znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   A.   Ž.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 28 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 T/113/2011 z 26. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. A. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 28 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   práva   podľa   čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych   právach   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“) uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1 T/113/2011 z 26. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 26. novembra 2012“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/29/2011 z 23. mája 2011 v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ustanovený za obhajcu obvinenému I. K.

Podaním z 11. mája 2012 sťažovateľ navrhol, aby okresný súd o trovách trestného konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T/113/2011 rozhodol tak, že mu prizná odmenu za obhajobu v sume 8 431,83 €.

Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením sp. zn. 1 T/113/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 13. septembra 2012“) o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny za obhajobu odsúdeného I. K. rozhodol tak, že sťažovateľovi priznal odmenu za obhajobu v celkovej sume 5 730,06 €.

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2012 podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť, ktorou namietal nedôvodnosť tohto uznesenia a na podklade dôvodov uvedených v sťažnosti proti tomuto uzneseniu sa domáhal, aby mu okresný súd priznal   odmenu   tak,   ako   bola   vyčíslená   v   jeho   návrhu   z   11.   mája   2012.   Okresný   súd uznesením z 26. novembra 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodnil takto: «Proti uzneseniu VSÚ som podal sťažnosť, ktorú   som   riadne   odôvodnil,   podrobne   som   v   nej   rozviedol   moju   skutkovú   a právnu argumentáciu, na ktorú v podrobnostiach poukazujem.

Pokiaľ   sa   týka   nesprávnej   aplikácie   a   interpretácie   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., porušovateľ   sa   dopustil   zjavnej   svojvôle   pri   výklade   ustanovení   uvedenej   vyhlášky poukazujem na odôvodnenie Uznesenia o priznaní odmeny za zastupovanie odsúdeného zo dňa 13. 09. 2012 na strane 4 odsek 3, kde mu nebola priznaná odmena za úkony právnej služby - ďalšia porada s klientom vykonané dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012, ktoré porušovateľ považoval za neúčelné a nehospodárne, a kde zároveň porušovateľ zastáva názor,   že...   advokát   mal   pri   ostatných   úkonoch   právnej   služby,   na   ktorý   bol   prítomný súčasne   aj   obvinený   (samotná   prvá   porada,   výsluchy   obvineného,   oboznámenie   sa s výsledkami   vyšetrovania,   účasť   na   pojednávaniach,   verejných   zasadnutiach   a   pod.) dostatočný   čas   na   prípadné   konzultácie   s   obvineným   ohľadne   ďalšieho   postupu   pri obhajobe.

Uvedené   konštatovanie   a   zdôvodnenie   porušovateľa   je   v   absolútnom   rozpore s interpretáciou Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., nakoľko advokátovi patrí odmena v zmysle § 14 ods. 2 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Všetky ďalšie právne porady boli s obvineným vykonané na jeho výslovné požiadanie, súdu pri predložení žiadosti o priznanie odmeny advokát predložil i Úradné záznamy z ďalšej porady s obvineným,   a taktiež vykonanie týchto ďalších porád preukázal potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Tvrdenie porušovateľa, že predmetné porady mal vykonať popri iných úkonov je v rozpore s výkonom advokácie, a súčasne porušovateľ porušuje práva obvineného. ktoré mu umožňuje zákon na ďalšie porady so svojim obhajcom. Pri vykonávaní   iných   úkonov   predsa   nemôže   reálne   obhajca   stihnúť   vykonať   a   dôsledne prekonzultovať ďalší postup v obhajobe so svojim klientom, a teda je nemysliteľné aplikovať túto úvahu na uvedené ďalšie porady, keďže tieto sú v zmysle vyhlášky jasne zadefinované v ust. § 14 ods. 2 písm. a) ako ďalšie porady, na ktoré má klient nárok a advokát po ich vykonaní, ktoré jasne preukázal a príslušnými potvrdeniami potvrdil, nárok.

V zmysle ust. § 14 ods. 2 písm. a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu: dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Poukazujem tu v dôsledku nepriznania odmeny advokáta za ďalšie právne porady uvedené   vyššie   i   nepriznanie   cestovného   za   nepriznané   úkony   -   ďalšie   právne   porady, a taktiež   na   nepriznanie   náhrady   za   stratu   času   za   nepriznané   úkony   -   ďalšie   právne porady,   ktoré   mi   v zmysle   vyššie   uvedeného   prináležia   ku   vykonaným   ďalším   právnym poradám.

Poukazujem   taktiež   na   nezákonné   upravenie   výšky   náhrady   za   stratu   času porušovateľa   a   to   s   poukazom   na   jej   odôvodnenie   „keďže   strata   času   deklarovaná advokátom sa javí súdu ako neprimeraná (cesta z P. do Ž. a späť v rozsahu dvoch hodín, teda 4 polhodín a cesta z P. do T. v rozsahu troch hodín, teda 6 polhodín.), pričom súd má za to, že „čas, ktorý možno objektívne očakávať pri ceste z P. do Ž. a späť sú 3 polhodiny a pri ceste z P. do T. a späť sú 4 polhodiny.

Porušovateľ   použil   zjavnú   svojvôľu   pri   výklade   termínu   -   polhodiny   straty   času advokáta strávené na ceste mimo sídla advokáta ako polhodiny skončené, i keď vyhláška jasne a zreteľne hovorí o začatých polhodinách.

Porušovateľ v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. nepriznal advokátom predloženú náhradu za stratu času,   nakoľko tento cestu zo sídla advokátskej kancelárie do miesta vykonania úkonu a späť spočítal akoby táto cesta podľa tohto mala byť vykonaná bez prerušenia. S týmto však nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko advokát strávil na ceste   zo   sídla   advokátskej   kancelárie   do   miesta   vykonania   úkonu   časový   úsek   podľa predloženej žiadosti, tento časový úsek bol prerušený vykonaním úkonu a až následne začal nový časový úsek - samostatný a teda aj samostatne vyčíslovaný.

V zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhláška č. 655/2004 Z. z. „Pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.“»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Okresný súd Považská Bystrica uznesením č. k. 1 T/113/2011-507 zo dňa 26. 11. 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T/113/2011, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa JUDr. A. Ž., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde,   zaručené   v   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k.   1   T/113/2011-507   zo   dňa 26. 11.   2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, IV. ÚS 16/09 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny so súdnou ochranou podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Rozhodovanie o náhrade trov trestného konania vrátane rozhodovania o odmene za obhajobu (ex offo ustanovenému advokátovi) je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní ochrany základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie svojich práv uznesením okresného   súdu   z   26.   novembra   2012,   je   založená   jednak   na   jeho   nedostatočnom odôvodnení,   keďže   podľa   jeho   tvrdenia   sa   okresný   súd   dôsledne   nevysporiadal   s   jeho podstatnou právnou a skutkovou argumentáciou, a na nesprávnej (svojvoľnej) interpretácii, ako aj na následnej   aplikácii   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z. o   odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnej   pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2012 uvádza: „Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o výške trov obhajoby postupoval správne a v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnou v čase vykonania jednotlivých úkonov.

Úkony vykonané dňa 15. 06. 2011, dňa 23. 06. 2011 a 12. 12. 2011, netrvali viac ako 4 hodiny a zároveň boli vykonané v ten ktorý deň na tom istom mieste a bezprostredne za sebou, preto advokátovi patrí odmena za každé začaté dve hodiny.

Advokát predložil súdu potvrdenie Ústavu na výkon väzby, ktoré preukazuje jeho prítomnosť v ÚVV Ž. dňa 23. 06. 2011 v čase od 7.49 hod. do 11.16 hod., t. j. v trvaní 3 hod. a 27 min., teda za výsluch vykonávaný v ten deň v UVV mu patrí odmena tak, ako mu bola priznaná súdnym úradníkom.

V zmysle § 14 ods. 2 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Advokátovi patrí za úkony vykonané dňa 17. 08. 2011 a 06. 12. 2012 odmena vo výške 2/3 základnej sadzby za ďalšiu poradu s klientom za každú skončenú hodinu.

Podľa § 14 ods. 6 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Ak po poslednej porade s klientom nasleduje ďalšia porada a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu advokátovi neprináleží.

Cestu z P. do Ž. možno vykonať celkovo za tri polhodiny, ako to pripúšťa aj samotný advokát, keď uvádza, že z P. do Ž. mu cesta trvá cca 40-45 min. celkovo je to teda 80-90 min.,   t.   j.   3   začaté   polhodiny.   Treba   tu   podotknúť,   že   v   tomto   prípade   nejde   o   dve samostatné cesty ako tvrdí advokát, ale len o jednu cestu pozostávajúcu z cesty z miesta sídla advokáta na miesto výkonu úkonu a z cesty späť do miesta sídla advokáta.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii je advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 s uznesením   okresného   súdu   z 13.   septembra   2012   považoval   ústavný   súd   za   potrebné v ďalšom   poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu z 13. septembra 2012, v ktorom okresný súd v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Obhajcovi   nebola   priznaná   odmena   za   úkony   právnej   služby   -   ďalšia   porada s klientom vykonané dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012 súd považoval za neúčelnú a nehospodárnu, Súd zastáva názor, že advokát mal pri ostatných úkonoch právnej služby, na ktorých bol prítomný súčasne aj obvinený (samotná prvá porada, výsluchy obvineného, oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania, účasť pojednávaniach, verejných zasadnutiach a pod.) dostatočný čas na prípadné konzultácie s obvineným ohľadne ďalšieho postupu pri obhajobe.

Obhajca si ďalej uplatnil za účasť na 3 vyšetrovacích úkonoch (výsluch svedkov na OR PZ v P.) dňa 15. 6. 2011, dňa 23. 6. 2011 a 12. 12. 2011 odmenu ako za tri úkony právnej služby á 123,50 €. Súd mu však v zmysle § 14 ods. 1 písm. b/ priznal odmenu ako za dva úkony právnej služby (2 skončené hodiny - časť I výroku bod 4, 6, 26), nakoľko všetky tieto úkony na seba nadväzovali, boli vykonané na tom istom mieste a ich celkové trvanie presiahlo 4 hodiny.

Ďalej   si   obhajca uplatnil   za ďalšiu poradu   s klientom   dňa   17.   8.   2011   odmenu vo výške 247,- € ako za dva celé úkony (2 začaté hodiny), avšak súd mu v zmysle § 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky priznal odmenu iba vo výške 164,67 € (časť I výroku bod 13 - trvanie 2 hod. 11 min. - 2 skončené hodiny - 2/3-iny z 123,50 € x 2). Rovnako súd postupoval pri ďalšej porade s klientom dňa 6. 12. 2011, kde obhajca žiadal priznať sumu 123,50 € a súd mu priznal iba sumu 82,33 € (časť I výroku bod 25 - trvanie 1 hod. 23 min., teda 1 skončená hodina - 2/3-iny z 123,50 €).

Za úkony uvedené vi výroku v časti I bodoch 24 a 28 súd priznal obhajcovi iba odmenu vo výške 61,75 €, resp. 63,58 € (1/2-ica úkonu), nakoľko sa jednalo účasť na verejnom zasadnutí a nešlo o odvolanie alebo obnovu konania a takýto úkon je potrebné subsumovať pod § 14 ods. 3 písm. d/ vyhlášky.

Súd zároveň v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky priznal advokátovi náhradu výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   sumu   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu za každý súdom priznaný úkon právnej služby (režijný paušál za 38 úkonov vykonaných v roku 2011 á 7,41 € a 7 úkonov vykonaných v roku 2012 á 7,63 €). Obhajcovi ďalej bolo v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky priznané cestovné (s výnimkou cestovného za nepriznané úkony - ďalšie porady s klientom dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012) vo výške 159,97 € tak ako je uvedené v časti II výroku bode 3.

Obhajcovi bola tiež priznaná v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky náhrada za stratu času stráveného cestou z miesta sídla obhajcu na miesto úkonu vo výške 273,14 € tak ako je uvedené vo výroku v časti II bode 2 (opäť s výnimkou náhrady za stratu času za nepriznané úkony - ďalšie porady s klientom dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012).

Súd   však   v   každom   jednom   prípade   výšku   náhrady   upravil,   keďže   strata   času deklarovaná advokátom sa súdu javí ako neprimeraná (cesta z P. do Ž. a späť v rozsahu 2 hodín, teda 4 polhodín a cesta z P. do T. v rozsahu 3 hodín, teda 6 polhodín). Súd má za to, že má súd za to, že čas, ktorý možno objektívne očakávať pri ceste z P. do Ž. a späť sú 3 polhodiny a pri ceste z P. do T. a späť sú 4 polhodiny.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide   o posúdenie,   či   napadnuté rozhodnutie okresného súdu   nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by toto rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný   súd   k   námietke   sťažovateľa,   v   rámci   ktorej   sťažovateľ   spochybňuje správnosť záveru okresného súdu v tom smere, že nepriznanie odmeny za úkon právnej služby podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky (ďalšia porada s klientom, pozn.) uskutočnený 6. júna   2011,   23.   júna   2011,   13.   júla   2011,   13.   septembra   2011,   6.   októbra   2011,   11. novembra 2011, 21. decembra 2011, 6. februára 2012, 15. marca 2012 a 24. apríla 2012 je v rozpore so znením vyhlášky, uvádza, že takto vymedzená námietka je z hľadiska dôvodu, na   ktorom   boli   rozhodnutia   okresného   súdu   založené   [posúdenie   predmetných   úkonov právnej   služby   za   neúčelné a   nehospodárne],   nedôvodná   a   z ústavnoprávneho   hľadiska neopodstatnená, pretože obsah tejto námietky sťažovateľa z hľadiska dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje rozhodnutia, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu (sťažovateľ namieta také dôvody,   ktoré primárne neviedli k   jeho neúspechu   v spore   a   ktoré sa   do ťažiskových dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli). Neúspech sťažovateľa v rámci tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že predmetný úkon právnej služby nie je vo výpočte úkonov, za ktoré advokátovi patrí odmena, resp. že by okresný súd svojvoľne prehliadol normatívny obsah § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky, ale na tom, že v danej veci okresný   súd   tieto   zistené   úkony   vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považoval   za neúčelné a nehospodárne, opierajúc sa o § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov.   V   danom   prípade   to   znamená,   že   sťažovateľ nenapádal   dôvod,   ktorý   bol   pre   okresný   súd   v   danej   veci   pre   rozhodnutie   ťažiskový. Z rovnakého   dôvodu   je   bezpredmetná   aj   námietka   sťažovateľa,   v   rámci   ktorej argumentoval, že „[p]orušovateľ použil zjavnú svojvôľu pri výklade termínu – polhodiny straty času advokáta strávené na ceste mimo sídla advokáta ako polhodiny skončené, i keď vyhláška   jasne   a   zreteľne   hovorí   o   začatých   polhodinách.“,   pretože   okresný   súd v napadnutom   rozhodnutí   pri   posudzovaní   náhrady   za   stratu   času   podľa   §   17   ods.   1 vyhlášky   vychádzal zo začatých   polhodín,   keď   uviedol: „...   cesta   trvá   cca 40-45   min, celkovo je to teda 80-90 min., t. j. 3 začaté polhodiny.“.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľom   sú   takto   nastolené námietky z ústavnoprávneho hľadiska   irelevantné, lebo namietal také skutočnosti,   ktoré primárne   neviedli   k   jeho   „neúspechu   v spore“,   resp.   ktoré   sa   do   ťažiskových   dôvodov uznesenia   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   nepreniesli.   Uvedená   argumentácia sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých boli rozhodnutia okresného súdu založené, je nepodstatná   a   správnosť   úsudku   sťažovateľa   je   určitým   a   zrozumiteľným   spôsobom vyvrátená   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012 v spojení s uznesením okresného súdu z 13. septembra 2012.

Argumentáciu   sťažovateľa,   v   rámci   ktorej   poukazuje   na   to,   že „[p]orušovateľ v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. nepriznal advokátom predloženú náhradu za stratu času, nakoľko tento cestu zo sídla advokátskej kancelárie do miesta vykonania úkonu a späť spočítal akoby táto cesta podľa tohto mala byť vykonaná bez prerušenia. S týmto však nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko advokát strávil na ceste zo sídla advokátskej kancelárie do miesta vykonania úkonu časový úsek podľa predloženej žiadosti, tento časový úsek bol prerušený vykonaním úkonu a až následne začal nový časový úsek - samostatný a teda   aj   samostatne   vyčíslovaný.“,   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nesúhlas   sťažovateľa s právnym   názorom   okresného   súdu,   teda   s   interpretáciou   a následnou   aplikáciou príslušných ustanovení vyhlášky. V danom prípade tak ide predovšetkým o posúdenie, či výklad   §   17   ods.   1   vyhlášky   a   následná   aplikácia   zistenej   právnej   normy   zo   strany okresného súdu nezakladá neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv. O takomto zásahu   by   bolo   možné   v   zásade   uvažovať   v   tom   prípade,   ak   by   výklad   príslušných ustanovení   právneho   predpisu   zjavne   a   neodôvodnene   vybočil   zo   štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané.

Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada   za   stratu   času   vo výške   jednej   šesťdesiatiny   výpočtového   základu   za   každú   aj začatú polhodinu.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je v rozpore so znením predmetného ustanovenia ani s jeho účelom, ak okresný súd v tejto veci dospel k záveru, že pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, sa čas strávený na miesto výkonu úkonu právnej služby a čas strávený späť neposudzuje samostatne, teda ako dva samostatné časové úseky, ale posudzuje sa ako celkový čas, ktorý advokát strávil cestou v súvislosti s poskytnutím úkonu právnej služby mimo svojho sídla. Účelu § 17 ods. 1 vyhlášky tak zodpovedá aj myšlienková konštrukcia spočívajúca v tom, že cieľom náhrady za stratu času cestou do miesta poskytnutia úkonu právnej služby mimo sídla advokáta a späť je nahradiť celkový čas, ktorý advokát strávil počas cesty pre tento účel, pretože čas strávený cestou do miesta, kde sa má úkon právnej služby poskytnúť, a čas strávený cestou späť do sídla advokáta je potrebné vnímať ako ucelený časový úsek, ktorý sa viaže na poskytnutie právnej služby. V opačnom prípade by advokátovi v súvislosti s poskytnutím úkonu   právnej   služby   mimo   svojho   sídla   mohol   byť   nahradený   aj   časový   úsek,   ktorý advokát v súvislosti s poskytnutím tohto úkonu reálne nestratil.

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   rozhodnutia   (v   spojení   s   odôvodnením uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2012) konštatuje, že okresný súd aj s ohľadom na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2012, obsah sťažnostných námietok   sťažovateľa   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky, právne závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí nemajú znaky interpretačnej svojvôle. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne   nedostatky   uznesenia   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012,   ktoré   by odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy, základným právom podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 medzinárodného paktu uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 došlo aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 medzinárodného paktu. Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   7   medzinárodného   paktu   štáty,   zmluvné   strany   paktu,   uznávajú   právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky...

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny a práva vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu a z čl. 7 medzinárodného paktu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základných práv podľa 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.   1   a   čl.   28   listiny,   ako   aj   práv   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a podľa   čl.   7 medzinárodného   paktu   možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len v spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom   jeho   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 medzinárodného paktu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.3.   K   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 došlo aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Ústavný   súd   viazaný   petitom   sťažnosti   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde) konštatuje,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil.

Keďže   predmetná   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše poukazuje na to, že predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   vec,   ktorú   možno   k   zaradiť   veciam,   pri   ktorých nemožno   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   súdu   podať   opravný   prostriedok   v   zmysle platného Trestného poriadku. V takýchto prípadoch by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   uplatňované   pri   zisťovaní   skutkového základu sporu a pri jeho právnom posúdení (m. m. IV. ÚS 510/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013