znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S., S., zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24 S/20/2010-56 z 2. novembra 2010 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Sžo/4/2011   z   8.   februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 S/20/2010-56 z 2. novembra 2010   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Sžo/4/2011   z 8. februára   2011 (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“   alebo   „napadnuté   uznesenie“)   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odberateľ uzatvoril s obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o., ako dodávateľom 31. decembra 2006 zmluvu o dodávke a odbere tepla na dobu neurčitú. Dňa 11. januára 2010 vydal Úrad pre reguláciu   sieťových   odvetví,   odbor   regulácie   tepelnej   energetiky   (ďalej   len   „úrad“) rozhodnutie č. 0001/2010-N-ZP, ktorým zrušil na základe žiadosti obchodnej spoločnosti T.,   spol.   s r. o.,   pre   túto   obchodnú   spoločnosť   povolenie   na podnikanie   v   tepelnej energetike, a to z dôvodu, že od 1. januára 2010 ukončila podnikanie vo výrobe a rozvode tepla a tepelné hospodárstvo prevzala od 1. januára 2010 formou prenájmu iná spoločnosť (ďalej len „rozhodnutie úradu“).

Sťažovateľ   sa   žalobou   z   8.   marca   2010   podanou   krajskému   súdu   domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   úradu   podľa   § 247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a žiadal, aby krajský súd uvedené rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd uznesením č. k. 24 S/20/2010-56 z 2. novembra 2010 konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil dôvodiac, že sťažovateľ ako žalobca nemohol byť účastníkom konania, v ktorom bolo rozhodnutie o zrušení povolenia na podnikanie v tepelnej energetike pre obchodnú spoločnosť T., spol. s r. o., vydané, a teda sa s ním v danom konaní ako s účastníkom konať nemalo. Z toho dôvodu sťažovateľ nebol podľa krajského súdu v spore aktívne legitimovaný, a teda žalobu podala neoprávnená osoba.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

O   podanom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   č. k.   3 Sžo/4/2011-76 z 8. februára 2011, ktorým uznesenie krajského súdu č. k. 24 S/20/2010-56 z 2. novembra 2010 potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že krajský súd rozhodol správne, keď konanie s poukazom na § 250d ods. 3 OSP zastavil, pretože žalobu podala neoprávnená osoba.   Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   názorom   krajského   súdu,   ktorý považoval za správny, a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Proti   uvedenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhujúc, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol: „1. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24 S/20/2010-56 zo dňa 02. 11. 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   3 Sžo/4/2011   zo   dňa 08. 02. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   3 Sžo/4/2011   zo   dňa 08. 02. 2011   a   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   24 S/20/2010-56   zo   dňa 02. 11. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

4. Krajský   súd v Trnave a Najvyšší   súd Slovenskej   republiky sú   povinní   uhradiť sťažovateľovi   spoločne   a   nerozdielne   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   261,82   EUR na účet advokáta...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však v danej veci k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach   prípadu   aplikovaných právnych   noriem   ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 1564/09, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažnosť   pritom   smeruje   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   aj   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a to z rovnakých dôvodov. Sťažovateľ namieta, že   konajúce   súdy   nesprávne   posúdili   interakciu   medzi   § 14   zákona   č. 71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),   § 5   ods. 1   písm. e),   § 15   ods. 2   a   5   zákona   č. 276/2001   Z. z.   o   regulácii v sieťových   odvetviach   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   regulácii   v   sieťových   odvetviach“)   a   § 9   ods. 2   zákona č. 657/2004   Z. z.   o   tepelnej   energetike   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o tepelnej   energetike“)   a v dôsledku   toho   nesprávne   vymedzili   účastníkov   správneho konania v konaní o zrušení povolenia na podnikanie v tepelnej energetike, v ktorom úrad svojím   rozhodnutím   toto   povolenie   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol. s   r.o.   zrušil.   Podľa sťažovateľa   mal   správny   orgán   s   ním   konať   ako   s účastníkom,   a preto   bol   sťažovateľ aj aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu v správnom súdnictve.   Žaloba   v   správnom   súdnictve   tak   nemala   byť   posúdená   ako   podaná neoprávnenou osobou a konanie nemalo byť zastavené. Takýmto pochybením krajského súdu a následne aj najvyššieho súdu malo byť zasiahnuté do jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu   č. k.   24 S/20/2010-56   z   2.   novembra   2010   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sžo/4/2011 z 8. februára 2011 došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Ústavný súd preto   vychádzajúc   z   uvedeného   princípu   subsidiarity   konštatuje,   že   nemá   právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie základného práva sťažovateľa predmetným   uznesením   krajského   súdu.   Opačný   záver   by   znamenal   popretie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k zásahu do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v dôsledku nesprávneho právneho   posúdenia   účastníctva   v   správnom   konaní   (konanie   o   zrušenie   povolenia na podnikanie v tepelnom hospodárstve), a tým aj v otázke, či bol sťažovateľ oprávnený na podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Podľa správneho   orgánu   a   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   je   účastníkom   takéhoto správneho konania iba navrhovateľ (v zmysle § 15 ods. 2 zákona o tepelnej energetike ako lex specialis), podľa sťažovateľa je ním aj ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti   môžu   byť   správnym   rozhodnutím   priamo   dotknuté   (v   zmysle   § 14   ods. 1 Správneho   poriadku).   Podstatou   veci   je   tak   otázka,   či   najvyšší   súd   postupoval   ústavne konformne,   ak   považoval   § 15   ods. 2   zákona   o regulácii   v sieťových   odvetviach za použiteľný a za lex specialis voči vymedzeniu účastníkov konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva na súdnu a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Právo   na   prístup   k   súdu   sa   však   nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak a iba v medziach podmienok zákonov, ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (čl. 46   ods. 4   a   čl. 51   ústavy).   Splnenie   týchto podmienok treba posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom, musí splniť predpoklady ustanovené zákonom (II. ÚS 230/09).

Podľa   § 1   Správneho   poriadku   sa   tento   zákon   vzťahuje   na   konanie,   v   ktorom v oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú   o   právach,   právom   chránených záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak.

Podľa § 5 ods. 1 písm. e) zákona o regulácii v sieťových odvetviach úrad rozhoduje o vydaní, zmene a o odňatí povolenia na vykonávanie regulovaných činností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov (legislatívny odkaz odkazuje aj na zákon o tepelnej energetike ako na osobitný predpis).

Podľa   § 9   ods. 2   písm. e)   zákona   o tepelnej   energetike   úrad   rozhodne   o   zrušení povolenia, ak držiteľ povolenia prestal vykonávať činnosti, na ktoré má povolenie.Podľa § 15 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových odvetviach je účastníkom konania podľa § 5 ods. 1 písm. e) navrhovateľ.

V zmysle § 15 ods. 5 zákona o regulácii v sieťových odvetviach na konanie podľa odsekov   1   až   4   sa   vzťahuje   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa najvyššieho súdu „Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 276/2001 Z. z. (zákon o regulácii v sieťových odvetviach, pozn.) výslovne ustanovuje, kto je účastníkom konania. Je ním výlučne navrhovateľ. Keďže uvedené ustanovenie zákona č. 276/2001 Z. z. upravuje okruh   možných   účastníkov,   nie   je   možné   rozšíriť   okruh   účastníkov   ešte   všeobecným zákonom o správnom konaní, pretože správny poriadok je možné použiť len v prípade, ak osobitný   zákon   neobsahuje   špeciálnu   úpravu.   Uvedené   ustanovenie   je   určujúce   pri problematike okruhu účastníctva aj pri rozhodovaní o zrušení povolenia v zmysle § 9 ods. 2 zákona   č. 657/2004   Z. z. (zákon   o tepelnej   energetike,   pozn.),   keďže   okruh   účastníkov v konaniach podľa zákona 657/2004 Z. z. upravuje v § 5 ods. 1 písm. e/ zákon č. 276/2001 Z. z.   a   nie   zákon   č. 657/2004   Z. z.   samotný.   Z   tohto   dôvodu   nebolo   možné   prijať argumentáciu   žalobcu   a   na   okruh   účastníkov   aplikovať   § 14   zákona   č. 71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v spojení s § 37 zákona č. 657/2004 Z. z., preto žalobca nemohol byť účastníkom predmetného správneho konania.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   účastníkov   konania   o zrušenie   povolenia   vymedzuje   nielen zákon o regulácii v sieťových odvetviach (v § 15 ods. 2), ale aj zákon o tepelnej energetike (v § 37), pričom vymedzenie účastníkov konania podľa § 37 zákona o tepelnej energetike je podľa   názoru   sťažovateľa   lex   specialis   vo   vzťahu   k   vymedzeniu   účastníkov   v   zákone o regulácii v sieťových odvetviach. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd a ani najvyšší súd   nevzali   pri   svojom   rozhodovaní   do   úvahy   § 30   písm. a)   a   § 37   zákona   o   tepelnej energetike.

Podľa   § 30   písm. a)   zákona   o   tepelnej   energetike   úrad   vydáva,   mení   a   zrušuje povolenia na podnikanie v tepelnej energetike podľa § 5 až § 9 (povolenie na podnikanie v tepelnej energetike, pozn.).

Podľa § 37 zákona o tepelnej energetike na rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (legislatívny odkaz odkazuje na správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   § 37   zákona   o tepelnej   energetike   rozširuje vymedzenie účastníkov správneho konania podľa § 15 ods. 2 zákona o regulácii v sieťových odvetviach.

Citované časti odôvodnenia záverov najvyššieho súdu o tom, že ustanovenia zákona o regulácii   v sieťových   odvetviach   sú   určujúce pri vymedzení okruhu účastníctva   aj pri rozhodovaní o zrušení povolenia v zmysle zákona o tepelnej energetike, ako aj odôvodnenia záverov, že   § 37   zákona   o tepelnej   energetike   nerozširuje   okruh   účastníkov   takéhoto konania,   považuje   ústavný   súd   za   také,   ktoré   spĺňajú   podmienku   ústavne   konformnej aplikácie   právneho   predpisu.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   právne   závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   preskúmal   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/4/2011 z 8. februára 2011 v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri posudzovaní účastníkov správneho konania, a tým aj pri posudzovaní aktívnej legitimácie sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   rozhodol   v   súlade   s   platnými   právnymi predpismi, a jeho rozhodnutie je preto ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel,   že   medzi   namietaným rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie je žiadna príčinná súvislosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť   sťažnosti sťažovateľa týkajúcu sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd dodáva, že prípadné ujmy fyzických osôb   spôsobené   tvrdeným   nedodržaním   zmluvy   o dodávke   tepla   uzatvorenej   medzi sťažovateľom   a obchodnou   spoločnosťou   Technický   a   bytový   podnik,   spol.   s   r. o.,   sú uplatniteľné v konaní pred všeobecným súdom ako nároky vyplývajúce z porušenia zmluvy o dodávke tepla, a preto nemôžu byť preskúmavané v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011