znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 311/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava Orosza   o sťažnosti   Mgr.   I.   P.,   P.,   zastúpeného advokátom JUDr.   P.   P.,   P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.   zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. I. P. trovy konania v sume 223,46 € [(slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. P., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namietal porušenie základného práva o zákaze nútených prác alebo nútených služieb podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 4   ods. 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“),   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   V.,   a.   s.,   so sídlom   v B.   (ďalej   len „oprávnená“),   26.   novembra   2001   podala   proti   F.,   s.   r.   o,   so   sídlom   v P.   (ďalej   len „povinný“), návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 199 077 Sk s prísl., ktorý bol sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi doručený 30. novembra 2001.

Okresný   súd   poveril   sťažovateľa vykonaním   exekúcie na vymoženie   pohľadávky oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia č. 5707 030304 * zo 14. decembra 2001 začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní vykonávať jednotlivé úkony.

Oprávnená   podala   17.   februára   2005   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   následne sťažovateľ   podal   okresnému   súdu „žiadosť   o rozhodnutie   v exekučnom   konaní   spolu s Vyčíslením trov exekúcie “, ktorá bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005.

Po   uskutočnení   viacerých   úkonov   týkajúcich   sa   zmeny   na   strane   oprávneného účastníka exekučného konania (oznámenie oprávneného o zmene oprávneného z 24. januára 2006, oznámenie o zmene účastníka na strane oprávneného zo 17. mája 2006), okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 5737/01 z 21. februára 2007 nepripustil, aby „z xekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto neho ako oprávnený vstúpil S., a. s. a súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú“. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26.   marca   2007 zastavil   exekúciu   s odkazom   na   zákonom   predpokladaný   dôvod vyplývajúci   zo zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný   súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia   uviedol,   že   exekúciu   zastavil z dôvodu zániku oprávnenej a povinného bez právneho nástupcu, čo predstavuje zákonný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd ako   súd   odvolací   uznesením   sp. zn.   12 CoE 6/2007   z 29.   apríla   2008   rozhodol   tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007 v napadnutej časti,   t. j. vo výroku   o trovách   exekúcie,   a zároveň   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania.

Namietaným   uznesením   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že „Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú činnosť   na   základe   zákona   a   na   návrh   oprávneného.   Vykonávať   exekučnú   činnosť na základe   tohoto   návrhu   som   ako   štátom   splnomocnená   osoba   odmietnuť   nemohol a vo veci som konať musel.“.

Sťažovateľ   ďalej   spochybňuje skutočnosť,   že   by mal   všetky   náklady   vynaložené v súlade so zákonom a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať on sám, keď si iba konal svoju zákonom ustanovenú povinnosť.

V súvislosti   s tým   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   je   štátom   určenou   a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí vykonávať exekučnú činnosť, a preto ako štátom splnomocnená osoba nemohol odmietnuť vo veci konať, ale konať musel. Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu okrem   iného   ustanovuje   obmedzenia,   pokiaľ   ide   o vykonávanie   iných   činností,   najmä nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej činnosti   mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu, na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ poukazuje na § 196 Exekučného poriadku.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a neústavné aj z dôvodu, že vychádzalo   z nesprávneho   ponímania   zákonného   postavenia   súdneho   exekútora v exekučnom konaní. Podľa sťažovateľa je súdny exekútor v exekučnom konaní v postavení „zástupcu štátu“, resp. „štátneho orgánu“, ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá patrí štátu a ktorú štát zveril súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor je v exekučnom konaní nie   v postavení   podnikateľa   ani   osoby,   ktorá   poskytuje   právne   služby.   Vykonávanie exekučnej   činnosti   je   svojím   významom   výkonom   verejnej   moci   a v súvislosti s jej výkonom má exekútor postavenie verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Preto musí mať podobne ako iná štátna inštitúcia zabezpečené aspoň minimálne podmienky na výkon svojej činnosti.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením krajský súd tým, že mu nepriznal nárok na náhradu trov exekúcie, porušil „moje právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd), nakoľko počas trvania exekúcie musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola.

Dávam   do   pozornosti,   že   povinnosťou   súdneho   exekútora   je   vykonávať   exekúciu v súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny exekútor   nemá   povinnosť   vymôcť   pohľadávku,   ale   má   povinnosť   vymáhať   pohľadávku oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.

Skutočnosť,   že   pohľadávka   nebola   vymožená   v dôsledku   neskoršieho   zrušenia exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť.“. Je toho názoru, že aj v prípade zastavenia exekúcie mu odmena patrí, pretože svoju prácu vykonal. Ďalej sa odvoláva na nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 372/04,   ktorý   konštatoval,   že   „pokiaľ   súdny   exekútor   vykonáva   svoju   činnosť rozhodnutím súdu fakticky bez odmeny, je podrobený nútenej práci.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „exekučný poriadok je potrebné vykladať a aplikovať ústavne konformne (čl. 152 ods. 4 ústavy SR), a to so zreteľom na právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (IV. ÚS 1/02).

Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“.

Podľa sťažovateľa «krajský súd v danom prípade nerešpektoval toto ustanovenie, keď   neaplikoval   ustanovenia   Exekučného   poriadku   ústavne   konformne   s Ústavou a medzinárodnými zmluvami.

V právnom   štáte   niet   významnejších   právnych   otázok,   ako   sú   otázky   ochrany základných práv a slobôd, pretože v právnom poriadku niet významnejších práv, ako sú základné práva a slobody. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich uplatnenia   nositeľom   ústavou   priznaného   práva   (Nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.: PL. ÚS 26/95).

Vzhľadom na vyššie uvedené prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhujem, aby Ústavný súd SR túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v predmetnom konaní vydal nasledovný nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1 Ústavy   SR   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.».

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   311/08-16 z 24. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   a krajský   súd   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa vo veci konalo ústne zasadnutie. Ústavný súd vzhľadom na to, že dospel k záveru, že od tohto   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie   objasnenie   veci,   v súlade   s   §   30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

Krajský súd sa k veci vyjadril 20. októbra 2008 takto:

„Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s. r. o., ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra. Výmaz obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.

V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V., a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a. s.,   tak   S.,   a.   s.   B.,   uviedla,   že   nie   je   účastníkom   konania   na   strane   oprávneného. Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol vymazaný   z   obchodného   registra.   Preto   oprávneným   v   tejto   veci   je   naďalej   V.,   a.   s.. Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S., a. s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.

Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku dňu   18.   6.   2003.   Povinný   bol   vymazaný   z   obchodného   registra   3.   6.   2005   takisto   bez právneho nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je možné zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak   náhradu   trov   konania   účastníkom   nepriznal.   Aj   keď   ustanovenie   §   200   ods.   2 Exekučného poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a   to   štát   na   náhradu   trov   exekúcie,   pretože   Slovenská   republika   nebola   účastníkom exekučného konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V., neskôr V., a. s., a povinný – F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli bez právneho nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo správne.

Exekútor poukazuje na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci odkazuje   na   predchádzajúce   uznesenie   Okresného súdu   Prešov   zo dňa 21.   2.   2007,   že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto neho vstúpil oprávnený S., a. s. a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) krajského súdu z 27. novembra 2008 uviedol, že trvá na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti, a na výroku nálezu, ktorý uviedol vo svojej sťažnosti z 23. júna 2008.

Nesúhlasí s názorom krajského súdu, keď uvádza:

„Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. dňa 08. 04. 2005. Okresný súd v Prešove rozhodol o neprípustnosti exekúcie až dňa 21. 02. 2007, teda takmer dva roky od predloženia žiadosti. Týmito prieťahmi v konani došlo k situácii, že spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval. (!)

Podľa   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   a   obsahu   spisu   však   ani   neboli   splnené podmienky na pristúpenie spoločnosti V., a. s., do konania.

Takéto rozhodnutie je nezákonné a považujem ho za účelové. Výrok Uznesenia Okresného súdu v Prešove zo dňa 21. 02. 2007 je taktiež v priamom rozpore s odôvodnením tohto   uznesenia,   keď súd výrokom stanovil,   že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený (V.). Z odôvodnenia tohto výroku/ rozhodnutia je potom však zrejmé, že súd takúto zmenu pripustil, a že na miesto doterajšieho oprávneného vstúpil nový oprávnený - spoločnosť V., a. s.

Toto nezákonné rozhodnutie, proti ktorému som nemohol podať opravný prostriedok, malo priamy vplyv na rozhodnutie o trovách konania.

Poukazujem aj na ust. § 37 ods. 5 Exekučného poriadku: Ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.

Súd výrokom stanovil, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený, a preto je potrebné pokračovať v konaní s pôvodným oprávneným.

Čo   sa   týka   náhrady   trov   exekúcie,   dávam   do   pozornosti   Nález   ÚS,   už   citovaný v ústavnej sťažnosti: Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky , V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním označených   práv   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007, ktorým bola exekúcia zastavená a ktorým sťažovateľovi náhradu   trov   exekúcie   nepriznal.   V tejto   súvislosti   namieta   porušenie   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 ústavy   a práv podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu krajským súdom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil tieto jeho práva podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia – exekúcie, a to výkladom a aplikáciou príslušného právneho predpisu, ktorý nie je ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Ústavný   súd   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01) a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou   vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je   okrem   iného   tvrdenie,   že   vzhľadom   na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta správnosť rozhodovania o pristúpení účastníka do konania v čase, keď bol už vymazaný z obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a aj práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je nepochybne aj   nárok   na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie,   ktoré   sú   obsiahnuté   v príslušných   procesných   poriadkoch;   v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

Ústavný   súd   preto   posúdil   z hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku o trovách konania podal odvolanie súdny exekútor. Žiadal priznať náhradu hotových výdavkov aj odmeny exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Zb.. Súdne rozhodnutie je nepreskúmateľné pre dôvody, prečo nebola priznaná odmena súdnemu exekútorovi. Najmä konštatovanie, že obidve právne subjekty zanikli,   t.   j.   oprávnený   aj   povinný,   pričom   nebolo   zisťované,   či   nemajú   právnych nástupcov...

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s r. o., ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra. Výmaz obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.

V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V., a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a. s.,   tak   S.,   a.   s.,   B.,   uviedla,   že   nie   je   účastníkom   konania   na   strane   oprávneného. Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol vymazaný   z   obchodného   registra.   Preto   oprávneným   v   tejto   veci   je   naďalej   V.,   a.   s.. Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S., a.s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.

Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku dňu 18. 6. 2003. Povinný bol vymazaný z obchodného registra 3. 6. 2005 takisto bez právneho nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať o   nároku   súdneho   exekútora   na   odmenu,   pretože   neexistujú   subjekty,   ktoré   je   možné zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a to štát na náhradu   trov   exekúcie,   pretože   Slovenská   republika   nebola   účastníkom   exekučného konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V., neskôr V., a. s.,   a   povinný   –   F.,   s.   r.   o.,   ktoré   subjekty   v   priebehu   exekúcie   zanikli   bez   právneho nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo správne.

Exekútor poukazuje na nepreskumateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci odkazuje   na   predchádzajúce   uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa 21. 2. 2007, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto neho vstúpil oprávnený S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.“

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva zjavná   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   pri   aplikácii   všeobecne   záväzných právnych   predpisov.   Krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   s použitím   príslušných zákonných ustanovení, pričom sa zaoberal zánikom účastníkov konania tak oprávneného, ako aj povinného. Vo svojom rozhodnutí však opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť, prečo sa stotožnil len s odkazom na uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 5737/01 z 21. februára 2007,   že   nepripúšťa,   aby   z exekučného   konania   vystúpila   oprávnená   (V.)   a do   konania vstúpil iný oprávnený, a to S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú, keď skutočnosť, že oprávnená (V.) zostala účastníkom konania vedeného tak na okresnom súde pod sp. zn. 23 Er 5737/01,   ako   aj   účastníkom   konania   na   krajskom   súde   vedenom   pod   sp.   zn. 12 CoE 6/2007,   vôbec   nepovažoval   za   právne   relevantnú.   Absencia   odpovede   na   túto otázku   znamená   zjavnú   neodôvodnenosť   a arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutia, nezlúčiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa upravené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   upravené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 6/2007-57 z 29. apríla 2008 porušené boli.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29.   apríla   2008,   v súlade   s čl. 127   ods.   2   ústavy   zrušil   toto   rozhodnutie   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   P.   P.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Sťažovateľ   úhradu   trov   konania   nevyčíslil,   a tak   ústavný   súd   priznal   na   základe zistení zo spisu úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42   €   (3   176 Sk), t. j.   spolu   210,85   € (6 352 Sk),   čo   spolu   s režijným   paušálom   2 x   6,31   €   (190 Sk)   (§ 16   ods. 3   vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   sa   nedožadoval   poskytnutia   primeraného   finančného   zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, a preto ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009