znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   súdneho   exekútora,   S.,   zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   súdneho   exekútora,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V exekučnom konaní oprávneného G. s. r. o. B. proti povinnému L. F. o vymoženie istiny 123.641,28 EUR s príslušenstvom, vedenom pod sp. zn. Ex 604/2005 vydal dňa 24. 1. 2006 sťažovateľ príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke... Napriek tomu, že ako vyplýva z príkazu na začatie exekúcie zo dňa 24. 1. 2006, sťažovateľ   prikázal   banke   povinného   zablokovať   určené   peňažné   prostriedky,   banka povinného túto povinnosť nerešpektovala. Medzitým povinný podal námietky proti exekúcii a boli podané dve vylučovacie žaloby, o ktorých bolo rozhodnuté tak, že boli zamietnuté. Sťažovateľ postupne vydával exekučné príkazy, ktoré banka povinného realizovala, avšak dňa 11. 4. 2007 umožnila povinnému vybrať z účtu finančné prostriedky vo výške 31.534,22 EUR. Dňa 6. 6. 2008 vydal sťažovateľ exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky   v   banke.   Sťažovateľ   banke   povinného,   S.,   a.   s.,   prikázal,   aby   po   doručení exekučného príkazu, odpísala z účtu povinného, okrem iného aj sumu 17.071,71 EUR, ktorá suma predstavovala trovy exekúcie a pripísala ju na určený účet.   Banka bola povinná vymáhaný   nárok   vyplatiť   oprávnenému   a   trovy   exekúcie   uhradiť   exekútorovi.   Banka povinného exekučný príkaz nerealizovala.“

Zo sťažnosti a z priložených príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ 8. júna 2009 podal Okresnému súdu Svidník návrh na zaplatenie sumy 17 071,71 € s príslušenstvom proti S., a. s.   (ďalej len „odporkyňa“),   ktorý   odôvodnil   skutočnosťou, že odporkyňa nepostupovala v zmysle   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a preto   sa v zmysle § 103 uvedeného zákona domáhal od odporkyne sumy, na ktorú by mal právo, keby odporkyňa postupovala v zmysle Exekučného poriadku. Dňa 15. júna 2009 Okresný súd   Svidník   vydal   platobný rozkaz sp. zn. 6   C 79/2009,   ktorým   vyhovel   sťažovateľovi a odporkyňu zaviazal na zaplatenie požadovanej sumy. Odporkyňa podala 22. júna 2009 proti platobnému rozkazu odpor a následne Okresný súd Svidník postúpil predmetný spis z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v zmysle ustanovení § 105 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý rozsudkom č. k. 44   C   103/2009-46   zo   16.   decembra   2009   návrh   sťažovateľa   zamietol   pre   nedostatok aktívnej legitimácie. Proti označenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ 4. januára 2010 odvolal a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, návrhu vyhovel a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   alebo   pre   prípad   potvrdenia   prvostupňového rozsudku navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolanie na rozhodnutie, či súdny exekútor je aktívne legitimovaný na podanie „poddlžníckej žaloby“ podľa § 103 Exekučného poriadku. Krajský   súd   rozsudkom   č. k. 7 Co   44/2010-71   z 21.   apríla   2010   rozsudkom   potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu,   odporkyni   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal a dovolanie nepripustil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „...   prvostupňový   súd   jeho   žalobu   zamietol   pre   nedostatok   aktívnej   legitimácie sťažovateľa a porušiteľ – Krajský súd v Bratislave, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku.“

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd uviedol: „V   zmysle   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku   je   teda   oprávnený   účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní o trovách   exekúcie.   Osoba   oprávnená   je   tak   odlišná   od   osoby   súdneho   exekútora,   keď Exekučný   poriadok   v žiadnom   štádiu   exekučného   konania   neoznačuje   osobu   súdneho exekútora   pojmom   oprávnený.   Nakoľko   § 103   Exekučného   poriadku   upravuje   možnosť domáhať sa zaplatenia sumy proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si uvedeného nároku. Pre jednoznačnosť procesného postavenia osôb   oprávneného   a súdneho   exekútora   nemožno   uvedené   ustanovenie   aplikovať   na možnosť súdneho exekútora domáhať sa uvedeného nároku ani analogicky.“

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   a prístup   k súdu   zakotvené   v článku   6   prvá   veta Dohovoru,

- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo   nebyť   zbavený   majetku   zakotvené   v článku   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru

bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   7 Co   44/2010-71 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 7 Co 44/2010-71 zo dňa 21. 4. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ   podal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   30.   júna   2010 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. V sťažnosti k tomuto uvádza: „Vzhľadom na plynutie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podáva sťažovateľ sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred rozhodnutím o podanom dovolaní,   v súlade   s judikatúrou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o tomto   druhu konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (dovolanie bolo sťažovateľom podané 30. júna 2010, pozn.). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním   dovolania   (to   platí   aj   v prípade,   keď   krajský   súd   namietaným   rozsudkom dovolanie   nepripustil),   ako   aj   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vedome vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je   v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 228/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   mohlo   by   to   viesť   k   neúmernému   predĺženiu   konania o sťažnosti.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   ako   celku   bolo   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010