znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 6/2012-59 z 10. apríla 2012 o náhrade trov súdneho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená sťažnosť A. K., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 6/2012-59 z 10. apríla 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“) o náhrade trov súdneho konania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   doručeným   krajskému   súdu 20. decembra   2011   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) domáhala vyslovenia   povinnosti   orgánu   verejnej   moci   konať a rozhodnúť.   Krajský   súd návrhu vyhovel a uložil namietaným uznesením odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o veci sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia a zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 396,61 €.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„... Sťažovateľka sa návrhom zo dňa 20. 12. 2011, podaným priamo v podateľni krajského súdu, domáhala konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy - Obvodného pozemkového úradu v Martine v reštitučnej veci. Predmetom reštitučného konania je nárok na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   podľa   Zákona   NR   SR   č.   503/2003   Z.   z., uplatnený sťažovateľkou dňa 29. 12. 2004. Obvodný pozemkový úrad v Martine o nároku sťažovateľky do súčasnej doby právoplatne nerozhodol. Sťažovateľka pred podaním návrhu na   súd   vyčerpala   všetky   prostriedky,   ktorých   použitie   jej   umožňujú   osobitné   predpisy v súlade s ust. § 250t ods. (1) poslednej vety O. s. p. Sťažovateľka sťažnosťou napáda len výrok o trovách konania, nie meritórne rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, nakoľko toto považuje v celom rozsahu za správne...

Krajský súd návrhu sťažovateľky vyhovel a uložil Obvodnému pozemkovému úradu v Martine   povinnosť   o uplatnenom   reštitučnom   nároku   sťažovateľky konať   a rozhodnúť v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia. Zároveň uložil Obvodnému pozemkovému úradu v Martine povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 396,61 EUR za tri úkony právnej služby do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.   V   tejto   časti   sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   za   právne nesprávne z nasledujúcich dôvodov:

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je konaním,   v ktorom musí byť účastník   obligatórne   zastúpený   advokátom.   Konanie   je   jednoinštančné   a   v   občianskom súdnom konaní nie je proti rozhodnutiu súdu prípustný žiadny opravný prostriedok, t. j. opravný   prostriedok   nie   je   prípustný   ani   proti   výroku   o   trovách   konania.   Krajský   súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia hovorí, že o trovách konania rozhodol podľa ust. § 250t ods. (8) O. s. p. v spojení s ust. § 250k ods. (1) O. s. p., avšak sťažovateľka za trovy právneho zastúpenia v predmetnej právnej veci vynaložila sumu celkom vo výške 666,19 EUR za päť úkonov právnej služby, pričom trovy v takejto výške aj právna zástupkyňa navrhovateľky   riadne   vyčíslila   a   uplatnila.   Krajský   súd   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia sťažovateľke aj napriek tomu, že v merite veci bola plne úspešná, priznal len čiastočnú náhradu   trov   konania.   Konkrétne   jej   nepriznal   dva   úkony   právnej   služby   za   písomné vyjadrenie na súd vo veci samej zo dňa 29. 02. 2012 podľa ust. § 14 ods. (1) písm. b) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 127,16 EUR + režijný paušál vo výške 7,63 EUR a písomné vyjadrenie vo veci samej na základe výzvy súdu zo dňa 23. 03. 2012 podľa ust. § 14 ods. (1) písm. b) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 127,16 EUR + režijný paušál vo výške 7,63 EUR...

Sťažovateľka   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   nijakým   spôsobom neodôvodnil tú skutočnosť, že nepriznal sťažovateľke právo na náhradu trov konania za päť úkonov   tak,   ako   si   ich   sťažovateľka   uplatnila.   Ak   by   chcel   krajský   súd   aplikovať v prejednávanej právnej veci ustanovenie § 150 O. s. p., museli by na to existovať dôvody a muselo by sa jednať o výnimočný prípad. Sťažovateľka poukazuje zároveň na to, že je invalidnou dôchodkyňou od februára roku 1998, pričom invalidný dôchodok je jej jediným príjmom.   V   roku   2011   výška   jej   invalidného   dôchodku   predstavovala   čiastku   vo   výške 325,40 EUR/mesačne a v roku 2012 výška jej invalidného dôchodku predstavuje čiastku vo výške 336,40 EUR/mesačne. Sťažovateľka je zároveň od 24. 04. 2006 aj občanom s ťažkým zdravotným   postihnutím   s   mierou   funkčnej   poruchy   60   %.   Podľa   právneho   názoru sťažovateľky   je   neprípustné,   aby   úspešný   účastník   súdneho   konania   nemal   právo   na náhradu trov konania od účastníka neúspešného aj s prihliadnutím na povahu sporu - a to nečinnosť orgánu verejnej správy v rozsahu viac ako sedem rokov. Účelom reštitučných zákonov mala byť náprava majetkových krívd,   a nie vytváranie ďalšieho bezprávia   len preto, že si poškodený občan dovolí domáhať sa rozhodnutia súdu vo svoj prospech podľa platnej   právnej   úpravy   o   správnom   súdnictve.   Aj   z   krokov   sťažovateľky   pred   podaním návrhu na správny súd je zrejmé, že vec mienila riešiť predovšetkým mimosúdne. Keď sa však v správnom konaní pred správnym orgánom ochrany svojich práv nedomohla, obrátila sa na správny súd. Od sťažovateľky v tejto konkrétnej veci nemožno podľa jej presvedčenia spravodlivo požadovať, aby čo i len čiastočne hradila vzniknuté trovy konania za úkony účelne vykonané v súvislosti s obranou svojich práv a oprávnených záujmov...

Sťažovateľka si ďalej myslí, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu o trovách konania nespĺňa zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 157 ods. (2) O. s. p. Sťažovateľka sa domnieva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia čo do výroku o trovách konania nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky náhrady trov súdneho konania. Nie je v ňom zároveň dostatočne objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia v časti náhrady trov súdneho konania.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 20 S/6/2012 porušil základné právo sťažovateľky A. K... na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 ods. (1) prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn.: 20 S/6/2012-59, zrušuje vo výroku o náhrade trov súdneho konania a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3. A. K... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,58 EUR (slovom: dvesto šesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) za dva úkony právnej služby á 127,16 EUR + dvakrát režijný paušál á 7,63 EUR (úkony právnej služby: 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 16. 05. 2012; 2/ sťažnosť zo dňa 17. 05. 2012), ktorú je Krajský súd v Žiline povinný   vyplatiť   na   účet   JUDr.   G.   K.,   advokátky so sídlom...   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom namietaného uznesenia krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jej argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď jej priznal náhradu len za tri úkony právnej služby, hoci si riadne uplatnila nárok na náhradu za päť úkonov právnej služby, pričom svoje rozhodnutie o priznaní len čiastočnej náhrady trov konania (sťažovateľka bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, pozn.) nijako neodôvodnil.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách konania,   resp.   ich   výške,   čo   má   v   konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   na sťažovateľku   nepochybne   negatívne   dôsledky,   avšak   tieto   nemožno   z   hľadiska   kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dôjsť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   vo   svojej   podstate   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   jej   v   rozpore   so   zákonom nepriznal náhradu za dva ďalšie úkony právnej služby, ktoré aj po započítaní režijného paušálu v konečnom dôsledku predstavujú sumu 269,58 €, o ktorú bola (mala byť) ukrátená namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že napadnutý   výrok   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   20   S   6/2012-59   z   10.   apríla   2012   je z hľadiska kritérií zákonnosti spochybniteľný, ale v danom prípade je nevyhnutné zohľadniť aj   intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho   ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumy,   ktorá   je   aj   vo   sfére   všeobecného   súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne   nedosahuje,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012