znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár,   s. r. o.,   Sklené   330,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Mgr.   Štefanom   Buchom, Námestie   M. R. Štefánika   1,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Martinč. k. 17 Er 2821/2010-45 zo 17. mája 2013 a č. k. 17 Er 2821/2010-66 z 25. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Hospodár,   s.   r.   o.,   Sklené   330   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Mgr.   Štefanom   Buchom,   Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 17 Er 2821/2010-45 zo 17. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie zo 17. mája 2013“)   a č.   k.   17   Er   2821/2010-66   z 25.   októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie z 25. októbra 2013“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   súdny   exekútor   JUDr.   Ján Debnár (ďalej len „súdny exekútor“) požiadal Okresný súd Žilina 24. mája 2010 o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   exekučného   titulu   –   rozhodnutia č. 4396409007/8704-3824   z 23.   novembra   2007   vydaného   Slovenskou   inšpekciou životného prostredia Žilina (ďalej len „Slovenská inšpekcia životného prostredia“) a návrhu Environmentálneho fondu (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie proti povinnému (sťažovateľke,   pozn.)   na   vymoženie   sumy   995,82   €   s príslušenstvom   (vec   vedená   pod sp. zn. 24 Er 2073/2010, pozn.).

Dňa   11.   júna   2010   Okresný   súd   Žilina   postúpil   vec   vedenú   pod   sp.   zn. 24 Er 2073/2010   v súlade   s   §   45   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov okresnému súdu ako súdu   miestne   príslušnému;   veci   bola   pridelená   sp.   zn.   17   Er   2821/2010.   Okresný   súd následne poverením č. 5506 071312 z 15. júna 2010 poveril súdneho exekútora v zmysle § 45   ods.   1   Exekučného   poriadku   vykonaním   exekúcie   na   základe   vykonateľného rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia č. k. 4396409007/8704-38248/Gaš z 23. novembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Exekútor na základe poverenia nám zaslal: «Upovedomenie o začatí exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010, ako aj: „Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010. Proti uvedeným upovedomeniam sme podali Exekútorovi: „Námietky proti exekúcií EX 188/2010“ zo dňa 06. 07. 2010, ktoré Exekútor prevzal dňa 12. 07. 2010. Exekútor v predmetných upovedomeniach nesprávne uviedol číslo exekučného titulu. Námietky na exekúciu sme zdôvodnili nasledovne. Poukázali sme na to, že Okresný súd Martin mal pred vydaním „Poverenie“ zo dňa 15. 06. 2010, číslo 5506 071312*, najskôr vyzvať súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára, aby   v   podaní:   „Žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   č.   k.: 4396409007/8704-3824“   zo   dňa   18.   05.   2010   odstránil   nesprávne   uvedené   číslo exekučného   titulu   -   rozhodnutia   č.   4396409007/8704-3824,   pretože   správne   číslo exekučného titulu je: 4396409007/8704-38248/Gaš. Okresný súd uvedenú vadu podania neodstránil a následne prejudikoval nesprávne číslo exekučného titulu na správne číslo, čo považujem za neprípustné. Okresný súd Martin o našich námietkach rozhodol uznesením zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn.: 17 E r/2821/2010-45, ktorým naše námietky zamietol. Preto sme proti nemu podali: „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-45 zo dňa 06. 06. 2013“ ktoré súd prevzal dňa 07. 06. 2013. O našom   odvolaní   okresný   súd   rozhodol   uznesením   zo   dňa   25.   10.   2013,   sp.   zn. 17 Er/2821/2010-66, ktorým opätovne naše námietky zamietol. Následne nás okresný súd uznesením zo dňa 31. 01. 2014, sp. zn. 17 Er/2821/2010-80 vyzval, aby sme sa v lehote do 10 dní vyjadrili v čom napadnutý výrok uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcii... považujeme   za   nesprávny.   Okresnému   súdu   Martin   sme   zaslali   podanie:   „Stanovisko povinného na   uznesenie zo   dňa 17.   05.   2013,   sp.   zn.   17   Er/2821/2010-80,   ktoré   vydal Okresný súd Martin a doplnenie odvolania“ zo dňa 07. 03. 2014, kde sme uviedli, v čom vidíme pochybenie okresného súdu.

V prvom rade poukazujeme na to, že Okresný súd Martin o našich námietkach proti exekúcií zo dňa 06. 07. 2010 v zákonnej lehote nerozhodol, rozhodol o nich po dvoch rokoch a desiatich mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia. Faktom je, že predmetné   námietky   boli   okresnému   súdu   doručené   dňa   20.   07.   2010,   čo   potvrdzuje prijímacia   pečiatka   súdu   na   liste:   „Námietky   voči   exekúcií“   zo   dňa   15.   07.   2010. Skutočnosť je taká, že súdny exekútor nám v roku 2010 obstavil motorové vozidla, zriadil exekučné   záložné   právo   na   naše   pozemky   a   zablokoval   nám   účty,   čo   nám   spôsobilo v podnikaní obrovské problémy a škodu. Nepomohla ani naša: „Žiadosť o odblokovanie účtov a motorových vozidiel“ zo dňa 29. 07. 2010, sp. zn. EX 188/2010. Ďalej poukazujeme na   fakt,   že   v   danom   prípade   sa   jedná   o   vec   už   právoplatne   skončenú,   t.   j.   o   našich námietkach na exekučné konanie a trovy exekučného konania bolo právoplatne skončené a to uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-66, ktoré vydala sudkyňa okresného súdu Mgr. Katarína Janotová, pretože proti uvedenému uzneseniu nebolo podľa § 202 ods. 2 O. s. p. prípustné odvolanie. To znamená, že uvedená sudkyňa vo výroku uvedeného uznesenia rozhodla aj o našom podaní: „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-45. Pokiaľ malo naše odvolanie právne vady (neobsahovalo odôvodnenie proti trovám exekúcie) mal nás najskôr súd v súlade s § 43 ods. 1 O. s. p. vyzvať na odstránenie vád podania a až potom mal o našom odvolaní rozhodnúť, ale on tak neurobil, čo považujeme za pochybenie súdu. Na druhej strane uznesenia zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010 je okrem iného uvedené:

„Výrok   predmetného   uznesenia,   ktorým   súd   zamietol   námietky   povinného   proti trovám   exekúcie   zo   dňa   29.   06.   2010   bol   síce   napadnutý   odvolaním   povinného,   avšak odvolanie neobsahovalo odôvodnenie k tomuto výroku, preto bude napadnuté uznesenie v tomto výroku predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline“.

Uvedený   právny   názor   okresného   súdu   považujeme   za   nesprávny   a   nezákonný, pretože vo výroku uvedeného uznesenia už bolo právoplatne rozhodnuté o trovách exekúcie a to čo je uvedené v odôvodnení odporuje výroku rozhodnutia, preto to považujeme za irelevantné.   Pokiaľ   by   opakovane   rozhodoval   súd   o   našich   námietkach   proti   trovám exekúcie, ktoré sme uviedli v našom odvolaní zo dňa 06. 06. 2013, potom by sa jednalo o res iudicata - vec právoplatne skončenú, čo nie je prípustné.

Máme   zato,   že   okresný   súd   v   danom   prípade   pochybil,   svojím   pochybením   robí obrovské prieťahy v konaní, veď o našom odvolaní okresný súd nerozhodol v zákonnej lehote a iné.

Sme   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   sa   nejedná   o   chybu   v   písaní   zo   strany exekútora, ako tvrdí okresný súd, ale ide o závažné pochybenie súdneho exekútora. Pokiaľ by to bola chyba v písaní, prečo ju za tri roky exekútor neopravil. Týmto namietame aj postup   Okresného   súdu   Martin   v   tomto   konaní,   pretože   o   našich   námietkach   proti predmetnej exekúcií a   trovám   exekúcie nesprávne   rozhodol   a to   aj preto,   že ak   naším námietkam,   ktoré   sme   špecifikovali   nevyhovel,   tým   sa   celé   konanie predražuje   a   trovy exekúcie sa zvýšili. Pričom poukazujeme na to, že to bolo spôsobené pochybením exekútora, keď   opätovne   nesprávne   uviedol   číslo   exekúcie:   4396409007.   Súdny   exekútor JUDr. Debnár i napriek tomu, že sme oprávnenému uhradili istinu ju od nás stále vymáha. Z uvedeného vyplýva, že boli zo strany Okresného súdu Martin, ale aj zo strany súdneho exekútora porušené naše základne ľudské práva a slobody a to nasledovne. Prieťahy v konaní, ktoré urobil Okresný súd Martin, ako sme už uviedli, bol porušený čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   základných   právach a slobodách.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   ochranu   majetku   zaručené   v   čl.   1 Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010- 45.

2. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   ochranu   majetku   zaručené   v   čl.   1 Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010- 66.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-66 a prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci námietok na exekúciu vydal uznesenie, ktorým vyhovie námietkam voči exekúcií.

4.   Sťažovateľovi:   Hospodár,   s.   r.   o.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10000,- €. (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na jeho účet... a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013 a 25. októbra 2013

Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd o jej námietkach proti exekúcii zo 6. júla 2010   v   zákonnej   lehote   nerozhodol, „rozhodol   o   nich   po   dvoch   rokoch   a   desiatich mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia... Ďalej poukazujeme na fakt, že v danom prípade sa jedná o vec už právoplatne skončenú, t. j. o našich námietkach na   exekučné   konanie   a   trovy   exekučného   konania   bolo   právoplatne   skončené   a   to uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-66, ktoré vydala   sudkyňa   okresného   súdu   Mgr.   Katarína   Janotová,   pretože   proti   uvedenému uzneseniu nebolo podľa § 202 ods. 2 O. s. p. prípustné odvolanie.“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013 a 25. októbra 2013.

K porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v časti   týkajúcej   sa prerokovania veci bez zbytočných prieťahov môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom – konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých právnych skutočností (najmä neefektívnou činnosťou a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j. objektom   skúmania   pri posudzovaní,   či   k porušeniu   označeného   práva   došlo,   je   dĺžka (obdobie)   rozhodovania   všeobecného   súdu   v príslušnom   konaní   s prihliadnutím   na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu.

Uvedený   záver   korešponduje   aj   základnému   účelu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorým   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na samotné   vyjadrenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého „v   danom   prípade   sa   jedná   o   vec   už právoplatne skončenú“.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh na začatie konania a v ňom obsiahnutý petit, ktorým je ústavný súd viazaný, zvlášť v prípade zastúpenia sťažovateľky advokátom, ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu   v súvislosti   s vecným   posúdením   jej   námietok   proti   exekúcii doručených   súdnemu   exekútorovi   12.   júla   2010,   keďže   okresný   súd   o jej   námietkach nerozhodol   (podľa   jej   názoru)   správne,   keď   postup   súdneho   exekútora,   ktorý v upovedomení   o začatí   exekúcie   a v upovedomení   o spôsobe   vykonania   exekúcie z 22. júna 2010 uviedol   nesprávne   označenie   exekučného titulu,   vyhodnotil   ako postup, v ktorom došlo (len) k chybe v písaní.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým   uznesením zo 17. mája   2013   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   námietky   sťažovateľky   proti exekúcii vedenej úradom súdneho exekútora pod sp. zn. EX 188/2010 doručené súdnemu exekútorovi   12.   júla   2010   zamietol.   Sťažovateľkine   námietky   proti   exekúcii   doručené súdnemu   exekútorovi   12.   júla   2010   sa   týkali   vád   podaní   súdneho   exekútora,   ktorý v upovedomeniach   o začatí   exekúcie   a o spôsobe   vykonania   exekúcie   uviedol   nesprávne označenie   exekučného   titulu,   na   podklade   ktorého   sa   viedla   exekúcia   pod   sp.   zn. EX 188/2010,   pričom „okresný   súd   uvedenú   vadu   podania   neodstránil   a následne prejudikoval   nesprávne   číslo   exekučného   titulu   na   správne   číslo,   čo   považujem   za neprípustné.“ (citované   z podania   –   námietky   proti   exekúcii   vedenej   pod   sp.   zn. EX 188/2010 doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu ustanovená čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že ústavný súd môže poskytnúť ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Aj   keď   proti   rozhodnutiu   exekučného   súdu   o námietkach   proti   exekúcii   nie   je s prihliadnutím na § 202 ods. 2 OSP odvolanie prípustné, vzhľadom na skutočnosť,   že napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zo   17.   mája   2013   bolo   vydané   vyššou   súdnou úradníčkou, mala sťažovateľka v posudzovanej veci v súlade s § 374 ods. 4 OSP (v spojení s čl. 142 ods. 2 treťou vetou ústavy) právo podať proti označenému uzneseniu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť sudca (sudkyňa) okresného súdu. Z § 374 ods. 4 OSP totiž vyplýva, že podaním tohto odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka   v zákonom   ustanovenej   lehote   sa   toto   rozhodnutie   vydané   vyšším   súdnym úradníkom ex lege zrušuje a zároveň sa tým zakladá právomoc sudcu   príslušného súdu o veci meritórne rozhodnúť.

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   zjednocujúce stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“.

Pokiaľ   teda   sťažovateľka   nesúhlasila   s   napadnutým   uznesením   okresného   súdu zo 17. mája   2013,   ktoré   jej   bolo   doručené   23.   mája   2013,   mala   možnosť   proti   tomuto uzneseniu   podať   odvolanie.   Sťažovateľka   túto   možnosť   aj   využila a proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom zo 17. mája 2013 podala odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 7. júna 2013.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013 podľa jej názoru porušené.   Oprávnenie   sudcu   (sudkyne)   okresného   súdu   v   odvolacom   konaní rozhodnúť o námietkach sťažovateľky proti exekúcii vedenej na úrade súdneho exekútora pod sp. zn. EX   188/2012   doručených   súdnemu   exekútorovi   12.   júla   2010   vylučuje   v   tejto   veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu z 25. októbra 2013

Proti výroku napadnutého uznesenia okresného súdu zo 17. mája 2013, ktorým boli sťažovateľkine námietky doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 zamietnuté, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudkyňou tohto súdu 25. októbra 2013 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol.

Podľa   §   50   ods.   3   Exekučného   poriadku   rozhodnutie   o   námietkach   sa   doručí oprávnenému,   povinnému   a   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie.

Zo zistení   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu z 25. októbra 2013 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky a právnej zástupkyni oprávneného   4.   novembra   2013.   Aj   keď   zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   Er   2821/2010   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu okresného   súdu   z 25.   októbra   2013   nevyplýva   priamo   právoplatnosť   označeného rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu nie je v súlade s § 202 ods. 2 OSP prípustné odvolanie, možno konštatovať, že 4. november 2013 je zároveň dňom nadobudnutia jeho právoplatnosti (čo do výroku o zamietnutí námietok sťažovateľky proti exekúcii doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. októbra 2013 nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2013, pričom sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému súdu až 19. marca 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde ako podanú oneskorene.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014