znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 168/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 168/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 15. februára 2007 podal pôvodne Okresnému súdu Bratislava I žalobu, ktorou sa domáhal náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy proti sudkyni tohto súdu JUDr. Z. P. (ďalej len „žalovaná“). Predmetná vec bola Okresným súdom Bratislava I zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 42/2007, po jej postúpení okresnému súdu bola vec ďalej vedená pod sp. zn. 50 C 168/2007.

Sťažovateľ   uviedol,   že   žalovaná „od   počiatku   marila   spravodlivé   súdne konanie sp. zn.   19C/244/05   a   19C/180/05.   Nepredstavovala   morálnu   sudkyňu,   ale   osobu   čisto vyčínajúcu zbavenú zdravého rozumu a logiky.   Sudkyňa P.   zjavne porušovala základné právo na spravodlivé konanie pred objektívnym súdom, odmietala spoznať skutkový stav vo veci samej, keď odmietala vypočuť konateľov firmy R. spol. s r. o. o ich stave solventnosti voči   veriteľom,   keď   jedným   z   veriteľov   je   sťažovateľ.   Rovnako   bola   nečinná   v   konaní 19C/244/05, keď jej nič nezabránilo (napr. zdravý rozum) postúpiť vec do P.

Rovnako prebieha konanie 50C/168/07,   nečinnosť,   vymáhanie   súdnych   poplatkov spôsobom   odporujúcim   zákonu,   ani   na   2x   požiadanie   zákonná   sudkyňa   nedoručila vyjadrenie odporcu a napokon zákonná sudkyňa D. návrh zamietla, hoci neexistuje dôvod na zamietnutie a vynucuje si zbytočne odvolacie konanie.

Sťažovateľ zmenil pôvodný návrh a žiada náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Obč.   z.   pre   neoprávnené   zásahy   sudkyňou   Z.   P.,   ktorá   prekrúcaním   skutkového   stavu v konaní   19C/244/05   a   19C/180/05   neoprávnene   zasahovala   do   práva   na   ochranu osobnosti, cti a dôstojnosti (robila si zo sťažovateľa idiota) majetku a zdravia.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„Sudkyňa D. v konaní 50C/168/07 pokračovala v rovnakých praktikách. Dokonca nerešpektovala uznesenie Krajského súdu Bratislava 3 Co/360/05-97, ktorým Krajský súd Bratislava zrušil práve neoslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov sudkyňou D. Komando   sudcov   je   ochotné   seba   zošmiešňovať   a   opakovať   bez   hamby   tie   isté porušovania základných ľudských práv!!!!!

K šikanóznemu výkonu súdnictva sa pridalo šikanovanie zo strany info-kancelárie Okresného súdu Bratislava II, keď sťažovateľ si riadne objedná spisy na nahliadnutie, ale po   príchode   na   súd   sa   k   spisom   nedostane,   spisy   sú   pred   sťažovateľom   ukrývané, zneprístupnené.

Sudkyňa D. návrh zamietla, svoje rozhodnutie odôvodnila amatérsky a poprekrúcala na úrovni amatéra začiatočníka. Prezentovala sa ako členka komanda sudkýň, ktoré za nijakú cenu nerozhodnú spravodlivo, radšej sa zosmiešnia.

Zákonná sudkyňa D. týmto jasne porušila právo sťažovateľa garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy konanie bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods. 1 právo na verejné prerokovanie vec pred objektívnym súdom a nie svojne vyčínajúcim súdom.

Okresný súd Bratislava II nie je schopný spravodlivého konania, je ako predajňa rozsudkov, kto zaplatí tomu vyhovie! Hoci v tomto prípade predpokladám, že ku korupcii nedošlo z falošnej kolegiality.“

Následne potom, ako sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 31. októbra 2008 podpredsedníčka okresného súdu v prípise z 1. decembra 2008 vyhodnotila ako nedôvodnú (podľa nej sťažovateľ namietal postup súdu, ktorý súvisí „s procesným postupom súdu“), sa sťažovateľ obrátil so sťažnosťou na ústavný súd.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II porušil základné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   medzinárodného   dohovoru   o   základných   ľudských právach.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. pre opakované prenasledovanie a porušovanie základných práv satisfakciu vo výške 200.000.- Sk v lehote 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd   Slovenskej republiky   zrušuje rozsudok   50C/168/2007-63 a prikazuje Okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov a protizákonnosti.

Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   trovy   advokáta   zastupujúceho sťažovateľa v lehote 15 dní.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom z dôvodov, že „je plne invalidný, nositeľom TZP od roku 2003, nemá žiaden príjem, má majetok na príťaž, byt v Žiline je na pred ponúknutý od mája 2006 a byt v Bratislave je pod hrozbou dražby“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie („na verejné prerokovanie veci pred objektívnym súdom“) podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 50 C 168/2007.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 168/2007

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, a prípadne aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti konštantne   vychádza   z   názoru,   že   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu (napr. I.   ÚS   167/03).   Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   garantované   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   skúma   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä po zohľadnení troch základných kritérií, ktorými sú: zložitosť veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a postup príslušného súdu v namietanom konaní (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   po   podaní   žaloby sťažovateľom   pôvodne   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (15.   februára   2007)   sudkyňa okresného súdu JUDr. Z. D., ktorej bola vec pridelená na rozhodnutie, z dôvodu zaujatosti toho istého dňa písomne požiadala predsedu Okresného súdu Bratislava I o pridelenie veci inému sudcovi.

Následne sa v právnej veci sťažovateľa o náhradu spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C 42/2007 vyjadrovali všetci sudcovia tohto súdu (okrem stážujúcich a na materskej dovolenke) s tým, že sa cítia byť zaujatí. Z uvedeného dôvodu po spracovaní predkladacej správy bol spis 11. júla 2007 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odňatí veci Okresnému súdu Bratislava I a jej prikázaní inému súdu v rámci obvodu krajského súdu.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   NcC   11/07   zo   16   júla   2007   vylúčil   sudcov Okresného súdu Bratislava I z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Súčasne prikázal vec na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Okresný   súd   Bratislava   I   po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   (20.   júla   2007) následne postúpil vec okresnému súdu. Po jej doručení 25. júla 2007 bola vec sťažovateľa na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 50 C 168/2007.

Uznesením   sp.   zn.   50   C   168/2007   z   24.   augusta   2007   okresný   súd   vyzval sťažovateľa,   aby   doplnil   a   opravil   neúplné   podanie   z   15.   februára   2007.   Sťažovateľ upresnený petit žaloby doručil okresnému súdu 10. septembra 2007.

Okresný súd 18. októbra 2007 vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za podaný návrh. Sťažovateľ 29. októbra 2007 oznámil okresnému súdu, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu okresný súd 14. novembra 2007   zaslal sťažovateľovi   tlačivo   „Potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových pomeroch“.   Sťažovateľ   vyplnené   a   potvrdené   tlačivo   o   majetkových   pomeroch   doručil okresnému súdu 26. novembra 2007. Uznesením z 23. januára 2008 okresný súd priznal sťažovateľovi úplné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Po nadobudnutí právoplatnosti predmetného uznesenia (7. februára 2008) okresný súd 14. apríla 2008 vyzval žalovanú, aby sa písomne vyjadrila k žalobe sťažovateľa. Dňa 20. júna 2008 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 5. september 2008.

Žalovaná 19. augusta 2008 doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe a súčasne ospravedlnila   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní   nariadenom   na   5.   september   2008 z dôvodu neodkladných pracovných povinností, pričom súhlasila s prerokovaním veci bez jej prítomnosti.

Pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne bolo pojednávanie z 5. septembra 2008 odročené na 24. október 2008.   Rozsudkom   sp.   zn. 50 C 168/2007 z 24. októbra 2008 okresný súd návrh sťažovateľa na náhradu spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy zamietol.

Sťažovateľ podal 15. decembra 2008 proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie. Okresný súd prípisom zo 17. decembra 2008 vyzval účastníkov konania, aby oznámili,   či   súhlasia   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bez   nariadenia   pojednávania.   Po skompletizovaní   spisovej   dokumentácie   okresný   súd   predložil   spis   s   opravným prostriedkom   krajskému   súdu   12.   februára   2009.   Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 50/2009 zatiaľ nerozhodol.

Ústavný   súd   na   základe   svojich   zistení   konštatoval,   že   aj   keď   doterajší   postup okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 50 C 168/2007 (po jej postúpení 25. júla 2007 Okresným súdom Bratislava I, kde bola vedená pod sp. zn. 16 C 42/2007) do vydania prvostupňového   rozsudku   vo   veci   samej   (24.   októbra   2008)   a   predloženia   odvolania krajskému   súdu   pre   účely   rozhodnutia   o   ňom   (12.   februára   2009)   nebol   optimálny, na druhej strane ho podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako taký, ktorý by mohol   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ústavný súd v súvislosti so svojimi zisteniami poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 147/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 50 C 168/2007

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie („na verejné prerokovanie veci pred objektívnym súdom“) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 168/2007.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   namietanému   porušeniu svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 168/2007, odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009