).

Nedostatočné   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   v podstate   potvrdil   aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, v ktorom poukazuje na jednotlivé výkladové možnosti a postupy za stavu rozhodovania najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o nevrátení súdneho poplatku v čase platnosti už novej právnej úpravy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   teda   najvyšší   súd   ustanoveniami   §   167   ods.   2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP dostatočne neriadil.

Keďže   najvyšší   súd   sa   pri   rozhodovaní   v otázke   vrátenia   súdneho   poplatku sťažovateľovi   v napadnutom   uznesení   zo   6.   decembra   2006   dôsledne   označenými ústavnými princípmi neriadil - lebo sa nevyrovnal s odlišným právnym názorom v inom rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ako   ani   so   zmenenou   právnou   úpravou   v čase   svojho rozhodovania - porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   zo 6.   decembra   2006   došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127   ods.   2   ústavy   v spojení   s   §   56   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   a vrátil   vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V tomto bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pretože samotné vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa v spojení so zrušením uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konania sa javia byť v danom prípade dostatočnými prostriedkami ochrany základných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   D.   K. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby krát dva úkony a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk s 19 % DPH (1 196,24 Sk), t. j. spolu v sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu 5.   mája   2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008