znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 312/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Evy   Kliskej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 119/97   a   sp.   zn. 15 C 136/99 v   spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01) a sp. zn. 3 Co 31/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. Evy Kliskej v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 136/99 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 31/04,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Ing. Evy Kliskej v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   119/97   v   spojení s postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01),   o d m i e t a.

3. Sťažnosť Ing. Evy Kliskej v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 119/97 v   spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01),   v y l u č u j e na samostatné konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. Evy Kliskej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 119/97 a sp. zn. 15 C 136/99 v spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01) a sp. zn. 3 Co 31/04.

Sťažnosť odôvodnila sťažovateľka tým, že 14. apríla 1997 podala okresnému súdu „...   žalobu   proti   Sociálnej   poisťovni   o   určenie   neplatnosti   jej   prihlášky   do   poistenia od 1. 1. 1993 čo do mena a vymeriavacieho základu a o splnenie povinnosti rozhodnúť o prerušení konania s ňou. Vec spočívala na súde 2 roky, kým bol urobený 1. úkon (...). Tento prieťah treba považovať za úplne nedôvodný. V merite veci rozhodol súd v rozpore s urobenými   dôkazmi   tak,   že   návrh   o   neplatnosť   právneho   úkonu   zamietol   pod   č.   k. 15 C 119/97 a o splnenie povinnosti bez akéhokoľvek opodstatnenia vylúčil na samostatné konanie   pod   sp.   zn.   15   C   136/99.   OS   Ba   I   dovolanie   vo   veci   15   C   119/97,   podané 22. 2. 2002, odstúpil NS SR až 16. 6. 2003, teda 1 a pol roka po jeho podaní (...). V časti vylúčeného návrhu pod sp. zn. 15 C 136/99 rozhodol OS Ba I až uznesením z 9. 7. 2003, teda 4 roky od jeho vylúčenia. Takýto prieťah treba považovať za zbytočný, pričom samotné vylúčenie tejto časti návrhu bolo nedôvodné“.

Sťažovateľka poukázala ďalej na to, že krajský súd o jej odvolaní, ktoré podala 13. augusta 2003 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 C 136/99 zo 7. augusta 2003, do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Pokiaľ ide o vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 119/97, sťažovateľka namieta rozhodnutie krajského súdu, ktorý po tom, ako podala proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, tento rozsudok uznesením sp. zn. 17 Co 53/01 z 15. novembra 2001 zrušil a konanie zastavil. Na základe ňou podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   69/93   z   30.   júla   2003   označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyniesol tento nález: „1. Základné právo Ing. Evy Kliskej podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vo veci sp. zn. 15 C 119/97 a 15 C 136/99 postupom OS Ba I a KS Ba porušené bolo.

2. Prikazuje sa KS Bratislava rozhodnúť o odvolaniach v týchto veciach bez ďalších zbytočných prieťahov.

3. Ing.   Eve   Kliskej   sa   priznáva   suma   500.000 Sk   ako   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv, ktoré spôsobili svojím postupom OS Ba I a KS   Ba   a ktorú   sú   jej   povinní   zaplatiť   každý   po   250.000 Sk   v lehote   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ÚS SR.“

Zároveň sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1.   Sťažovateľka   namietala   v   konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy najmä tým, že okresný súd a krajský súd konajú v napadnutých konaniach so zbytočnými prieťahmi, a zároveň poukázala aj na neprimeranú celkovú dĺžku označených konaní.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).

V   systematike   ústavy   sú   primeraná   celková   dĺžka   konania,   rýchlosť   a   plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či uvedený postup okresného súdu a krajského súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   oba   súdy   neodmietli   vo   veciach   sťažovateľky   konať, a sťažovateľka nepreukázala, že by postup týchto súdov mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi ich konaním a možným porušením uvedeného základného práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s tvrdenými prieťahmi v namietaných konaniach považoval za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

2. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka aj v tom, že vo veci vedenej na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   15 C 119/97   krajský   súd   po   tom,   ako   podala   proti rozsudku súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   tento   rozsudok   uznesením   sp.   zn.   17 Co 53/01 z 15. novembra 2001 zrušil a konanie zastavil. Na základe ňou podaného dovolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 69/93 z 30. júla 2003 označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody   iba   subsidiárna   a   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Voči porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 zo strany krajského   súdu   poskytol   sťažovateľke   ochranu   na   základe   mimoriadneho   opravného prostriedku   v   dovolacom   konaní   najvyšší   súd,   ktorý   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Neprichádza preto do úvahy, aby správnosť postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 53/01 opätovne preskúmaval   ústavný   súd.   V   tejto   časti   bola   preto   sťažnosť   odmietnutá   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

3.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto treba považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 15 C 136/99, vyplýva z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré už skončilo rozhodnutím   okresného   súdu   pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu.

Z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   15 C 136/99   z   9.   júla   2003   bolo   zistené, že okresný súd konanie v tejto veci zastavil. Toto uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 31 Co 31/04 z 31. mája 2004. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd odstránil stav právnej neistoty v tejto veci už 9. júla 2003, pretože jeho rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne (aj keď po začatí konania pred ústavným súdom), preto bolo treba sťažnosť v časti smerujúcej proti porušeniu základného práva sťažovateľky v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 136/99 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ ide o časť sťažnosti sťažovateľky týkajúcu sa namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 3 Co 31/04, je z obsahu dotknutého súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, zrejmé, že uvedený spis bol na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 C 136/99 z 9. júla 2003 doručený krajskému súdu 2. februára 2004. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením sp. zn. 3 Co 31/04 z 31. mája 2004 a spis bol vrátený okresnému súdu 11. augusta 2004.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 195/03).

Podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu v napadnutom konaní nemožno s   ohľadom   na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľky v označenom   odvolacom   konaní,   považovať   za   taký,   ktorý   by   sa   dal   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd v napadnutom konaní nebol nečinný neprimerane k okolnostiam danej veci. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy, aby ústavný súd jeho postup mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyhodnotiť ako porušenie označeného základného práva sťažovateľky.

Uvedený záver bol dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5.   Sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 119/97 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03, vylúčil ústavný súd na samostatné konanie (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný   súd   odôvodňuje   tento   postup   tým,   že   rozhodnutie   o   prípadnej   prijateľnosti sťažnosti   v tejto časti   závisí   od výsledku   odvolacieho konania, pričom   krajskému   súdu došlo   podľa   oznámenia   jeho   podpredsedníčky   z   27.   septembra   2004   podanie   právnej zástupkyne   sťažovateľky   z   24.   septembra   2004,   ktorým   odvolávajúc   sa   na   dlhodobé ochorenie jej klientky žiadala o odročenie odvolacieho pojednávania pôvodne nariadeného na 12. október 2004, a to na začiatok roka 2005.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004